Založ si blog

21. 12. 2012

Fúzatý vtip vraví, že pesimista je len dobre informovaný optimista. Novinár Karol Blecha bol tradične dobre informovaný, ale aj napriek tomu sa dal zaradiť medzi neskutočných optimistov. Kade chodil, tade šíril pozitívnu energiu. Jeho náhľad na svet bol závideniahodný.

Patril k starej garde žurnalistov, ktorí si svoje informácie vždy poctivo overovali najmenej z troch nezávislých zdrojov a keď sa do nejakého problému zahryzli, držali sa ho ako kliešť. Nie ako tí dnešní, ktorí v bulvárnych plátkoch píšu o ničom a aj to mizernou slovenčinou.

Bulvárnej žurnalistike nerozumel, písať o nových silikónoch prsnatej hviezdičky z reality show by ho nenapĺňalo. Sám sa postupne z dennikára pretransformoval za redaktora dvojtýždenníka venujúceho sa spoločensko – politickým otázkam. Farbistým novinám malého formátu s krikľavými titulkami a prevahou obrázkov nad textom sa vyhýbal, ako len mohol. Ale nie všade sa dalo. Napríklad v čakárni pred ordináciou lekárky, ku ktorej si pravidelne chodil dať zmerať tlak a predpísať lieky na jeho zníženie.

Na dnešnú návštevu ordinácie si vybral mimoriadne nevhodný deň. Čakáreň bola načisto zaplnená. V prvom momente sa chcel otočiť a odísť, ale potom, ako správny optimista, si povedal, že to pôjde rýchlo a zostal. Po pätnástich minútach pochopil, že jeho predstava o rýchlom postupe sa nenapĺňa, štítivo sa teda natiahol za bulvárnym denníkom, ktorý ktosi z pacientov zanechal na lavici a začal si v ňom zo zúfalstva listovať. Výber tém ho neprekvapil – mladá speváčka prichytená v reštaurácii v intímnej chvíli so starším podnikateľom, hviezdička z reality show nechtiac (?) odhalila kúsok gatiek… O trochu viac záujmu v ňom vyvolal titulok: Koniec sveta sa blíži. Rýchlo ho preletel pohľadom. Neprinášal nič nové, iba v úsilí o zvyšovanie čitateľského záujmu recykloval už známu skutočnosť, že 21. decembra 2012 končí mayský kalendár. Napísaný bol v takom duchu, za ktorý by autora bolo možné žalovať za trestný čin šírenia poplašnej správy.

S povzdychom odhodil noviny a uprel túžobný pohľad na dvere ordinácie.

––-

Blecha sedel za svojim počítačom. Zadumane klikol na internetový vyhľadávač a pripojil na webovú stránku Národnej rady, aby si overil presné znenie akéhosi zákona. Parlamentnú stránku navštevoval často, bol zvyknutý na jej vzhľad, preto ho prekvapilo, keď na neho z ľavej časti obrazovky zasvietil nový upútavkový banner. Čo ho však prekvapilo ešte viac, bol jeho text. Na výrazne červenom podklade svietili slová:

Koniec sveta 21. 12. 2012

Zvedavo naň klikol. Zjavila sa pred ním fotografia predsedu parlamentu a pod ňou jeho vyjadrenie upozorňujúce občanov, že možnosť konca sveta v tomto termíne je naozaj reálna.

Blechu to na krátky okamih ohúrilo, ale vysvetlenie mu blesklo hlavou hneď vzápätí – nejakí blázniví hackeri zas zaútočili na stránku a takto ju zmanipulovali. O tom, že si toto faux pas vysvetlil správne, ho presvedčili večerné Televízne noviny. Moderátor s umelým úsmevom na tvári rapkal z čítačky:

„Počas dnešného dňa došlo k narušeniu parlamentnej webovej stránky neznámymi hackermi, ktorí na ňu umiestnili falošné vyjadrenie predsedu Národnej rady. Text bol na stránke zverejnený približne sedem hodín. Predseda parlamentu rozhodne vyhlasuje, že také slová, ktoré text obsahoval, nikdy nevyslovil, ani sa takýmto problémom nikdy nezaoberal a nie je mu známy ani jeden relevantný dôvod, pre ktorý by vôbec bolo potrebné vyjadrovať sa o 21. decembri ako o konci sveta. Prípad už vyšetruje špeciálny odbor policajného zboru.“

Blecha sa pobavene zaškľabil a popod nos zahuhlal:

Srandičky nejakých pubertiakov.“

Napriek oficiálnemu dementi však musel priznať, že v médiách správ o nadchádzajúcom konci sveta pribúdalo. Bral to však len ako trend. Módny trend. Ako niečo, o čom novinári bulvárnych denníkov a súkromných televízií musia hovoriť, aby boli in, aby vykryli uhorkovú sezónu a uspokojili predstavy vlastníkov o príjmoch za čítanosť či sledovanosť.

On sám počas svojho života takýchto nadchádzajúcich koncov sveta zažil už niekoľko desiatok – ani sa na všetky nepamätal. Raz mal do Zeme vraziť asteroid Ikarus,  potom zas zemeguľu mala vychýliť z jej dráhy prelietavajúca Halleyho kométa, koniec sveta mal nastať aj o polnoci pri prechode letopočtu 1999 na 2000 a nikdy sa nič nestalo! Svet išiel pokojne a nerušene ďalej tak, ako už milióny rokov…

Kto sa chce vzrušovať, nech sa vzrušuje – hundral si Blecha sám pre seba a tvár mu skrivil úškľabok človeka znalého.

Uplynul však júl aj august a frekvencia podobných správ sa nezmenšovala, ba dokonca sa začali zjavovať rozsiahlejšie analytické články mapujúce veľké prírodné katastrofy – ničiace cyklóny, obrovské lesné požiare, prudké povodne, z Arktídy sa oddeľujúce ľadovce. Samozvaní analytici na základe štatistík tvrdili, že výskyt obrovských prírodných katastrof je stále častejší. A to podľa nich signalizuje, že koniec sveta sa naozaj blíži.

Blecha si pár takých analýz prečítal, ale opäť sa musel len pousmiať, pretože už po prvých vetách mu bolo jasné, že ich autori účelovo využili prípady, ktoré spolu nijako nesúviseli, prispôsobili fakty svojej výslednej argumentácii. Skúsený novinár bol ochotný pripustiť, že správ o najrozličnejších prírodných katastrofách je stále viac, ale vzhľadom na to, že sám kráčal po povrchu tejto Zeme už piate desaťročie, mal na to aj veľmi racionálne vysvetlenie. Hneď ho znepokojenej manželke sledujúcej práve televízne správy aj vysvetlil:

„Vierka, voľakedy nejestvoval internet a aj fotoaparát bol luxus. Dnes má každý v mobile nielen foťák, ale aj kameru. Je teda logické, že pri každej katastrofe, nech sa stane kdekoľvek na svete, sa vyskytne nejaký človek, ktorý ju zdokumentuje a médiá takú správu radi odvysielajú.“

Tvrdenia o vzostupe počtu katastrof boli podľa Blechu klamlivé. Nepribúda ich, len sú dnes lepšie zdokumentované a tak sa o každej hneď svet dozvie.

Napriek všetkému tohtoročná „koncosvetová“ módna vlna bola omnoho agresívnejšia ako všetky predchádzajúce, ktoré zažil. Výrazne ovplyvnila verejnú mienku. Hollywood nakrútil filmy o konci sveta. Na dosky, ktoré znamenajú svet, sa na Broadwayi dostal dokonca muzikál o konci sveta, vyšli stovky prorockých kníh, dokonca aj príručiek pre prežitie konca sveta, televízni zabávači si robili vtipy z konca sveta… Aj človek, ktorý by toto všetko za normálnych okolností ignoroval, si nemohol nevšimnúť, že svet postupne žije v očakávaní derniéry. Novinársky fiškus sa len usmieval a žasol, keď videl akú majú dnes médiá moc. Ako dokážu ovplyvniť myslenie ľudí. Samozrejme, vyskytlo sa aj zopár opačných tvrdení, napríklad vedci z českej akadémie vied vydali vyhlásenie, ktoré z odborných pozícií údajný blížiaci sa koniec sveta jednoznačne odmietlo, ale to zaniklo v záplave katastrofických správ.

Koncom októbra Blecha musel pripustiť, že sa na nete zjavilo aj zopár veľmi hodnoverne vyzerajúcich stránok, ktoré nezakladali svoje tvrdenia na konci mayského kalendára, či na Nostradamových, Sibyliných, Vanginých alebo iných proroctvách. Naopak zmysluplnou odbornou argumentáciou založenou na poznatkoch o zemskom magnetizme, o nadchádzajúcej neobvyklej konštelácii nebeských telies, o pravidelne sa vracajúcej hyperaktivite slnečnej korony tvrdili, že fámy o konci sveta by nemuseli byť len fámami a mohli by mať racionálne jadro.

Napriek tomu dôrazne odmietal prijímať obavy svojej manželky, na ktorú mali tieto správy deprimujúci vplyv.

V polovici novembra sa Blecha zúčastnil tlačovej besedy po skončení rokovania vlády, na ktorom boli schválené smernice o okamžitom navýšení platov zdravotníckeho personálu, učiteľov a ďalších kategórií zamestnancov, ale aj o zvýšení dôchodkov. Vzhľadom na nedostatok financií v rozpočte nikto takéto prevratné rozhodnutie nečakal. Nečakané rozhodnutie v prospech občanov spôsobilo, že nálada v miestnosti učenej na konanie tlačoviek bola pozitívna, uvoľnená, ba dalo by sa povedať, že radostná. Tlačová beseda sa aj začala v tomto duchu.

Jedna z prvých otázok pre premiéra znela:

„Prečo ste sa tak nečakane rozhodli k tomuto kroku?“

Predseda vlády sa s chápavým úsmevom dal do vysvetľovania, že aj on má matku – dôchodkyňu a vie ako penzisti žijú. Vysvetlenie zakončil slovami:

„Tým, ktorí už nemajú veľa času treba uľahčiť zvyšok života. Týka sa to aj zdravotníckeho personálu či učiteľov.“

Blechu tie slová prekvapili. Premiér bol brilantný rečník a skúsený novinár si nevedel vysvetliť prečo do jedného mecha vložil penzistov aj zdravotníkov, akoby ani im už veľa času nezostávalo. Ale nikto iný si tu disproporciu neuvedomil. Tlačovka pokračovala v uvoľnenom duchu až do takej miery, že na jej konci sa ktorási mladá novinárka premiéra samopašne opýtala:

„Pán predseda, čo by ste občanom povedali na margo množiacich sa správ o konci sveta, ktorý má nastať 21. decembra tohto roku?“

Blechovi sa zazdalo, že inokedy vždy suverénny a pohotový premiér po tejto otázke zbledol. Ukradomky mimo mikrofón prehodil pár slov s vedľa sediacim ministrom zdravotníctva a potom so sileným úsmevom odpovedal:

„Viem, že predchádzajúca informácia o zvyšovaní platov a dôchodkov niektorým znela ako z ríše science-fiction, ale prosím vás ďalej už radšej nepokračujme v tomto duchu.“

Po tých slovách vypol mikrofón. Po chvíli si to rozmyslel, znovu ho zapol a dodal:

„Samozrejme, je to hlúposť.“

Starému novinárovi však neušlo, že otázka premiéra vnútorne rozhodila. Alebo ho len postihla žalúdočná nevoľnosť? Médiá sa totiž už niekoľko týždňov dohadovali o tom, či netrpí žalúdočnými vredmi?

Karol Blecha bol však až príliš skúsený žurnalista, než aby sa na tento náznak čohosi nejasného vykašľal. V nasledujúcich dňoch sa v dôverných rozhovoroch obrátil na zopár svojich priateľov a známych, pracujúcich vo vládnych štruktúrach, vo vedení akadémie vied i v bezpečnostných zložkách. Z tlačovky, ale aj zo zahraničných žurnalistických zdrojov nadobudol dojem akoby mocní tohto sveta predsa len čosi tutlali, skrývali. Niečo, čo vedia len oni. Nič relevantné sa však nedozvedel – akurát nadobudol presvedčenie, že „koncosvetová“ panika sa rozšírila aj medzi ľudí riadiacich štát, teda medzi ľudí, od ktorých by sa očakávala rozvaha a súdnosť.

Nechápal to, pretože inak išiel svet po starom, všetko fungovalo, respektíve nefungovalo, presne tak, ako inokedy.

Nič to však nezmenilo na jeho presvedčení, že aj tohtoročného 31. decembra bude v pokoji oslavovať Silvestra tak, ako po iné roky a nikto z ľudí si v tom čase už ani nespomenie na obavy z konca sveta.

14. decembra, teda týždeň pred avizovaným koncom, sa na webovej stránke Národnej rady opäť zjavilo, a v poludňajšom vysielaní rozhlasu a televízie bolo aj zverejnené, údajné vyhlásenie predsedu parlamentu. Text bol veľmi podobný tomu spred šiestich mesiacov:

„Jestvuje viacero náznakov, že o týždeň svet v jeho terajšej podobe skončí. Nikto z nás nevie presný mechanizmus konca, nikto netuší kto a či vôbec niekto prežije a nikto v slovenskej vláde, v parlamente, ani rozhodujúcich svetových organizáciách nevie ako koniec odvrátiť. Neostáva len vyzvať vás, vážení občania, aby ste sa v posledných dňoch pred kritickým dátumom správali zodpovedne, ohľaduplne voči ostatným a boli pripravení na najhoršie.“

Vyvolalo to značný rozruch.

Vo večernej spravodajskej relácii vystúpil predseda parlamentu naživo. Opäť tvrdil, že išlo o dielo hackerov, ktorí v mene jeho kancelárie rozšírili zverejnený text do tlačových agentúr a do redakcií. Predseda parlamentu sa od textu dôrazne dištancoval a vyhlásil, že nedisponuje nijakými vedomosťami o nadchádzajúcom konci sveta. Z tých istých dôvodov nemá ani nijaké obavy z dňa, ktorý bude mať dátum 21. decembra.

Blecha jeho krátke vystúpenie videl v televízii tiež. Nemohol si nevšimnúť, že dementi nie je také rozhodné, ako pred šiestimi mesiacmi. Predseda vyzeral ustarane, rozpačito, unavene. Hlas sa mu chvel.

Teraz už nielen skúsený novinár, ale aj množstvo ďalších ľudí z celého Slovenska, zostalo v pomykove. Blecha už niekoľko dní monitoroval vysielania svetových spravodajských televízií a cez net sledoval, aká je situácia v iných krajinách. Zistil, že je dosť podobná tej na Slovensku. V rozličných štátoch sa vedúci predstavitelia s rozdielnou intenzitou, na jednej strane pokúšali obyvateľstvu čosi naznačiť, na druhej strane ho upokojovať a žiadať, aby bolo pripravené na núdzový stav. Nikto však nekonkretizoval typ ohrozenia. Bolo zrejmé, že mocní čosi vedia alebo šípia. Alebo, čosi plánujú…

Ropnú krízu?

Zavedenie globálnej meny?

Vojnu? Koho a proti komu?

Nedávalo mu to logiku… Azda prvý raz v živote nevedel odhadnúť, o čo ide. Napriek tomu jeho nezdolný optimizmus mu nedovoľoval upadnúť do depresie. Úplne pokojný nebol, ale jeho obavy nemali tú najčernejšiu farbu. Nemyslel na to, že by svet ako taký, mal zaniknúť. Skôr si vedel predstaviť, že ak k niečomu príde, tak to niekto naplánoval a pripravil. Ako najpravdepodobnejšie mu vychádzalo, že príde k nejakému zásadnému zlomu vo fungovaní ľudstva. Vedel by si napríklad predstaviť, že 21. decembra Organizácia spojených národov alebo niekto iný svetu ohlási definitívne vyčerpanie zásob ropy a zemného plynu a vyzve ľudstvo, aby sa uskromnilo a správalo rozumne počas prechodného neistého a nie príliš bezpečného obdobia, kým svet nabehne na nové technológie. Samozrejme, že aj takáto vec by mala nedozerné dôsledky na fungovanie ľudstva, málokto si ich vedel domyslieť, ale predsa len, bolo by to niečo, čo sa dá prežiť. Ak sa teda Blecha niečoho obával, bolo to takéto čosi. Na zánik sveta v tom najstrašnejšom zmysle slova ani nepomyslel. Vo svojom optimizme sa celý život riadil mottom – vždy nejako bolo a nejako aj bude.

Ľuďom na Slovensku však jeho optimizmus očividne chýbal. Týždeň pred rizikovým dátumom sa vyskytli prvé prejavy paniky – pred potravinárskymi obchodmi sa tvorili nekonečné rady ľudí a základné potraviny zakrátko zmizli z pultov. Zopár obchodov bolo dokonca vyrabovaných.

Tri dni pred avizovaným koncom sveta sa internetom začala šíriť vraj zaručená správa, ktorá mala uniknúť z Európskej vesmírnej agentúry, tvrdiaca, že Zem sa dostala do blízkosti čiernej diery.

Karol Blecha aj túto správu bral z rezervou. Veď existenciu čiernych dier sa doteraz nikomu nepodarilo jednoznačne dokázať. Jestvovali len nepriame dôkazy,  teórie a hypotézy rozličných astronómov a fyzikov. Aj tak sa však rozhodol navštíviť Dr. Aurela Koltockého, predsedu Astronomického ústavu SAV. Pred rokmi o ňom napísal obdivnú reportáž pri príležitosti objavu malej planétky, ktorú Medzinárodná astronomická únia pomenovala po ňom a odvtedy zostali priateľmi.

Dr. Koltocký ho uvítal s ustaraným výrazom tváre.

„Tuším, kvôli čomu idete.“ povedal bez pozdravu.

„Pán doktor, čo sa to deje?“ spýtal sa novinár bez toho, aby musel čokoľvek vysvetľovať.

Doktor Koltocký sa obrátil k starožitnému sekretáru a vytiahol z neho niekoľkostránkový spis s honosnou hlavičkou:

„Pred týždňom prišlo z NASA toto…“ povedal a podal mu zložku, „…NASA to posielala predstaviteľom všetkých vlád na svete.“

Blecha text rýchlo preletel, ale hoci bol skvelý angličtinár, textu plnému odborných výrazov príliš nerozumel. Vrátil ho Koltockému:

„Čo to je?“

„Je to tajná správa NASA určená predstaviteľom jednotlivých štátov sveta a ich odbornému zázemiu. Ak by som to mal zostručniť, NASA sa obáva, že Zem sa dostala do blízkosti čiernej diery. Podrobnosťami, na základe ktorých k tomu dospela, vás nebudem unavovať, i tak by vám to asi veľa nepovedalo, ale musím konštatovať, že to znie veľmi hodnoverne!“

Skúsenému novinárovi trvalo dlhšie, kým tú informáciu vstrebal. Po krátkej odmlke vedcovi tichým hlasom položil ďalšiu otázku.

„Teraz sa vás pýtam nie ako novinár, ale ako človek – súkromná osoba a chcel by som od vás odpoveď nie ako od riaditeľa Astronomického ústavu SAV, ale ako od človeka, priateľa…“ Vtom si uvedomil, že jeho slová znejú príliš pateticky, rýchlo preto dodal vecnejšie: „…čo si o tom všetkom myslíte ako osoba vedomá si chatrnosti a bezvýznamnosti človeka na zemi?“

Koltocký sa na Blechu dlho, predlho zadíval a potom chvejúcim sa hlasom povedal:

„Neviem, naozaj neviem…. ale bojím sa.“

––-

Cestou domov sa Karola Blechu prvýkrát zmocnili obavy. Prvý raz bol ochotný pripustiť, že veľa optimizmu mu nezostáva. Kým však vkročil do bytu, znovu sa naladil do obvyklého módu a z predsiene sa manželke ohlásil:

„Tak čo? Urobíme si dnes pekný večer s vínkom a sviečkami?“

–––

Noc z dvadsiateho na dvadsiateho prvého takmer celú prebdel. Ani manželka príliš tuho nespala. Blecha párkrát vstal z postele a predstierajúc, že ho kvári prostata, odišiel na záchod. Pri návrate do postele nezabudol v obývačke postáť pri okne a pozorne skúmať nočnú oblohu. Hviezdy na nej svietili tak ako vždy, ulice boli stíchnuté, len kdesi v diaľke zahúkala sanitka.

Blecha zaspal až nad ránom. Zobudil sa takmer o deviatej. A zobudil sa do takého istého dňa, akých vo svojom živote prežil už najmenej 20 000.  Vstal, otvoril okno a pozrel sa na oblohu. Počas noci sa zamračilo, slnko nebolo vidieť, ale nič nenasvedčovalo, že by sa malo diať niečo nezvyčajné. Pohľad presunul na chodník. Ľudia sa po ňom ponáhľali tak, ako obvykle. Odstúpil od okna a pre istotu sa pozrel na kalendár stojaci na pracovnom stole. Áno, dnes je 21. december a nič zvláštne sa nedeje – utvrdil sa v dátume.

Na dnes si zobral voľno tak, ako mnoho iných jeho známych. Zobral si voľno, hoci ako správny novinár by mal v tento hrôzostrašný deň, keď sa má dostaviť koniec sveta, monitorovať situáciu a nálady obyvateľstva. Lenže to je práca pre tých z bulváru – ospravedlňoval sa v duchu sám sebe, že kašle na tému dňa.

Pomaly sa s manželkou pustil do raňajok a obaja podchvíľou vykúkali z okna. Tvárili sa, že sú v pohode, že ide o bežný príjemne sa začínajúci deň, ale kdesi vnútri, v oblasti žalúdka obaja pociťovali ľahké chvenie.

Na dvanástu manželka prichystala obed a oni ho s chuťou zjedli. Sadli si k televízoru a pustili si akýsi komediálny film pre pamätníkov. Manželka pri ňom zanedlho zadriemala. Svetlo dopadajúce z okna na obrazovku, znepríjemňovalo sledovanie filmu, ale Blecha žalúzie nestiahol. Dej filmu ho po chvíli tak uniesol, že si ani neuvedomil, že slnečné svetlo už na obrazovke nevytvára nepríjemný efekt. Pozrel sa cez okno. Obloha stmavla.

Asi bude pršať – pomysel si a opäť otočil hlavu k televízoru. Lenže obloha tmavla ďalej.

To bude teda riadna búrka – povedal si sám pre seba, keď sa opäť vyklonil z okna a už v ňom zostal. Rád pozoroval a počúval bubnovanie dažďových kvapiek na strechách okolitých domov. O ďalších desať minút sa ho však zmocnil skľučujúci pocit – toto už nevyzerá ako príprava na búrku!

Nepršalo, ale obloha bola stále tmavšia, napriek tomu, že hodiny ukazovali len dve hodiny popoludní. To si však už aj ľudia na ulici všimli, že sa deje niečo čudné. Väčšina z nich sa zastavila s hlavou vyvrátenou k oblohe. A obloha tmavla stále viac!

„Do riti, čo sa to deje!“ zvolal Blecha a jeho hlas už neniesol ani stopu optimizmu. Z ulice sa ozval ženský výkrik. Novinár sa vyklonil z okna a uvidel na chodníku ležať akúsi ženu. Šok z neznámeho u nej spôsobil bezvedomie. Nikto si ju však nevšímal, všetci mali hlavy vyvrátené k oblohe. Karol Blecha sa obrátil do obývačky, kde pred televízorom spala jeho manželka. Láskyplne sa na ňu zahľadel a rozhodol sa, že ju nebude budiť, nech sa bude diať čokoľvek – tak to pre ňu bude milosrdnejšie.

Obloha ďalej tmavla. Bola už neskutočne čierna. Taká čierna, akú nikdy nikto na Zemi nevidel. Zvuk televízora sa vytratil, nahradilo ho len monotónne chrčanie a zrnenie obrazovky.

Blechu sa na okamih zmocnil strach, ale prinútil sa v duchu si niekoľkokrát zopakovať svoje motto – nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie. Z ulice sa ozývali vzrušené hlasy a výkriky ľudí. Obloha bola už ako antracit, len od východu sliepňala posledná stopa svetla, vďaka ktorej ešte rozoznával fasádu domu oproti a vyľakaných ľudí v oknách.

Potom sa to stalo!

Zrazu akoby sa všetko zrýchlilo. Zrazu mal pocit akoby niekam padal. Všetko naokolo zmizlo – fasáda domu oproti, ľudia na ulici, jeho obývačka s manželkou a televízorom, všetko! A niežeby zmizlo v tom zmysle, že prestalo byť v tej tme vidieť, ale prosto akoby prestalo existovať! A pritom ten neprestávajúci hrôzostrašný pocit, že padá niekam do priepasti!

Blechu sa zmocnila panika. Nekontrolovane vykríkol. Ďalší výkrik nasledoval len o pár sekúnd neskôr, keď si uvedomil, že prestáva vidieť a vzápätí aj cítiť svoje prsty na nohách, potom členky, lýtka, kolená… Videl a cítil ako sa jeho telo postupne stráca, rozplýva… Čo vykríkol, si nepamätal, ale uvedomoval si, že je šialený od hrôzy. O ďalších pár okamihov si zdesene uvedomil, že prestal existovať. Fyzicky existovať. Hmotná forma jeho vlastnej existencie prestala jestvovať. Jeho telo sa pominulo. Zostala len duša a všade naokolo iba tá najčernejšia čerň a samota. A ešte čosi – neprestajný a nikdy nekončiaci pocit, že padá a padá. Padá kamsi do strašnej hlbiny. Ovládol ho sústavný obrovský strach, na ktorý sa nedá a nebude dať zvyknúť. Stal sa jeho ústredným a neprestávajúcim pocitom. Strach odteraz až naveky. Strach z nekonečného strachu.

 

 

 

 

Ako som na Draculovom hrade pustil krv

27.04.2017

(3-dielna správa o ceste do Rumunska) Náš predĺžený víkend nezačal dobre. O pol siedmej ráno pod mostom SNP čakajúc na autobus do Schwechatu sme sa s mojou zákonitou pohádali takým štýlom, viac »

Kto by bol vinný?

17.04.2017

Pred pár dňami som bol navštíviť kamarátku, ktorá si pár dní v mesiaci privyrába ako výčapníčka v jednom pohostinstve. Pretože som bol autom, požiadal som ju o nealkoholické pivo. Povedala viac »

Problémy s vtákom

09.03.2017

Do ambulancie prišiel chlapík a ako o pár okamihov neskôr vysvitlo - bol na pokraji samovraždy. Zdôveril sa mi, že si pred časom zaobstaral papagája – alexandra. Bol nádherný, majiteľ mal viac »

Martin Schultz, bratislavský summit

Expredseda EP Martin Schulz sa nevyhol napomenutiu zákonodarného zboru

27.04.2017 20:18

Európsky parlament dnes väčšinou hlasov spochybnil personálnu politiku, vyplácanie prémií a niektoré iné rozhodnutia svojho bývalého predsedu Martina Schulza.

sanitka, nemocnica, urgentný príjem

Zmeny v poplatkoch a v pohotovosti

27.04.2017 20:00

Poplatky v ambulancii, nemocnici či v kúpeľoch sa budú zvyšovať o centy. Minister zdravotníctva Tomáš Drucker (nom. Smeru) predstavil nový sadzobník.

Poľsko, vlajka, zástava, výročie ústavy

Prieskum CBOS: Veľká väčšina poľských občanov je za členstvo krajiny v EÚ

27.04.2017 19:26

Veľká väčšina poľských občanov je stúpencami členstva krajiny v Európskej únii, vyplýva z výsledkov prieskumu verejnej mienky inštitútu CBOS, ktoré dnes zverejnili vo Varšave.

Srbsko, Albánsko, Aleksandar Vučič, Edi Rama

Albánsky parlament opäť nezvolil prezidenta, nominovaný nebol žiadny kandidát

27.04.2017 19:23

Poslanci albánskeho parlamentu ani dnes - na tretí pokus - nezvolili nového prezidenta krajiny, keďže na tento post doposiaľ nebol nominovaný nijaký kandidát.

pfpf

o cestovaní, o horách, o knižkách, o hocičom...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 165
Celková čítanosť: 335433x
Priemerná čítanosť článkov: 2033x

Autor blogu

Kategórie