Iwik
Na druhý deň sme zamierili do pobrežnej osady Iwik ležiacej na malom polostrove. Ozdobou osady je v piesku uviaznutá, slnkom a pieskom do alabastrova vypálená, pomerne zachovalá kostra veľryby.
Iwik
V osade Iwik, kde žije morský národ Imraguen – malá etnická skupina živiaca sa rybolovom. V pláne sme mali plavbu k ostrovu Tidra s morskými Berbermi, ktorej cieľom malo byť pozorovanie vtákov a delfínov. Prenajali sme si rybársku plachetnicu aj s trojčlennou posádkou. Treba povedať, že tu nejde o nijakú komerčnú záležitosť pre turistov.
Naša plachetnica sa ešte včera venovala rybolovu a zajtra sa mu bude venovať opäť. Plavba s turistami je len príležitostný „bočák“. Nemožno teda čakať, že na člne budú dodržiavané nejaké bezpečnostné štandardy, ktoré vyžaduje známa britská poisťovacia spoločnosť Lloyd´s, špecializujúca sa na poisťovanie lodí. Nikomu z cestujúcich neposkytli záchrannú vestu, na palube sa nenachádzalo ani záchranné koleso. Pre mňa – certifikovaného neplavca, to bolo dosť stresujúce zistenie.
Posádku loďky tvorili traja bosonohí senegalskí černosi. O černochoch sa šíri fáma, že len máloktorý z nich vie plávať. Kapitán lode bol oblečený do ťažkej džalaby, ktorá mu siahala od krku až po päty, takže aj keby náhodou vedel plávať, tradičný odev by mu zaručene zabezpečil rýchlejší zostup do hlbín, než sa podaril DiCapriovi vo filme Titanic.
Kapitán
Nad morom vialo čerstvé vetrisko, ktoré hnalo ku brehu spenené vlny – bola ešte šanca, že pre nepriaznivé podmienky sa černošskí námorníci plavby vzdajú. Vidina množstva ľahko zarobených ugíjí (1 euro je cca 40 ugíjí) ich však hnala na more, ako bájna Siréna v gréckej mytológii neodolateľným spevom hnala námorníkov do záhuby.
A tak sme vyplávali na šíre more. Kapitán obsluhoval kormidlo, jeden člen posádky neustále chodil bosými nohami po okraji lode manipulujúc s plachtou a mne bolo záhadou, že neskĺzol do mora. Obsluha plachetnice bola pomerne náročná, zvlášť v silnom vetre. Neraz nás požiadali, aby sme ťahali za plachtové lano aj my. Alebo aby sme sa schovali na dno lode pretože plachtu treba presmerovať z jedného boku lode na druhý. Manévre (a nebolo ich málo) boli pravidelne sprevádzané tým naklonením plachetnice takým spôsobom, že len milimetre nás delili od toho, aby cez palubu začala natekať voda. Pre certifikovaného neplavca to bolo značne stresujúce, zvlášť keď si všimol, že do člna pomerne intenzívne nateká voda aj inými cestami. Pri neprítomnosti záchranných viest, či plávacích kolies jediným dostupným preventívnym opatrením pred námornou katastrofou sa stalo oprášenie otčenáša.
Plavili sme sa už asi dve hodiny, priblížili sme sa k ostrovu Tidra, ale pozorovateľných vtákov sme veľa nevideli. A delfíny žiadne. Kapitán vysvetľoval, že počas silného vetra sú vtáky schované. Malo to logiku, lebo ten uragán (z pohľadu neplavca) bol naozaj mocný a navyše stále naberal na sile. Mali sme sa plaviť ešte k ďalšiemu ostrovu, ale kapitán si asi sám uvedomil, že kraulovať v morských vlnách v ťažkej napitej džalabe po prevrátení lode nie je to pravé orechové a zavelil na návrat k pevnine. Jeho rozhodnutie som kvitoval takmer s potleskom, zvlášť ak tretí člen posádky po celý čas plavby namiesto toho, aby sa venoval navigácii a riadeniu lode varil a nalieval ten ich poldecákový čaj. Hoci vzhľadom k situácii by bol vhodný skôr rum…
Na breh sme dorazili vo zdraví. Akurát rebrík, pomocou ktorého sme pred plavbou nastupovali do plachetnice sa medzitým zlomil a ďalší už nemali. Takže sme pri vyloďovaní skákali obutí do vody a tvárili sa, akoby morská voda v topánkach bola lacnejšou náhradou za prípravok Kawar (pleťové mlieko s minerálmi z Mŕtveho mora, 250 ml za 4,90.-).
Stojac opäť na pevnej zemi sme konečne zbadali aj delfíny, ktoré sme pôvodne mali pozorovať na mori. Ladne skáčuc sa plavili okolo rybárskej osady a vôbec ich nezaujímalo, aký rozruch spôsobili v našich radoch.
Zdroj fotografií: autor článku (všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)