Ceausescuov palác a iné bukurešťské pozoruhodnosti. . .

25. mája 2017, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

(3-dielna správa o ceste do Rumunska)

Bukureštská železničná stanica Gara Nord, kam sme pricestovali z Brašova sa od tej bratislavskej hlavnej líši dvomi vecami: je koncová na rozdiel od prejazdnej bratislavskej a na stanici a v jej okolí sa nepovaľujú bezdomovci ako v hlavnom meste Slovenska. Inak stanica pôsobí rovnako nevzhľadne s bezhlavo napratanými kadejakými kioskami nejednotného dizajnu. Večer sa v okolí stanice potulujú devy počernej pleti, ktoré vonkoncom nevyzerajú byť cestujúce.

Arcul de Triumf

Ateneul Român

Biserica Crețulescu

Národné divadlo

Sídlo zväzu rumunských architektov – skĺbenie (?) starého a nového…

Biserica Stavropoleos

Dve zastávky metra od stanice Gara Nord (prestup v stanici Piața Victoriei a výstup v stanici Aviatorilor) sa nachádza údajne najväčší európsky, ak nie svetový skanzen. Určite sa oplatí navštíviť ho. Človeku sa až nechce veriť aká rozmanitá ľudová architektúra sa dá pozbierať na území nie zas až tak veľkého Rumunska (rozloha 238 391 km²) Pritom väčšinou nejde o pôvodné a z danej lokality presťahované objekty ľudovej architektúry, ale o kópie pôvodných objektov vyrobené tradičnými ľudovými technológiami. Cez okná obydlí možno vidieť, že miestnosti sú zariadené tradičným nábytkom a izbovými textíliami, ale vstup do domov nie je bežne možný. Areál skanzenu zaberá časť územia parku Parcul Herăstrău veľkej zelenej oázy hlavného mesta.

skanzen

Mimochodom, bukureštské metro. Netušil som, že v hlavnom meste Rumunska jazdia súpravy metra venezuelskej firmy. Sú moderné, jednotlivé vozne sú pospájané tak, že od začiatku vlaku vidíte až na jeho koniec (čo umožňuje kontrolovať, či nenastúpila nejaká osoba oblečená v nikábe vzbudzujúca podozrenie, že je pod šatami opásaná výbušninami, na druhej strane, ak by taká osoba nastúpila a stlačila spúšť, tlaková vlna by sa lepšie šírila po celej súprave). Ale nie o tom som chcel – keby Fico vybral pre nejestvujúce bratislavské metro venezuelskú firmu CAF, to by bolo rečí…

Inak, o Bukurešti možno povedať, že je to zelené mesto, mestskú zeleň si tu očividne vážia viac ako v Bratislave. Jediné čo kazí dojem parku Parcul Herăstrău je násilne vsadený pamätník s obrovskými bustami pripomínajúcimi všetky významné osoby podieľajúce sa na zjednocovaní Európy a vzniku Európskej únie.

Cestou zo skanzenu sme navštívili aj Geologické múzeum. Šutre ma síce nikdy (a ani manželku) nijako zvlášť nezaujímali, ale nedalo sa inak ako múzeum navštíviť. V Bukurešti je totiž výrazný nedostatok verejných WC a práve v tomto múzeu mali nielen Deň otvorených dverí, ale aj spásne WC. Akosi nám to nedalo využiť múzeum len takto „prízemne“ a tak sme ho zrýchleným tempom preleteli. No čo vám poviem: kameň vedľa kameňa.

Údajne najnavštevovanejším bukureštským objektom je Parlamentný palác (Palatul Parlamentului). Ceausescu ho vybudoval ku svojej večnej sláve a kvôli tomuto projektu dal zbúrať veľkú časť starého centra, čo mu dodnes mnohí nevedia odpustiť. V minulom režime tu zasadal rumunský parlament, ale dnes vraj už rokuje inde. Park okolo Paláca bol neudržiavaný, zaburinený. Po vstupe do obrovského foyer paláca nás prekvapil intenzívny záchodový zápach, ktorým smerom ste sa vrtli. Je pravda, že sme v ten deň prišli medzi prvými návštevníkmi, takže ešte asi nestihli upratať zo včera, pretože ani pánske WC neposkytovalo pohľad, ktorým by sa Rumuni mohli pýšiť.

Parlamentný palác

Rokovacia sála bývalého parlamentu

Parlamentný palác

Prehliadku paláca možno absolvovať len so sprievodcom, Prehliadky sa uskutočňujú v 15 – 30 minútových intervaloch. Pretože ide stále o „vládnu“ budovu, pri vstupe do útrob paláca musíte prejsť rámovým detektorom a označia si vás aj visačkou. Strop prvého schodiska hneď za detektorom bolo celé zatečené. A o tom, že tu zateká už dlhšie svedčila akási hliníková vaňa umiestnená tesne pod stropom zachytávajúca vodu. Z nej viedla trubka odvádzajúca vodu do nachystaných vedier – dosť nereprezentačný vstup do reprezentačných priestorov Parlamentného paláca.

Parlamentný palác

Všetky priestory Paláca pôsobia silne predimenzovaným až ohurujúcim dojmom. Veď sa aj vraví, že Palác je druhou najväčšou budovou na svete. Na prvý pohľad honosne pôsobiace lustre sú vo všetkých miestnostiach takmer rovnaké. Na druhý, podrobnejší, pohľad nadobudnete dojem, že jednotlivé kúsky lustra sú vyrobené skôr z plastu ako zo skla.

Samotná sála parlamentnej snemovne vyzerá skôr ako divadelná než rokovacia sála – čo koniec koncov nie je až tak ďaleko od pravdy, veď tu sa za čias Ceausescuovho režimu slobodne veľmi hlasovať nedalo – skôr sa hralo divadlo.

Hoci je všade plno lustrov pri prehliadke paláca svietia len niektoré. Je to škoda, lebo pri plnej „nasvietenosti“ by priestory iste vyzneli onoho pompéznejšie. Je však pochopiteľné, že nesvietia všetkým, čím sa dá, pretože pri plnej prevádzke má budova údajne takú spotrebu elektriny ako 20-tisícové mesto.

Z terasy paláca, na ktorej jednotlivé balustrádne prvky sú tiež v dosť zničenom stave sa naskytá výhľad na bulvár Bulevardul Unirii.

Bulevardul Unirii

Dole pod terasou na ploche pred palácom koncertoval napr. Michael Jackson a Robbie Wiliams. Ten prvý údajne zvolal na privítanie k davom nadšených Rumunov: „Ahoj Budapešť!“ a ten druhý: „Ahoj, Belehrad!“ Neviem, o čom presne to svedčí, či o nedoštudovanosti západných pop hviezd alebo o nezapamätovateľnosti tohto mesta.

V centre Bukurešti sa síce nachádza množstvo honosných palácových budov, ale ani v mojej pamäti toto mesto nezanechalo nijakú výraznú stopu. Pred odchodom na letisko sme ešte navštívili historické múzeum Muzeul Național de Istorie a României. Múzeum určite stojí za návštevu nielen preto, že sa tu nachádza verná kópia Trajánovho stĺpu ale aj kvôli zlatému pokladu umiestnenému v podzemnej trezorovej miestnosti.

Muzeul Național de Istorie a României

Bukurešť sa síce snaží napodobňovať Paríž, ale nie je to Paríž. I keď jednu výhodu oproti Parížu stále má – netreba sa tu zatiaľ obávať teroristického útoku…