Som slovanista, ale už len platonický.
Voľakedy som chodil na Tehelné pole takmer na každý ligový zápas. Bolo to dávno, v časoch najväčšej slávy Slovana. V roku 1969 Slovan vyhral ako jediný československý tím v histórii vrcholnú európsku súťaž Pohár víťazov pohárov, keď vo finále porazil FC Barcelonu 3:2. V kádri mužstva hralo 7 rodákov z Bratislavy (bratia Zlochovci, bratia Čapkovičovci, Hrdlička, Bizoň, Vencel), jeden z Bernolákova (Cvetler) a zvyšok tímu pochádzal väčšinou zo západného Slovenska.
O sedem rokov neskôr sa Československo stalo majstrom Európy a kostru mužstva tvorili opäť hráči Slovana. Hoci uplynulo sedem rokov, v zostave Slovana bolo ešte stále sedem hráčov z mužstva, ktoré v roku 1969 vyhralo Pohár víťazov pohárov.
Čo tým chcem povedať?
Boli to časy, keď futbalové manšafty reprezentovali svoje mestá. Hrali v nich väčšinou miestni odchovanci. Fanúšikovia mohli sledovať ich rast od čias, keď sa v juniorke zjavili ako talenti, pozorovali ich vývoj v dorastencoch, až kým nemali premiéru v áčku (a neskôr v reprezentácii).
Hráči boli svojim manšaftom verní!
Dobre poskladané mužstvo sa budovalo aj viac rokov. Fanúšikovia vedeli, čo môžu od svojho mužstva očakávať, vedeli prečo dnes tamten hrá a henten nehrá, tešili sa na svoje hviezdy, žili s nimi. Verili im!
Dnes na futbal nechodím a už ho pomaly ani nesledujem. Vo futbale je všetko inak. Tréneri sa menia ako ponožky. Hráči sú každú sezónu iní, z roka na rok dochádza takmer ku kompletnej obmene kádra, sotva si stihnete zapamätať aspoň niektoré mená – už sú preč! V manšaftoch hrá kopec žoldnierov, dokonca čiernej pleti. A žoldnier s chladným srdcom hrá dnes tu a zajtra tam! Vzťah k mestu nemá žiadny.
Pocit, že na trávniku behá môj/náš (bratislavský či iný) manšaft sa vytratil. Skrátka, už to nie je ono. K takému manšaftu sa nedá vybudovať vzťah, lebo človek podvedome cíti, že žoldnierom ide len o peniaze a nie o mesto, mestský klub a jeho slávu.
S tímom Igora Matoviča je to presne také isté! Rozdiel je len jeden. Tréner sa nemení – stále je ním Matovič. Zato Matovičov manšaft sa na kandidátke pri každých voľbách takmer z gruntu obmieňa.
Igor Matovič časť ľudí z OĽANO vyštve, ako sa to stalo v roku 2012, keď mu z kandidátky odišlo 24 ľudí (okrem iných Martin Mojžiš, Eugen Korda, Štefan Bučko a Dagmar Babčanová.) To všetko preto, že Matovič vyzval Petra Zajaca (OKS) a Vladimíra Palka (KDS), aby absolvovali vyšetrenie na detektore lži s otázkou, či niekedy vzali úplatok.
„KDS odchádza z kandidátky, lebo s Matovičom nie je možné byť na spoločnej kandidátke ani minútu. Je to človek, ktorý sľuboval nezávislé osobnosti, ale v skutočnosti chce mať cvičené opice.“ vyhlásil vtedy šéf KDS Palko. A dodal:
„Matovič nie je žiadna očista slovenskej politiky, ale iba jej ďalšie zašpinenie. Je len otázkou času, kedy to bude vedieť celé Slovensko.“
Vo februári 2017 (rok po voľbách) od Matoviča odišli Oto Žarnay a Viera Dubačová. Komentovali to nasledovne:
Žarnay: „Nie všetky spôsoby a formy politického boja pána Matoviča sú mi blízke a nestotožňujem sa s nimi.“
Dubačová: „Máme trochu iné názory na obsah a formu riešenia niektorých problémov.“
Či tým mysleli aj Matovičovo nahrávanie rozhovoru s Procházkom – nevedno.
V júni 2019 koniec spolupráce s Matovičom oznámili Jozef Lukáč a Anna Verešová.
V auguste 2019 odišli od Matoviča poslankyne Gaborčáková a Červeňáková a pripojili sa k Hlinovi.
Neskôr odišla dokonca aj Veronika Remišová, šéfka poslaneckého klubu OĽaNO a pridala sa k tímu exprezidenta Andreja Kisku.
Zo 150-člennej kandidátnej listiny OĽANO z roku 2016 v nadchádzajúcich voľbách opätovne kandiduje len(!) 24 ľudí, t.j. 16%.
Z pôvodne 19-členného poslaneckého klubu z roku 2016 dnes opätovne kandiduje sedem ľudí, t.j. 36,8%.
Igor Matovič sa pri skladaní svojej kandidátnej listiny správa ako moderný futbalový agent. Tu načrie medzi ochranárov, potom medzi kresťanov a hneď vzápätí medzi liberálov. Pri takej obmene ľudí, chaotickom skladaní manšaftu z nesúrodej zmesky ľudí, navyše ľudí, ktorí nie sú vlastní odchovanci, ale nakúpené akvizície, hra musí byť logicky bez koncepcie, bez jednotného smerovania a cieľa. Čo len trochu rozhľadenejší fanúšik si k Matovičovmu manšaftu nemôže vytvoriť vzťah, pretože nevie, čo môže od neho očakávať. Taký manšaft ani nemôže pôsobiť dôveryhodne a hrať ľúbivú hru s jasným ťahom na bránku.
Je to presne ako s tým futbalovým Slovanom:
Žoldnier hrá dnes tu a zajtra tam. Vzťah k mestu(Slovensku) nemá žiadny. Pocit, že na trávniku behá môj/náš (bratislavský či iný) manšaft sa vytratil. Skrátka už to nie je ono. K takému manšaftu sa nedá vybudovať vzťah, lebo človek podvedome cíti, že žoldnierom ide o peniaze a nie o mesto, mestský klub a jeho slávu.
P.S.: Viem, že k Matovičovi by sa hodilo spomenúť skôr Spartak Trnava, ktorý mal v tých časoch tiež legendárnych hráčov (Dobiaš, Majerník, Jarábek, Hagara, Hrušecký, Kuna, Švec, Adamec, Kabát), ale slovanista predsa nemôže velebiť Bílých andelú!