Po návrate z Vlakovej ulice zamierime ešte k jazeru Hồ Hoàn Kiếm (Jazero vráteného meča). Jazero sa nachádza kúsok od nášho hotela v centre mesta. Vzniklo z ramena Červenej rieky. Jeho rozmery sú 700 x 250 metrov. Na vodnej ploche trónia dva ostrovy. Ten väčší pri severnom pobreží je s pevninou spojený dreveným mostom (Most vítania ranného slnka) a nachádza sa na ňom Chrám nefritovej hory. Malý chrám je zasvätený konfuciánskym a taoistickým filozofom a národnému hrdinovi Tran Hung Daovi. Most je večer efektne osvetlený červeným svetlom. Menší ostrov Tháp Rùa je známy aj ako Korytnačí ostrov, pretože v jazere vraj žili vzácne obrie endemické korytnačky, ale posledný exemplár uhynul v roku 2016.
Most vítania ranného slnka
Jazero patrí k obľúbeným výletným miestam Hanojčanov, ale aj návštevníkov mesta. Kráčajúc k jazeru sme spočiatku nechápali, čo sa deje, pretože doprava v priľahlých uličkách zhustla tak, že si to človek pochádzajúci z našich zemepisných šírok ani nevie predstaviť. Záľaha mopedov buď stála, alebo sa posúvala vpred doslova len po pár centimetroch. Pomedzi motorky sa preplietali chodci a museli si dávať veľký pozor, aby im mopedisti neprešli kolesom po prstoch. V tom zhluku by aj špendlík mal problém, ak by chcel prepadnúť až na zem. Jazero bolo obkolesené kovovými zábranami a dnu púšťali len ľudí s rúškami na tvári.
Všade za zábranami a okolo jazera prebiehala jedna obrovská fiesta, i keď mi je jasné, že toto slovo nie je v tunajších pomeroch práve najvhodnejšie, ale neviem nájsť iné vhodné. Vietnamci obľubujú karaoke. Karaoke bar možno nájsť doslova na každom kroku. Tu sa karaoke ponúkalo na ulici. Okrem toho tu vystupovalo pod šírym nebom množstvo individuálnych muzikantov, ale aj kapiel. Obkolesení kruhom prizerajúcich sa, Hanojčania tancovali o dušu klasické tance, pričom nešlo o nacvičené kreácie tanečných súborov, ale prosto každý, koho schytila chuť, zobral za rameno partnerku a oddal sa víru tanca. Vek nerozhodoval. Aj bielovlasí starci, o ktorých by si človek myslel, že už len v pokoji vyčkávajú na smrť a popritom si mažú kolená vietnamskou masťou, rezko zvŕtali svoje partnerky. Radosť a veselosť panovala všade vôkol.
Na inom mieste zas deti, ale aj dospelí aj za pomoci rebríkov skladali z drevených stavebníc čo najvyššiu stavbu.
K tomu pouličné kaviarničky s vonkajším sedením, či stánky s najrozmanitejším občerstvením, netradičnými druhmi ovocia, orieškami, nanukmi (ten s melónovou chuťou bol vynikajúci). Hanojčania sa prosto vedia baviť.
Teplo a dusno sa večer zmierňuje len nepatrne, a tak večer po návrate z mesta perieme prepotené tričká. V Hanoji zostávame tri dni a napriek tomu, že teploty sa celý čas pohybovali v rozmedzí 27 – 30 stupňov, tričká sú aj na tretí deň úplne vlhké. Svedčí to o vysokej vlhkosti tunajšieho vzduchu, ktorá spôsobuje nielen ťažšie schnutie vypratých vecí, ale znamená aj sťažené dýchanie a väčšiu únavu z obyčajnej chôdze ako vo vlasti.
(Všetky obrázky sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu