Koreniny však majú stále rovnako intenzívne vône.
V Istanbule som bol dvakrát. V roku 2008 a pred mesiacom.
Slávny Veľký bazár ma pred siedmimi rokmi uchvátil. Trhovníci nás lákali k tovaru s naliehavosťou, akú pociťuje človek, ktorý na kilo čerešní vypije liter mlieka. Vychvaľovali svoj tovar, ako politruci Sovietsky zväz. Ťahali nás k svojmu stánku ako burlaci na Volge lode. Postupne klesali s cenou, ako podvodníci vo verejnej súťaži o štátnu zákazku. Boli hluční, prekrikovali sa, usilovali sa upútať zákazníka tak, ako niektoré postavičky z nášho parlamentu. A keď nás už vtiahli do svojho stánku, usadili nás, ponúkli chutný čaj a začali predvádzať svoj tovar. Skrátka, malo to tam grády, atmosféru!
Teraz sme sem zavítali opäť. Nie kvôli nákupu. Zorientovaný turista vie, že Veľký bazár nie je súci na nakupovanie – všetko je tam predražené a kvalita biedna. Ak vám ide o nákupy, určite lepšie pochodíte na druhej strane Zlatého rohu, v štvrti Beyoğlu. Veľký bazár sa oplatí navštíviť len kvôli atmosfére – tak aspoň radia všetky najznámejšie bedekre.
Pri tohtoročnej návšteve nás čakalo trpké sklamanie. Tržnica pripomínala nákupnú galériu Bory mall týždeň po Novom roku. Minimum návštevníkov, predavači bez záujmu, ticho, takmer nikto nás neoslovoval, neťahal, nepresviedčal, skrátka nuda.
„Čo sa stalo?“ vŕtalo mi v hlave.
Potom som pochopil. Všetci trhovníci mali v rukách mobily! Niektorí aj dva. To pred siedmimi rokmi nebolo. Intenzívne sa venovali mailovaniu, chatovaniu, sociálnym sieťam a bohvie (Aláh?) čomu všetkému ešte.
Nazdával som sa, že neopakovateľný svet orientálneho trhu je večný, omnoho večnejší ako družba so Sovietskym zväzom.
A ono nie!
Mobily a sociálne siete majú silnejšiu moc, ako tradícia a biznis. Položia na lopatky aj to, čo bolo na Oriente najtypickejšie a najzaujímavejšie.
Koreniny však majú stále rovnako intenzívne vône.