Už nejaký čas máme dve mačky. Niežeby sme po nich túžili. Tá prvá prišla sama od seba a po pár týždňoch sa jej u nás tak zapáčilo, že vrhla štyri mačence. Starať sa v ďalšom období o päť mačiek sme rozhodne netúžili, a tak sme urobili kompromis. Tri mačence som rozdal a štvrté (vyžrebované) u nás zostalo. Rozhodnutie sa udialo tak, že som medzi mačence obývajúce prítmie starej psej búdy naslepo hmatol a prvé mača, čo mi prišlo pod ruku sa stalo adeptom na zotrvanie.
Odvtedy teda máme mačku Vilmu a kocúra Drzoňa. Sú aj nie sú naše. Do domu ich nepúšťame, dostanú sa tam len keď v nestráženej chvíli vbehnú. Napriek tomu, že sú vonkajšie, zaobstaral som pre ne osemkilové vrece nie najlacnejších mačacích granúl nemenovanej značky – reku, chudery záhradné, iste im padne vhod občas si zobnúť, zvlášť keď sa im nepodarí nič si uloviť…
A tie mačky nevďačné nevzali do papule ani jednu jedinú granulu renomovanej značky! Nikdy! Niežeby trpeli nechutenstvom, hepatodystrofickým defektom či iným ochorením, sú to zdravé a za žrádlom sa pachtiace tvory, zožerú všetko, čo im dáme – mačacie vaničky, kapsičky, kúsky hydinového mäsa, čokoľvek mliečne a dokonca aj granuly všetkých iných značiek len nie tie, ktorých máme doma osemkilové vrece.
Zatiaľ som to vrece nevyhodil, ani nikomu nedaroval. Keď občas odchádzame na predĺžený víkend mimo domu, nasypem z neho mačkám dve plné misky, aby počas našej neprítomnosti nepokapali hladom – viem, viem, oni tieto granuly nejedia, ale ak by nič lepšie nenašli a mali hladovať, tak by si z nich azda predsa len dali, či nie? – tak som si zabezpečoval čisté svedomie.
Minulý víkend sme strávili tiež mimo domu. V prístrešku som mačkám nechal vrchovato naplnenú misku neobľúbených granúl. Opäť sa ich ani nedotkli a ja som po návrate domov zabudol misku spratať. Okolo polnoci z nedele na pondelok som vyšiel na chvíľu do záhrady nadýchať sa čerstvého vzduchu. Spod prístreška prichádzali čudné zvuky. Také, hm… k čomu by som ich mohol prirovnať… no, bolo to čosi podobné, ako produkuje Jane Birkinová v pesničke Je t’aime… moi non plus.
To ma, pochopiteľne, zaujalo. S baterkou v ruke som sa vydal odhaliť tú záhadu. Na granulách si pochutnával pichľavý nočný návštevník a vydával pri tom (azda od rozkoše) tie čudesné zvuky. Moja prítomnosť a ani svetlo baterky či fotoaparátu ho vôbec nevyrušilo z činnosti.
Už týždeň mu nechávam noc čo noc v miske mačkami nechcené granuly, ale návštevu zatiaľ nezopakoval. Ak ho náhodou poznáte, odkážte mu, že pokojne môže prísť, u nás má stravu ešte minimálne na dva mesiace.
