Do kina veľmi nechodievam a keď už predsa, tak buď do Mladosti alebo na Nivy. Jednak, lístky tam nie sú také nekresťansky drahé, druhak nepredávajú tam pukance.
Ako verný fanúšik skupiny The Beatles som dostal chuť vidieť dokumentárny film režiséra Rona Howarda: THE BEATLES: Eight days a Week – The Touring Years. A povedal som si, že legendárna štvorica si zaslúži, aby som si film pozrel v modernom, dobre ozvučenom kine. Zvolil som premietaciu sálu v nákupnom stredisku Bory. Mall som radšej vstúpiť do… ako do toho kina!
I keď na druhej strane musím priznať, že mi to tam pripomenulo moju mladosť! Nemyslím samotný film – ten som veľmi nevnímal. Mám na mysli mladosť, v časoch, keď som po skončení strednej školy pol roka pracoval v laboratóriu na diagnostickom ústave. A úplne konkrétne mi to pripomenulo ústavný zverinec plný pokusných myší, potkanov, morčiat tesne po rannom prídele kŕmenia. Zo všetkých strán sa vtedy ozývalo spokojné chrumkanie a hryzkanie vyhladovaných hlodavcov.
To isté v kine. Už keď som videl, aké kýble pukancov si niesli so sebou do kinosály takmer všetci nádejní prijímatelia kultúry, vedel som, že bude zle. Lenže oni tam predávali aj čosi, čo bolo potrebné hrýzť, ako keď môj pes obhrýza kosť. Neviem, čo to bolo, ale bolo to úplne zúfalé!
Neviem, či ste niekedy zažili na starej chate alebo na podobnom mieste, keď večer kdesi v kúte hryzká myš. Chcete spať (prípadne čítať knižku alebo pozerať film), ale ten nepríjemný znepokojujúci zvuk vás každú chvíľu vyrušuje. A najviac vtedy, keď sa vám už začína driemať, či ste sa práve začítali alebo konečne zapozerali do filmu. Znervózňuje vás to, obťažuje vás to, ale bezmocne trpíte, pretože viete, že s tým nič neurobíte. Jediné čo pomôže, je dôkladná deratizácia. Myslím, že naše kiná by ju potrebovali ako soľ.
Z filmu som nemal NIČ. Verím, že tí ostatní aspoň niečo, minimálne, že sa dobre najedli.
Čudné časy žijeme…