Pavol Fabian

Po filme o Duchoňovi som sa trochu obával ísť na film o Nepelovi. Zatiaľ čo prvý film, z ktorého priam trčal nedostatok peňazí a ktorý cielene urobil z Duchoňa v prvom rade alkoholika a až potom obdivuhodného speváka, ma sklamal, tak film o Nepelovi ma príjemne prekvapil. Bál som sa, že sa v ňom bude rozoberať jeho homosexualita spredu aj zozadu, zo všetkých uhlov progresivistického pohľadu, ale nakoniec to realizačný tím ustál decentne.

Nepela je film o dobe a o tom, ako to vtedy (aj v športe) fungovalo. Zuzana Mauréry podala skvelý výkon – akoby som videl na plátne obživnutú pani Hildu. Trojanov výkon tiež nebol zlý, dokonca musím povedať, že aj jeho slovenčina bola veľmi dobrá. Iste nie bezchybná, ale nerušila celkový dojem a to je u českého herca čo povedať! Trojan musel zvládať aj krasokorčuliarske pasáže, pretože si neviem predstaviť, že všetky boli vytvorené nejakým filmovým trikom. Niečo si zjavne musel odkorčuľovať (a uveriteľne) aj on sám.

Neviem, na ktorom štadióne sa film nakrúcal, ale prostredie celkom hodnoverne pripomínalo starý bratislavský „zimák“ – takže skvelá lokácia.

Film by som mohol označiť za vynikajúci, keby tam predsa len neboli určité momenty, ktoré ma rušili:

V prvom rade sa nepamätám, že by sa v tých časoch hovorilo o nejakom tuhom priateľstve medzi H. Maškovou a O. Nepelom, veď už aj technicky a organizačne by to nebolo veľmi možné – ona v Prahe, on v Bratislave. To skôr sa spomínala ako možná (tajná) priateľka O. Nepelu americká krasokorčuliarka Jannet Lynnová (najmä počas MS v Bratislave v roku 1973), s ktorou ho pútalo dlhoročné priateľstvo.

Okrem toho je známe, že na premiéru filmu Nepela priletela z Venezuely jeho údajná dcéra Natasha Nepela s Nepelovým vnukom. Takže Nepelova striktná orientáciu na mužov nie je jednoznačná.

Predpokladám, že linka hovoriaca o veľkom priateľstve medzi Maškovou a Nepelom je skôr literárna licencia ako pravda, čo však filmu a príbehu neuberá na kvalite.

Scéna z bratislavského Slavína bola preexponovaná a nie uveriteľná. Ak by aj nejaký policajt mal potrebu voči Nepelovi zakročiť, určite by ho siahodlho nenaháňal kade-tade, ale po chvíli by mávol rukou a vykašľal sa na to. Režisér Valentovič však scénu zbytočne naťahoval a vyšpičkoval až do neuveriteľna.

Nepamätám sa, že by pri televíznych rozhovoroch reportéri Nepelu, ale aj iných špičkových športovcov oslovovali slovom súdruh. Tak to určite nebolo! Ale toto je chyba všetkých filmov a televíznych seriálov (napr. Sľub) z obdobia normalizácie, keď režiséri a scenáristi chcú ukázať dobu absurdnejšiu ako bola a dialógy prešpikujú osloveniami súdruh, súdružka aj v situáciách a prostrediach, kde sa tak nedialo.

Vo filme sa odohrala aj scéna u predsedu slovenskej vlády Petra Colotku, ktorý po chvíli išiel (pred svedkami) zatelefonovať Husákovi a v krátkom rozhovore sa obaja zaoberali zabíjačkou, na ktorej sa Husák práve zúčastňoval.

Nuž neviem, Peter Colotka bol vysoko noblesný intelektuál, rovnako ako Gustáv Husák (či sa to niekomu páči, alebo nie). Neviem si dosť dobre predstaviť, že by sa Colotka s Husákom bavil takýmto spôsobom pred svojou návštevou o zabíjačke. Dokonca si ani veľmi neviem predstaviť, že by sa Husák nejakej zabíjačky zúčastnil – to rozhodne nebol záujmový okruh jeho činnosti. Navyše ten telefonát bol neuveriteľný aj z technického hľadiska. Colotka vykrútil číslo a hneď hovoril s Husákom. Papaláši minulého režimu a ústredné orgány mali síce vtedy medzi sebou natiahnuté špeciálne priame telefónne linky tzv. zetky, ale tú mal Husák asi vo svojej kancelárii, na ÚV a možno aj vo svojom byte. Určite nie niekde na nejakej zabíjačke! V prípade, že Husák nebol vo svojom úrade, ale na zabíjačke, taký telefonát by bol možný len cez jeho sekretariát a dlhé prepájanie/volania kade-tade a nie na prvé vykrútenie čísla.

Jedna zo scén filmu datovaná niekedy do rokov 1972-73 sa odohráva na terajšom nám. Václava Havla (vtedy nejestvujúcom), vedľa vtedy nejestvujúcej prístavby novej scény pražského Národného divadla. Táto budova sa však začala stavať aj v roku 1977.

Po jednom bujarom Nepelovom večierku s kamarátmi mu jeho priateľka vo filme popriala:

„Maj ešte pekný večer.“

Tak takto sa v 80. rokoch minulého storočia určite nehovorilo! Táto fráza je ponovembrová naplavenina z angličtiny.

Sú to drobnosti, možno nepodstatné, ale pre mňa sú dôvodom, aby som film neoznačil za vynikajúci, ale len za dobrý.

Po dlhom čase a po všetkých tých propagandistických Sviniach, Únosoch, Vojnách policajtov, či po glorifikovaní brutálneho masového vraha Mikiho, konečne dielo, za ktoré sa slovenská kinematografia nemusí hanbiť.