Po návrate do mestečka Van Lam, kde sme boli ubytovaní, sme sa venovali už len kupovaniu suvenírov (najviac miesta zabrali dva tradičné vietnamské klobúky), posedávaniu na skvelých ovocných koktailoch a prechádzkam v okolí nášho ubytovania. V lokalite sú skvelé podmienky na cykloturistiku – tým myslím málo frekventované a pritom väčšinou asfaltové chodníky, nie ponuku bicyklov! My sme sa vydali po okolí peši a objavili sme viacero drobných svätýň, v jednej z nich aj staršieho pána, ktorý koncertoval sám pre seba, ale aj pre náhodných návštevníkov na akomsi starom vietnamskom hudobnom nástroji.
https://www.youtube.com/watch?v=jwq2LQT6Bvs
Počas spiatočného letu do vlasti sme opäť prestupovali v katarskej Dohe. Časový rozdiel medzi dvomi letmi tentoraz nebol dvojhodinový, ale takmer deväťhodinový, takže sme využili ponuku letiskového hotela. Hoci letiskové hotely bývajú väčšinou skromne zariadené a strohé (aspoň tie, ktoré som doteraz zažil na vlastnej koži), tu mala izba rozmery bedmintonového ihriska, a posteľ bola taká veľká, že by sa v nej dal usporiadať gangbang svojou početnosťou zapísateľný do Guinessovej knihy rekordov. Zariadenie bolo pomerne luxusné, telefón bol k dispozícii dokonca aj na wc (to azda, keby sa vám minul papier, aby ste si mohli zavolať hotelovú obsluhu?).
Po celodennom cestovaní som pochopiteľne využil sprchu a ešte nedokonalo utretý a teda nahý som z nej vyšiel do hlavnej miestnosti. Nič netušiac som odhrnul záves na obrovskom okne a v tom momente som od neho zdesene odskočil. Z okna sme mali dokonalý výhľad do hlavnej odbavovacej haly katarského letiska, kde sa pohybovali stovky ľudí. Stačilo im mierne zdvihnúť zrak a zbadali by v okne nechtiac exhibujúceho Slováka.
https://www.youtube.com/watch?v=Fpvc_k1PdCg
Vietnamské klobúky, ktoré som viezol ako suveníry pre dvoch známych a ktoré som kúpil dokopy za hodnotu asi troch eur som pri prestupe v Dohe zabudol v lietadle. Pokúšal som sa kontaktovať miestne oddelenie Strát a nálezov, kde ma ubezpečovali, že všetko, čo sa nájde zabudnuté v lietadle im dodajú do skladu, ale upratujúci zriadenci zjavne nepovažovali klobúky po 1,50 eura za nevyhnutné k môjmu ďalšiemu životu.
Klobúky sa nenašli.
Keďže jeden z klobúkov som nutne potreboval a už vopred som ho sľúbil priniesť, neostalo mi iné, ako ho doma zohnať cez akýsi e-shop.
Za 13 eur.
Ale inak je Vietnam fajn. Mňa príjemne prekvapil. Dokonca som ho zaradil medzi tri najzaujímavejšie krajiny, ktoré som vo svojom živote navštívil (a to som ich navštívil už vyše päťdesiat.)
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu