Ďalší deň bol pôvodne rezervným pre prípad, že by čosi nefungovalo s vlakom. A tak ho vypĺňame náhradným programom. Sadáme do áut a vezieme sa z Ataru k miestnemu vyhliadkovému bodu. Z vyvýšeného miesta na skalách však vidíme ten istý obraz ako zospodu – všade sucho a piesok.
Odtiaľ už kráčame po svojich. Túra opisuje akýsi okruh okolo Ataru. V piesku takmer po celý čas nachádzame plastové odpady, hoci domy či inú civilizáciu nablízku nevidno. Miestami vidno lokality so zasolenou pôdou sfarbenou do biela. Oba javy (teda plasty a soľ) sú smutným dôkazom o devastácii životného prostredia.
Z vegetácie nás upútal akýsi druh bavlníka a miniatúrne divoké melóny s priemerom do desať centimetrov.
Počas túry však predsa len prídeme aj k serióznej pozoruhodnosti – veľkej skale s početnými petroglyfmi. Petroglyfy sú staršie ako ja a to je už čo povedať, pretože som bol najstarším účastníkom mauritánskej akcie. Popravde, tie petrogylfy mali už niekoľko tisíc rokov, ale viac som si o ich pôvode nezapamätal.
Okľukou sa vraciame do Ataru. Na okraji mesta stretáme skupinu žien, ktoré po vytiahnutí fotoaparátu, utekajú sa skryť do domov ako keby sme boli v parku sa obnažujúci úchyláci. Ulice v Atare sú piesočné, samozrejme s množstvom špiny a plastov, s nevyhnutnými potulujúcimi sa hospodárskymi zvieratami, oslami, kozami, hydinou…
Veľká mešita v Atare
Zavítali sme do miestnej reštiky, čo bola tmavá kutica s tromi stolmi pokrytými igelitovými obrusmi. Ponuka sa nám však nepozdávala a tak sme sa cez dvor, ktorý bol vlastne kuchyňou reštaurácie premiestnili do inej, rovnako tmavej kutice. Tá už mala od ulice vývesný štít inej reštaurácie, hoci kuchyňa bola tá istá.
Všetky jedlá v Mauritánii sa podávajú buď s kuskusom alebo s ryžou. Ani jedno z toho nemusím, ale hlad urobí svoje. Na pitie sú okrem čaju k dispozícii len všadeprítomná coca cola a sprite. Na pivo môžete zabudnúť, pretože islam. V niektorých lepších obchodoch mali síce na predaj sľubne vyzerajúcu plechovku s nápisom Bavaria, ale pri podrobnom preskúmaní obalu zisťujeme, že ide o nealkoholické pivo a to ešte slovo pivo nikde v texte nebolo použité – len oznam, že ide o nealkoholický jačmenný nápoj.
S alkoholom bol problém aj v hlavnom meste Nouakchotte. Ubytovaní sme síce boli v penzióne, ktorý patril Francúzovi a v presklenom pavilóne jeho záhrady sme vo vitríne objavili vystavené množstvo prázdnych fliaš od vína, ale keď sme sa majiteľa pýtali, či sa dá nejaký alkohol zohnať, rezolútne zakrútil hlavou. A tak sme sa na celé dva týždne stali nedobrovoľnými abstinentmi.
Hlavná križovatka v Atare
Atar
Atar
Zdroj fotografií: autor textu (všetky fotky sa po kliknutí na ne zväčšia)