Tak som si včera večer pustil taliansky film Maléna režiséra Giuseppe Tornatoreho, ktorý získal viacero festivalových ocenení. Vojnový príbeh zo sicílskeho mesta Castelcuto nakrútený v zaujímavých exteriéroch, s vynikajúcou hudbou Ennio Morriconeho a s krásnou Monicou Bellucci v hlavnej role.
Nevidel som ho prvýkrát, ale po rokoch som si ho dal znovu. Príbeh dvanásťročného Renata zamilovaného do krásnej vdovy. Film plný jemnej erotiky. Téma filmu blízka takmer každému chlapovi, pretože kto nezažil v časoch dospievania (a vlastne nielen v časoch dospievania) pocit túžby po nedosiahnuteľnej žene?
To všetko na pozadí vojnovej atmosféry, keď obyvatelia sicílskeho mestečka podľahli fašistickej eufórii, ktorú rozpútal Benito Mussolini. Film kritizuje morálku vtedajšej spoločnosti v malom mestečku, plnú pokrytectva, závisti a žiarlivosti prameniacej z až prílišnej Maléninej krásy. Miestni muži po Maléne slintajú, miestne ženy ju nenávidia. Ovdovelú ženu vojnové podmienky prinútia stať sa prostitútkou, aby prežila. Po vojne ju „cnostní“ obyvatelia vyženú z mesta. Keď sa po čase Malena do mestečka vráti aj so svojim invalidným mužom, ktorý napokon vojnu predsa len prežil, zrazu sa všetci tí bývalí fašisti slintajúci po miestnej kráske a ženy lynčujúcu Malénu na ulici tvária ako ctihodní občania a vítajú ju. Veď ten film väčšina z vás videla…
Film bol nakrútený v roku 2000.
Dnes by už taký film nakrútený nemohol byť!
Progresivistická korektnosť, ktorá reguluje celý západný svet a jeho umelecké počiny zvlášť, by takéto stvárnenie nedovolila. Progresívni kritici by povedali, že film propaguje voyerizmus, stalking, fetišizmus a „nekorektné“ nazeranie na ženu, ospravedlňované tým, že ide o detský pohľad.
Feministky by určite namietali, že sa príbeh mal nakrútiť z pohľadu hrdinky a mal zobraziť jej skutočný život a nie len chlapcove/mužské sny potencované zobrazovaním krásnej herečky v sexy bielizni alebo zábermi na jej nohy, zadok, prsia a presvitajúce stehná pod sukňou.
Dnes nás európska, a z nej najmä francúzska a česká kinematografia zahŕňa snímkami a príbehmi podliehajúcim progresívnej autocenzúre. V žiadnom filme nesmie chýbať multikulti vzorová schéma, či „sympatická“ homosexuálna dvojica, ideálne zložená z belocha a černocha. I keď neviem, či je korektné napísať slovo černoch? V USA sa odporúča písať slovo afroameričan, lenže vo francúzskom alebo českom filme? Afrofrancúz? Afročech?
Ako príklad novej progresivistickej kinematografie uvediem aspoň dva filmy – francúzsky Čo sme komu urobili? a český Všechno nebo nic.
P.S. Nechcel som do tohto textu vkladať čokoľvek zo slovenských politických reálií, ale nedá mi to. Režisér Tornatore by pokojne mohol medzi pokrytecké postavičky obyvateľov Castelcuta zaradiť Ivana Korčoka. Korčok so svojim životným príbehom by medzi nich zapadol ako riť na šerbeľ. Fenotypovo by sa síce medzi rázovitých filmových hrdinov nehodil, ale genotypovo určite.