Pri tvorbe literatúry aj vedeckých diel možno používať pomocné pramene. Humorne sa hovorí, že ak opisujete z jednej knihy, ide o plagiát. Ak opisujete z dvoch kníh, ide o esej. Ak opisujete s troch kníh, je to doktorská dizertačná práca. Pri opise zo štyroch kníh vzniká piata vedecká kniha.
Plagiát je dokument, ktorého obsah vznikol prebratím práce iného autora (autorov) a jej prezentovaním ako práce vlastnej. Ten, kto sa dopúšťa plagiátorstva, porušuje nielen etické pravidlá, ale aj zákony SR – zákon č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon.
Kompilát opakuje informácie prevzaté z iných dokumentov. Od plagiátu sa líši najmä tým, že možno presne identifikovať dokumenty, z ktorých kompilátor čerpal. Autor kompilátu označením citácií deklaruje, že neprezentuje svoje myšlienky a výsledky. Slovo kompilát nemusí vždy iba pejoratívny nádych. Od jednoduchej netvorivej kompilácie sa totiž odlišuje tvorivá kompilácia, pri ktorej autor dospieva k vlastným záverom a stanoviskám.
Takmer všetky záverečné práce študentov majú prvky kompilácie, pretože v prevažnej miere vznikajú sčítaním poznatkov prevzatých z literatúry a len v menšej miere sú výsledkom vlastnej tvorivej práce študenta. To je ale v poriadku, pretože študenti tú literatúru museli prečítať, museli vytvoriť akúsi spájajúcu myšlienku, vlastnou hlavou ju napísať a obhájiť.
Pri písaním svojej knihy s názvom Dejiny Slovenska od Veľkého tresku po veľký tresk som „opisoval“ z 203(!) kníh. Najmenej polovicu z nich som prečítal celú, z niektorých len potrebnú kapitolu/kapitoly a z niektorých len odsek, o ktorom som vedel, že tam je a potrebujem ho. Všetkých 203 literárnych zdrojov som poctivo uviedol v zozname použitej literatúry, ktorý samotný zaberá osem strán z dvestodvadsať stranovej knihy. Knihu som písal vo voľnom čase, popri zamestnaní a jej napísanie mi trvalo vyše dva a pol roka. Nikdy som netvrdil, že je to seriózne vedecké dielo, v každom prípade jeho písanie ma určite obohatilo o mnohé poznatky a prípadného čitateľa azda pobavilo. Dielko získalo pozitívne hodnotenia a sám ho považujem sa jedno z najlepších z mojich desiatich kníh, ktoré mi zatiaľ vyšli.
Preto si nemôžem vážiť ľudí, ktorý svoju záverečnú prácu napísali za pol dňa a aj z tohoto času im väčšinu zabralo štartovanie počítača.
Preto si nemôžem vážiť ľudí ako Boris Kollár, ktorý do svojho plagiátu opísal prácu od svojho odborného školiteľa a opisoval aj z ďalších dvoch zdrojov – samozrejme, bez ich uvedenia a vlastného tvorivého prístupu.
Preto si nemôžem vážiť ľudí ako Igor Matovič, ktorý podľa Hospodárskych novín vo svojej diplomovej práci napísal štyri(!) strany sám a osemdesiat opísal od ekonómov Karásza st., Karásza ml. a Renčka.
Teda napísal… Podľa vlastného priznania mu celý text napísala sestra jeho najlepšieho kamaráta z vysokej školy počas spoločnej dvojtýždňovej dovolenky v Chorvátsku.
Netvrdím, že si niektoré veci nezľahčujem aj ja. Ale len také, za ktoré sa nebudem musieť hanbiť! Posadnutosť politikov (teda treťotriednych hercov hrajúcich sa na politikov) túžbou mať vysokoškolský titul, hoci ho vlastne k svojmu politikárčeniu nepotrebujú, je hlúpa, komická a trápna.
Jestvuje také slovné spojenie – mať na saláme. Salámisti, to sú ľudia, ktorí nemajú o niečo záujem, resp. majú všetko na háku, teda nerobia si s ničím starosti, hodia ich za hlavu. Ak sú na čele štátu takíto ľudia, mám si ich vážiť?
Môže takýto štát dopadnúť dobre?
Nie je čas dať odpor najavo?