V Poprade som nastúpil do vlaku. Miestenka ma pridelila do kupé, kde sedeli tri, podľa reči zdravotné sestry. Boli stredného veku a každá z nich by nemala najmenší problém prevaliť nevládneho stokilového pacienta na nemocničnej posteli.
Okrem nich mladá milujúca sa dvojica.
Vytiahol som si knižku, že budem čítať.
Romeo s Júliou si vyzuli topánky, nohy vytiahli na sedačku a zaplietli do seba. Obaja mali v rukách mobily a v ušiach tie moderné štople proti prievanu káblikom pripojené k telefónu. Jednou rukou bravúrne ovládali klávesnicu svojho prístroja, druhou rukou hladkali partnera/ku. Romeo občas Júlii čosi ukázal na svojom displeji, sem-tam jej požičal jeden zo svojich štopľov. Chvíľami neboli prepletené len ich nohy, ale aj ich káble – a to tak, že neriešiteľne. Vystupovali vo Vrútkach a počas celej cesty spolu neprehovorili ani slova. Možno si navzájom písali cez mobil, to neviem. Každopádne takéto vzťahy asi vydržia dlhšie ako voľakedy. Veď, ak by sa mali rozísť, rozpliesť treba nielen nohy, ale aj káble.
Zdravotné sestry boli v mobilnej komunikácii tiež zdatné. Surfovali po nete a vyhľadávali humorne sa tváriace scénky Petry Polnišovej and comp. Občas vtipné boli, väčšinou nie. Púšťali ich až do Žiliny, kde vystupovali. Väčšinou poriadne nahlas, aby prehlušili hrkotanie vlaku a aj ich vlastný smiech.
Držal som v ruke knižku od Michala Hvoreckého Tahiti a sústrediť na text som sa nedokázal. Neviem čo bolo na vine viac. Zabávajúce sa zdravotné sestry, milenecká dvojica spojená navzájom online alebo Hvoreckého text. Asi pol na pol. Hvoreckého knižka ma zaujala v kníhkupectve témou, preto som si ju kúpil, ale je nehumorná a z textu čpie autorova neláska k Slovensku.
V Žiline nastúpili dvaja mladíci s tromi mobilnými telefónmi. Jeden mal totiž dva navzájom, neviem prečo, prepojené káblom. Na rozdiel od predchádzajúcich spolucestujúcich však nepôsobili rušivo. A ani nemohli, lebo sa viezli len krátko. Čo pôsobilo na cestujúceho čitateľa knižiek rušivo bolo slnko. Nenápadito sa rozhodlo aj v tento deň zapadnúť za obzor. Rovnako sa rozhodla aj žiarivka v kupé. Tiež prestala svietiť a nepomohlo ani keď som sa jej prihováral ľudským hlasom. Po tme sa čítať nedá, pravda, ak nemáte e-knihu (práve som objavil ich čaro!)
A tak som aj ja vytiahol mobil.
Stav nabitia: 5%.
Vybral som nabíjačku a strčil do zásuvky. Nefungovala. Zásuvka. Strčil do druhej. Nefungovala ani tá.
Utrpenie dokonané.
Slovenské železnice však evidentne pochopili rozčarovanie cestujúceho čitateľa kníh. Do Bratislavy sme prišli na minútu presne!