Náhodný pohľad z okna v zamestnaní: v kontajneri sa prehrabuje bezdomovec.
Nič zvláštne.
Prehŕňajúcich sa bezdomovcov tam vídam dnes a denne viacero. Prichádzajú vo vlnách. Niektorých už poznám. Obchádzajú svoj revír s pravidelnosťou šinkansenu.
Odvrátil som pohľad a začal sa chystať z práce domov, trvá mi to asi desať minúť.
Ďalší pohľad z okna – záverečný pred odchodom:
Ten istý bezdomovec je ešte stále sklonený do toho istého zapáchajúceho kontajnera. Aké „bohatstvo“ tam dnes môže byť? Vysypal tam azda niekto omylom šperkovnicu? Sám som v minulosti omylom vyhodil do kontajnera kľúče od auta – samozrejme, prepadli sa až na samý spodok. Musel som celý vliezť dnu a trvalo mi zopár minút, kým som ich pomedzi odpovede na zvedavé pozdravy („Áááá, dobrý deň, pán doktor) – našiel.
Zamkol som ordináciu a s poskladanou kartónovou škatuľou, v ktorej mi doviezli lieky som zamieril ku kontajnerovému stojisku. Starší chlapík v obnosenom oblečení vytrvalo stál pri kontajneri – nehybný a v polovici prehnutý cez okraj plechovej nádoby ako schnúci uterák na sušiaku.
Až keď som podišiel úplne k nemu, zistil som, čo je vo veci.
Bezdomovec držal v ruke hrubú knihu, ktorú ktosi vyhodil a hoci sklonený nad nevábne páchnucou zmesou odpadkov, úplne opantaný dejom – čítal!
Neviem, čo to bola za kniha. Nechcel som ho vyrušovať zvedavými otázkami.
Len som si uvedomil, že toto je literárna kritika a recenzia diela v praxi.
K predmetnému dielu tá najpriaznivejšia, akú si len možno predstaviť.