V ďalšej jazde ma na Patrónke zastavila červená na semafore. Na opačnej strane križovatky sa v tom momente zdvihol z trávy mladý muž – podľa viacerých znakov cudzinec, zobral do ruky tri cirkusové kužele, odkráčal pred húf áut čakajúcich na zelenú, uklonil sa a začal žonglovať. Išlo mu to celkom dobre. Čas mal presne odrátaný. Počas červenej stihol dokončiť svoje krátke vystúpenie, opäť sa ukloniť a vydať sa k autám vyberať „vstupné“. Neviem, či bol hladný a potreboval si čosi kúpiť pod zub, či bol závislý od takto získaných peňazí alebo to robil len z akejsi pasie, či recesie. Želaný efekt mu to však neprinieslo. Neotvorilo sa ani jedno jediné okienko a nikto mu nedal ani cent. Potom naskočila zelená a prúd áut na oboch stranách ulice sa opäť rozbehol v ústrety bratislavskému dopravnému chaosu.
Smeroval som do centra a rozmýšľal nad tým, prečo mu nikto nedal ani niklák. To nikoho svojim šikovným žonglovaním neoslovil, neočaril? Vzápätí som si aj odpovedal: Cudzokrajný príležitostný artista si zvolil zlý spôsob zarábania peňazí. Tu nejaké žonglovanie nikoho neohúri. Na Slovensku každý mesiac žongluje so svojim starobným dôchodkom viac ako milión dôchodcov a s minimálnou mzdou ďalších vyše 360 000 ľudí. Prežívajú len zázrakom. Slovensko je krajina skúsených žonglérov.
Koho tu už len môže nejaké – čo ako šikovné – žonglovanie ohúriť a kto tu môže čakať, že za to žonglovanie ešte dostane nejakú odmenu?