Iľja Iľf a Jevgenij Petrov boli dvaja sovietski spisovatelia, ktorí svoje texty písali spoločne ako spoluautori. Známe sú ich satirické diela. Román Dvanásť kresiel vyšiel v roku 1928, stal sa klasickým príbehom literárneho humoru, dočkal sa prekladov do mnohých jazykov. Pokračovanie tohto románu, ktoré má názov Zlaté teľa vyšlo v roku 1931. Hlavnú rolu v oboch hrá figúrka menom Ostap Bender, ktorý sa čitateľovi predstavuje ako mimoriadne schopný manipulátor a podvodník… až pripomína istého slovenského premiéra…
Ale nie o tom som chcel…
Obaja autori v roku 1935 spoločne počas viac ako dvoch mesiacov precestovali Spojené štáty a o svojej ceste (a hlavne o Amerike) napísali satirický cestopis, ktorý u nás vyšiel pod názvom Putovanie po Amerike.
Nasledujúci úryvok ukáže, že obaja autori zistili už v roku 1935 to, čo sme my zistili až teraz a navyše naši politickí a hospodárski vodcovia strčili našu hlavu do chomúta jednostrannej a dominantnej orientácie na automobilový priemysel:
„Na hlavnom fordovskom výrobnom páse robia ľudia horúčkovitou rýchlosťou. Ohromil nás zamračený a utrápený výraz ľudí pri výrobnom páse. Práca ich úplne pohlcovala, nemali čas ani na to, aby zodvihli hlavu. No nešlo len o fyzickú vyčerpanosť. Zdalo sa, že ľudia sú stiesnení duševne, že sa ich pri výrobnom páse zmocňuje každodenná šesťhodinová pomätenosť, po ktorej sa treba doma každý deň dlho spamätávať, liečiť – preto, aby na druhý deň mohli opäť upadnúť do dočasnej pomätenosti.
Práca je rozdelená tak, že ľudia pri výrobnom páse nič nevedia, nemajú žiadnu profesiu. Robotníci tu neriadia stroj, ale posluhujú mu. Preto im chýba vlastná dôstojnosť, ktorú má americký kvalifikovaný robotník. Fordov robotník dostáva dobrú výplatu, ale nemá technickú hodnotu. Môžu ho každú minútu vyhodiť a zobrať druhého. A tento druhý sa do dvadsiatich dvoch minút naučí robiť autá. Práca u Forda dáva výplatu, ale nezvyšuje kvalifikáciu a nezaisťuje budúcnosť. Preto sa Američania vyhýbajú práci u Forda, a keď k nemu idú, tak za majstrov či iných zamestnancov. U Forda pracujú Mexičania, Poliaci, Česi, Taliani, černosi.“
Čosi vám to pripomína?
Žeby naše automobilky, kórejskú šikanu v nich a srbských gastarbeiterov?
Ešte jeden citát si dovolím:
„Kultúrny Američan nepovažuje domácu kinematografiu za umenie. Navyše vám povie, že americká kinematografia je morálna epidémia, škodlivá a nebezpečná rovnako ako šarlach alebo mor. Všetky skvelé výdobytky americkej kultúry – školy, univerzity, literatúra, divadlo – to všetko je zničené a ohlušené kinematografiou. Možno byť milým a múdrym chlapcom, veľmi dobre sa učiť v škole, úspešne vyštudovať univerzitu, no po niekoľkých rokoch pravidelných návštev kina sa premeniť na idiota.“
Tu možno len skonštatovať, že aj u nás za ostatných 30 rokov idiotizácia spoločnosti výrazne pokročila nielen vďaka prevahe brakovej americkej filmovej produkcie, ale aj vďaka epigónskym tvorcom stupídnej slovenskej televíznej seriálovej produkcie.
Na záver už len jedna myšlienka z knižky:
„Technika v rukách kapitalizmu je ako nôž v rukách blázna.“
Opakujem, že Iľf s Petrovom tieto myšlienky a túto podnetnú knižku napísali už v roku 1935. Iste, niekto môže povedať, že obaja spisovatelia išli do Ameriky na Stalinov pokyn a písali preto tendenčne. To však môže povedať len ten, kto knihu nečítal. Naopak, myslím si, že je písaná s vysokou mierou objektivity, triezvo a s veľkým pozorovacím talentom.
Slovensko sa z ich myšlienok a ich poznania Ameriky nepoučilo. Čím ďalej viac sa amerikanizujeme/idiotizujeme a obávam sa, že súčasná vláda tento proces dovedie do dokonalosti.