Ako sme si už povedali v minulej časti, voľbami môžeme zmeniť figúrky, ale môžeme zmeniť aj režim.
Pochopiteľne omnoho jednoduchšie je meniť figúrky. To je ten prípad, ktorý sa tu odohráva v podstate od Novembra 1989 a nazýva sa:
Volil som menšie zlo
V novembri 1989 sme štrnganím na námestiach chceli vybojovať to, čo je obsahom dvanásťbodového Programového vyhlásenia Verejnosti proti násiliu. Nechcem tu vymenúvať všetkých 12 bodov, ale dnes, po 30 rokoch konštatujem, že splnené sú len tri:
O splnení ostatných bodov možno viac či menej úspešne pochybovať, prípadne konštatovať, že nie sú splnené (napr. odluka cirkvi od štátu).
V novembrových dňoch roku 1989 si podľa prieskumov verejnej mienky len 4% občanov žiadali návrat kapitalizmu. V 12 požiadavkách Verejnosti proti násiliu sa kapitalizmus tiež nenachádzal. Dnes ho tu však máme v tej najhoršej možnej podobe!
Môj vek znamenajúci, že som polovicu života prežil v minulom režime a polovicu života v tomto, mi umožňuje hodnotiť oba. Nie je však zámerom tohto textu posudzovať ich. Každý má/mal svoje pozitíva aj negatíva. Ľudí, ktorí si pamätajú minulý režim je stále menej, vymierajú. Mladých, ktorý minulý režim nemohli zažiť je stále viac, pribúdajú, takže už len tento fakt môže mienku spoločnosti výrazne formovať.
Tu je namieste zopakovať, že v novembrových dňoch len 4% občanov chcelo kapitalizmus! To znamená, že obyvateľstvo s vtedy jestvujúcim stavom poznania jednoznačne kapitalizmus odmietlo a to napriek tomu, že: medzi kapitalizmom pred 30 rokmi a terajším kapitalizmom je výrazný rozdiel v neprospech toho dnešného!
Pred 30 rokmi, keď ešte súperil východný blok so západným, keď súperila ideológia komunistická s kapitalistickou, na Západe museli dbať na to, aby bol kapitalizmus pre Východoeurópanov atraktívny – vysoké zárobky, sociálne istoty, sloboda slova, zhromažďovania a iná… Napriek tomu, že vtedajší kapitalizmus lákal všetkými pocukrovanými kudrlinkami v novembri 1989 ho chcelo len 4% občanov!
Po páde socialistického tábora, teda po výhre Západu v tretej svetovej (bezzbraňovej) vojne už prestalo byť dôležité udržiavať atraktivitu západného spoločenského zriadenia. Napriek tomu, že pre našich ľudí je stále ešte zaujímavé odchádzať utierať zadky západným penzistom, sociálne výdobytky, platy a aj slobody na západe sú stále viac okliešťované a už to nie je ani zďaleka to, čo pred 30 rokmi. K tomu sa pridáva stále väčšie ekonomické „zošróbovanie“ postupujúcou globalizáciou, stupňujúca sa a neriešená devastácia životného prostredia. K dobrému životnému pocitu neprispieva ani nezmyselná radikalizácia a zbrojenie Severoatlantického paktu, ktorý sa pod vedením USA správa k Európe ako ku svojej kolónii. Aj Projekt Európskej únie, ktorý je síce dobrým nápadom si vyžaduje mohutné reformy, pretože súčasný spôsob vedenia EÚ nemá s demokraciou mnoho spoločné (kto o tom pochybuje, nech si prečíta knižku bývalého gréckeho ministra Janisa Varoufakisa: Dospeláci v miestnosti).
Počet svetového obyvateľstva sa neustále zvyšuje a ponuka dostupnej práce/zárobku preň je aj vďaka robotizácii a automatizácii výrobných procesov stále menšia.
To všetko naznačuje, že doba si priam žiada radikálne systémové zmeny.
Lenže podstata kapitalizmu sa zatiaľ nemení. Nech si kto chce, čo chce hovorí, stále ide o to isté: mať čím ďalej väčší zisk, bez ohľadu na pracujúceho človeka a bez ohľadu na životné prostredie. A tak sa nožnice stále viac roztvárajú – stále užšia skupina ľudí vlastní viac majetku ako celý zvyšok ľudstva. Netreba byť ekonómom, právnikom, či ekológom, aby človek len s trochou sedliackeho rozumu pochopil, že takýto stav je trvalo neudržateľný a že svet je tehotný na vytvorenie nejakej tretej cesty. Lebo opačným a jediným iným riešením neudržateľnej situácie bude globálny vojnový konflikt!
Prečo takto zoširoka?
Nuž preto, lebo pri našom rozhodovaní sa, koho v nadchádzajúcich parlamentných voľbách voliť by sme sa mali rozhodovať nie na základe toho, čo nám strany ponúkajú na nadchádzajúce štvor(?)ročné volebné obdobie, ale podľa toho, či kandidujúca strana berie do úvahy aj opísaný stav sveta a má vlastnú dlhodobejšiu víziu, ako z toho marazmu von, alebo sa chce len viezť na vlne „utrhnime si, kým sa ešte dá a je z čoho, nech to skončí ako chce.“
Mali by sme sa rozhodovať nie na základe toho, či chceme slušnejšie, demokratickejšie, menej korupčné Slovensko, ale na základe ponuky skutočnej zmeny v zmysle všetkého vyššie napísaného. Pretože slušnosť, demokracia a menej korupcie sú síce hodnoty žiadané, ale do značnej miery abstraktné a ťažko zmerateľné a ich skutočné nastolenie môže prísť len so zmenou terajšieho systému. Čosi také z 25 kandidujúcich politických strán ponúkajú azda len Socialisti.sk