Slovenských ľavicových intelektuálov pobúril výsledok gabčíkovského referenda. Lenže 97% je taký jednoznačný výsledok, aký neviem či sa vyskytol v nejakom inom referende odkedy bol tento demokratický inštitút na Slovensku zavedený. V jednoznačnom výsledku necítim len odmietnutie utečeneckého tábora vo svojom katastri (čiže išlo o referendum, ktoré sa netýkalo ľudských práv), ale aj vyjadrenie širšej obavy z úplne mylného prístupu Európy k tomuto problému.
Iste, biednym treba pomáhať, ale ako sa v praxi zisťuje, kto je naozaj postihnutý vojnou? Dohovor o postavení utečencov sa vzťahuje na každú osobu, ktorá má odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodov rasových, náboženských, národnostných… atď. Rovnako definuje pojmy ako „odôvodnený strach“ a „perzekúcia“. Lenže to sú do značnej miery vágne pojmy. Po roku 1968 aj od nás odišla vlna utečencov, ktorí o sebe vyhlasovali, že majú odôvodnený strach z prenasledovania z dôvodov rasových, náboženských, národnostných… atď. Ja tvrdím (a pokojne ma ukameňujte), že drvivá väčšina odišla z dôvodov ekonomických. Okupácia Československa bola totiž v porovnaní s tým, čo USA a ich západní spojenci stvárajú dnes vo svete – okupácia ako v bavlnke! (Zo 108 obetí vyše 20-ročnej sovietskej okupácie ČSSR 90% predstavovalo bežné obete dopravných nehôd s ruskými vojenskými autami!)
Ako sa teda dnes dá rozlíšiť, kto utiekol z Líbye, Iraku, Sýrie z ekonomických dôvodov a kto preto, že mu naozaj zbúrali strechu nad hlavou a prenasledujú ho? A ako sa v tom množstve utečencov rozoznať, kto prichádza s cieľom násilne so zbraňou v ruke šíriť islam po Európe? Veď i Dohovor o postavení utečencov hovorí, že „štatút utečenca nedostane ten, ktorého prítomnosť ohrozuje bezpečnosť štátu, v ktorom sa nachádza“. Nie je definované, akú bezpečnosť má na mysli. Vojensko-politickú? Či aj ekonomickú? Veď už v roku 1994 Strážnická a Šebesta v publikácii Človek a jeho práva v súvislosti s utečeneckou vlnou z NATO-m bombardovanej Juhoslávie napísali:
„Európske štáty, ktoré musia riešiť vlastné ekonomické problémy, vidia, že liberálno-demokratické zákonodarstvo sa musí prispôsobiť novej medzinárodnej situácii sprísnením kritérií na prijímanie utečencov a politických exulantov. Politici týchto štátov si uvedomujú, že ak sa nepodarí v blízkej budúcnosti nájsť politické a medzinárodnoprávne riešenie konfliktu v Juhoslávii (Iraku, Líbyi, Sýrii – dodal pf), vlna utečencov smerujúcich k nim zosilnie a môže viesť k vážnym politickým a sociálnym otrasom vo vnútri demokratických krajín Európy.“ Od roku 1994 sa Európa zjavne nepoučila, ba práve naopak…
Azda nikto nepochybuje, že Slovensko patrí ku krajinám, ktoré „musia riešiť vlastné ekonomické problémy“. Všetko cenné, čo za minulého režimu vybudovali naši rodičia sme za babku popredali tým, ktorí vytvárajú vojnové konflikty v Iraku, Líbyi, Sýrii… po celom svete. Naši rodičia musia žiť(?) z úbohých 200 eurových dôchodkov, ale my máme riešiť utečenecký problém a ešte k tomu takým rozšafným štýlom – vitajte bez ohľadu na to, či ste ekonomický alebo vojnový utečenec? Nie, nech si tie problémy riešia v prvom rade tí, ktorí počas dlhých rokov kolonizácie ťažili z postihnutých území a ktorí vytvorili z týchto krajín územia nepokoja! Slovensko nikdy nikoho nekolonizovalo, nevyužívalo, nerabovalo, na nikoho vojensky nezaútočilo.
Gabčíkovskí účastníci referenda s omnoho väčšou predvídavosťou ako naši politici a najmä naši ľavicoví intelektuáli vidia v prílišnej ústretovosti voči utečencom nebezpečenstvo podania prsta, po ktorom bude nasledovať celá ruka v podobe napr. vzniku etnických štvrtí v našich mestách, kam nebude radno „neetnickému“ Slovákovi z bezpečnostných dôvodov vstúpiť.
Lenže ono sa ľahšie bojuje (a je to aj osobne menej rizikové) za práva utečencov, ako proti neprávu tých, ktorí utečenecké vlny spôsobujú.
Obávam sa, že ak nedôjde k prehodnoteniu týchto postojov, tak ani nové nádejné politické projekty ľavicových intelektuálov nemajú šancu na úspech.