Thang Long
Na druhý deň zamierime do kráľovskej citadely Thang Long alebo do thanglongského cisárskeho mesta. Ide o opevnený areál, ktorý bol postavený v roku 1110 ako nové cisárske sídlo. Nezachovalo sa z neho mnoho, ale to, čo sa zachovalo, bolo v roku 2010 zaradené do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO.
Thang Long
Thang Long
Thang Long
Thang Long
Thang Long
Thang Long
V deň našej návštevy sa tu zhromaždili stovky hanojských maturantov, asi nejaká miestna tradícia. Nekonečne dlho sa na najrozličnejším miestach fotili a dokonca nejedného z nás požiadali, aby sme sa vyfotili s nimi. Tento fenomén sme pozorovali vlastne počas celého nášho pobytu. Vietnamci sa radi fotografujú a neprekáža im, ani keď turisti fotografujú ich. Ešte vám aj zamávajú do hľadáčika. Diametrálne odlišný prístup ako napr. v afrických krajinách. Dokonca vás požiadajú, či sa môžu s vami vyfotiť. Asi tu Európania s bledou kožou pôsobia exoticky, zvlášť, keď v postcovidových časoch sa turistický ruch ešte len rozbieha.
V areáli kráľovskej citadely Thang Long možno vidieť tajný podzemný vojnový bunker. Zohral dôležitú úlohu vo vojne so Spojenými štátmi, najmä počas 12 dní a nocí leteckej bitky o Hanoi a Dien Bien Phu. Bunker vybudovali koncom roka 1964 a začiatkom roku 1965 na celkovej ploche 64 m2. Jeho vrch sa nachádza 1,4 metra nad pozemkom, steny má hrubé 0,4 m. Vďaka systému klimatizácie, filtrovania a vetrania bol považovaný za jeden z najmodernejších svojho druhu a mohol poskytnúť úkryt aj pred atómovými bombami.
V suteréne sa nachádzajú tri miestnosti, tá najväčšia s výmerou 34 m2. Bol vybavený štyrmi strážnicami. V každej boli nainštalované tri telefóny, systém monitorovania leteckých trás amerických aj vietnamských lietadiel, vojnová mapa, alarm a reproduktor. Súčasťou bunkra je aj konferenčná miestnosť na taktickú poradu, kde vojenskí velitelia organizovali nepretržité stretnutia a velili boju proti USA.
Cestou k cisárskemu sídlu nezabudneme navštíviť Leninovu sochu, ktorá tu tróni dodnes. Veď vo Vietname je stále pri moci komunistická strana, hoci všade naokolo môžete pozorovať pomerne rozvinutý kapitalizmus. Takmer na každom dome je vyvesená vietnamská štátna vlajka – červená so zlatou hviezdou. Červená symbolizuje revolúciu a krv a zlatá hviezda tu údajne nie je komunistických symbolom, ale každý z piatich cípov hviezdy predstavuje jeden základný pilier vietnamskej spoločnosti – päť elementov obyvateľstva – roľníkov, robotníkov, intelektuálov, obchodníkov a vojakov – ktoré sa spájajú pri budovaní socializmu.
Na niektorých budovách veje aj červená zástava s kosákom a kladivom. Vietnam býva označovaný ako komunistická republika, ale husto osídlená rozvojová krajina, ktorá od roku 1986 prechádza z nepružnosti centrálne plánovanej, vysoko agrárnej ekonomiky na priemyselnejšiu a trhovú ekonomiku, výrazne zvýšila svoje príjmy a dnes patrí medzi najrýchlejšie sa rozvíjajúce ekonomiky sveta.
Pod Leninovou sochou sa preháňajú v šliapacích, či batériou poháňaných autíčkach vysmiate hanojské deti a učia sa už od mladi prispôsobovať sa tunajšiemu dopravnému chaosu.
Zamierili sme do diplomatickej štvrte, kde sme náhodou naďabili na slovenské veľvyslanectvo.
Na priestranstvo, kde sa každoročne konajú veľké vojenské prehliadky sa dá dostať len cez vrátnicu so skenerom tela, aký býva na letiskách. V areáli sa nachádza aj Hočiminovo mauzóleum, ale my sme k nemu prišli v čase obednej prestávky, takže sa mi nedostalo potešenia po Leninovi uvidieť aj zabalzamovaného Ho či mina. (vietnamský revolucionár a štátnik, v rokoch 1946 – 1955 predseda vlády, od roku 1955 do svojej smrti prezident Vietnamskej demokratickej republiky (severného Vietnamu). Medzi obyvateľmi je dodnes očividne obľúbený a jeho vyobrazenia možno nájsť na najrozličnejších miestach krajiny. Životopisnú knižku o tejto osobnosti som si prečítal až po návrate domov a musím skonštatovať, že to musel byť obdivuhodný človek. Naši súčasní vládni politici by si ju mali prečítať tiež a zamyslieť sa nad sebou…
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu