Bol som včera v kine. Na Sviňu. Na to, že premiéra tohto filmu sa uskutočnila len pred piatimi dňami, diváci oň veľa záujmu neprejavili. Kino bolo poloprázdne, ale aby som sa prispôsobil propagandistickému duchu tohto filmu, tak napíšem radšej, že bolo poloplné.
Ako sa už stalo zvykom, pred samotným filmom sme si so zvukom vypeckovaným na maximum museli pozrieť upútavky na štyri nové filmy, v ktorých striekala krv, mozog, spermie a ak som na nejakú telesnú tekutinu zabudol, tak sa ospravedlňujem. Skrátka, názorná ukážka dnešnej kinematografie pre široké masy formujúcej najmä mladého diváka. Do tejto atmosféry vrieskania, streľby, výbuchov a extatickej bohapustej jebačky sa zrazu na plátne zjavil Igor Matovič. Rozvážnymi slovami upokojil všetkých divákov, ktorým pri predchádzajúcich vražedných ukážkach zabehol pukanec (pardon – popcorn) v krku:
“Nebojte sa, zvoľte nás a na Slovensku už bude len dobre! A pamätajte, na každú sviňu sa voda už varí!“
Skrátka Igorkov predvolebný šot iste len čírou náhodou bol v plnej koordinácii s predvolebným agitfilmom Sviňa.
Nemám v úmysle písať podrobnú recenziu tohto filmu. Obmedzím sa na jedno jediné hodnotiace slovo: Ten film je GRC! Ale nie pre svoj obsah. Človeku bolo na grc z jeho autorov.
Režisérka Mariana Čengel Solčanská sa po filme Únos, týmto ďalším eposom definitívne zaradila v slovenskej ponovembrovej kinematografii do škatuľky toho typu „umenia“, akým v prednovembrovej ére boli napr. filmy Botostroj režiséra K. M. Walló, či film Priehrada režiséra Paľa Bielika. V oboch érach išlo a ide o filmy agitačné, propagandistické, tendenčné a najmä – „posluhujúce.“
V prípade filmu Sviňa navyše ide o dielo premyslene načasované, aby malo svoj dosah v predvolebnej kampani k parlamentným voľbám 2020.
Je smutným paradoxom, že na takýto film sa peniaze nájdu okamžite, pritom Juraj Jakubisko – čo je onakvejší Pán režisér – musí na druhý diel Perinbaby či na plánovanú Slovanskú epopeju dlhodobo a potupne zháňať peniaze od čerta k diablovi.