Provensálsko – krajina nekonečného pokoja. - Pavol Fabian - Blog

Provensálsko – krajina nekonečného pokoja.

13. septembra 2011 23:06, Prečítané 17 537x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Rok 1968 bol čiernym rokom pre malú krajinu v strede Európy. V prvých dňoch sovietskej okupácie emigrovali na západ tisíce ľudí. Väčšina sa tam uchytila. Medzi nimi aj rodičia našej kamarátky. Darilo sa im až tak, že hoci žili v Belgicku, časom nadobudli dom aj v Provensálsku. Stal sa základňou pre naše tohtoročné spoznávanie Provence.

Čudujete sa teda, že sa dnes na rok 1968 nemôžem pozerať len a len krivým pohľadom?! Možnosť bezplatného štýlového ubytovania je skvelý bonus, pretože dovolenka v tejto vychýrenej lokalite, takej obľúbenej medzi umelcami a bohatou smotánkou vôbec nie je lacný špás.

Našim útočiskom, odkiaľ sme vyrážali na potulky po romantickom kraji na juhu Francúzska, sa stala ospalá dedinka Montpezat neďaleko Nimes, v regióne Languedoc – Roussillion. Žije v nej 1049 obyvateľov, pozostáva zo 431 domov a nejde o nič svetoborné, o čom by sa písalo v bedekroch. A pritom podobne, ako mnohé iné okolité dedinky, by si Montpezat zaslúžil pozornosť ich autorov.

Montpezat v ranných lúčoch slnka.

Jestvujú dôkazy, ktoré potvrdzujú existenciu Montpezatu už v staroveku. Prvá písomná zmienka je z roku 994. Bula pápeža Adriana IV. z 10. decembra 1156 (jediný Angličan v histórii na pápežskom stolci) už prisudzuje château Montpezat do majetku biskupa z Nimes. Krušné obdobie zažil Montpezat počas náboženských vojen v roku 1570 – v meste sa ukryl maršal Damville, ale nepomohlo to, napokon boli všetci jeho muži zmasakrovaní.

Montpezat

Dnes je Montpezat členom Združenia kruhových dedín regiónu Languedoc – Circulades, pre ktoré je typický kruhový pôdorys a koncentrické usporiadanie ulíc pochádzajúce z X. – XII. storočia. Montpezat bol kedysi obohnaný hradbami a viedli doň len štyri prístupové cesty. Dnes jediná plne zachovaná brána je južná.

Montpezat

Ak návštevník Provensálska zatúži vidieť mesto skutočne dokonale obohnané hradbami, mal by zavítať do mestečka Aigues-Mortes. Mŕtve vody (ako znie jeho názov v preklade) sú ukryté za vysokými stredovekými hradbami, ktorých obdĺžnikový obvod meria 1 634 metrov. Ani jeden dom nestojí mimo nich. Hradbám dominuje veža Tour de Constance z roku 1240. Slúžila ako pozorovateľňa, ale aj ako väzenie. Po korune hradieb možno celé mesto obísť a pozorovať z nich živý ruch v uličkách, ale aj nediskrétne nahliadnuť do príbytkov Aigues-Mortesčanov. Dovidieť z nich aj na osem kilometrov vzdialenú líniu morského pobrežia a na saliny, v ktorých sa z morskej vody ťaží soľ. Sústredená do niekoľkých ozrutných snehobielych hromád dominujúcich nad okolitou krajinou čaká na odvoz.

Aigues-Mortes

pohľad z hradieb na strechy mesta Aigues-Mortes

strecha v Montpezat

okno s fotografistom v Aigues-Mortes

Vráťme sa však do Montpezatu. Dvojposchodový dom v uličke Ruelle du Rocher, širokej miestami sotva meter, bol postavený v roku 1686. Dostať sa k nemu dá po strmých schodoch a vstup je v tmavom podchode pod domom. Točité kamenné schody hneď za vchodovými dverami vedú na prvé poschodie, ktorého steny sú kombináciou drevených hrád a neomietnutých kameňov. Hrubé kamenné múry v lete skvelo izolujú od vonkajšej horúčosti, v zime kumulujú teplo z ozrutného kozuba. Na druhom poschodí sa nachádza vstup na veľkú terasu – miesto večerných posedení i ranných pozorovaní východov slnka, ktoré sú každý deň iné. Neopakovateľný je aj pohľad na strechy nižšie položených domov pokryté starými škridlami, na vinohrady obklopujúce Montpezat, či lúky, na ktorých sa pasú polodivé biele kone s prímesou arabskej krvi, také typické pre región Camargue.

Montpezat

svitanie z terasy v Montpezat

camargueské divoké kone

Tak ako v mnohých iných provensálskych mestečkách nechýbajú ani v Montpezate platany. Ulica v samom centre, na ktorej rastú tri tieto krásne stromy má príznačný názov – Avenue des Platanes. Pravda však je, že montpezatské platany nie sú také mohutné a košaté, ako napríklad platan na námestí Place de la republique v mestečku Beaucaire. Tu, v tieni starého platana na tichom štvorhrannom námestí v dvoch kaviarničkách posedávajú miestni a debatujú zaiste o krásach života pri vin rosé – ružovom víne alebo pri poháriku pastisu (miestna špecialita – 45%-ná anízová pálenka s výťažkom sladovky hladkoplodej, teda tzv. sladkého drievka chutiaca po čiernych pelendrekových hadoch, ktoré si každý pamätá z detstva).

Place de la republique v mestečku Beaucaire

pastis

Beaucaire nie je zahltené dovolenkármi ako vychytené turistické centrá a z jeho uličiek a námestíčiek dýcha to pravé, čo si človek doma pod pojmom provensálska atmosféra predstavuje. Je to až neuveriteľné, pretože Beaucaire bolo ešte v polovici 17. storočia najväčším obchodným centrom celého Stredomoria.

Beaucaire

Sotva štyri kilometre od Beaucaire sa na brehu Rhôny do výšky 48 metrov vypína turistami navštevovaný feudálny hrad pomenovaný po netvorovi z legendy Tarascon.

Tarascon – feudálny hrad pomenovaný po netvorovi z legendy Tarascon

Montpezat – naša základňa – hoci nie je uvedený v bedekroch, má svoj šarm. Provensálsky šarm, akým tu oplýva takmer každá obec. Preto vlastne ani nie je dôležité, či sa budete naháňať po všetkých najznámejších provensálskych destináciach alebo sa obmedzíte len na svoju dedinku, prípadne na tie najbližšie v susedstve. V obci sa nachádza mäsiarstvo, je tu dokonca kaderníctvo, na ulici Rue du Monument aux Morts je malý bar s kumulovanou funkciou predajne niektorých základných potravín, tabaku a tlače. Bar sa však o pol ôsmej večer zatvára hoci pri stolíkoch družne debatujú hlúčiky mladých Montpezatčanov. V jeho susedstve zas už v skorých hodinách vysvecujú do ranného šera okná boulangerie-patisserie (pekárstva-cukrárstva) – zdroja nášho každodenného pôžitku a aj skazy. Vyhnúť sa rannej návšteve tej malej rozvoniavajúcej predajničky ponúkajúcej pätoro druhov bagiet a skvelé croissanty – teplé a nadýchané ako perina starej mamy, sa nedalo. To bola príčina toho, prečo sa ručička na váhe po príchode domov vychyľovala o čosi viac doprava. Mladý usmievavý pekár Ludovic Marion totiž piekol skutočne skvelo.

Montpezat

Okrem týchto „vymožeností“ civilizácie možno v Montpezate zažiť už len nekonečný pokoj. Každé ráno si ho sediac na múriku pod platanmi užíva aj penzista – dvojník Jeana Gabina s rozvoniavajúcou cigarou v ústach a typickým francúzskym casquette na hlave. Auto prejde námestím tri krát za deň, takže aj mačky, ktorých je tu požehnane, sa pokojne a bez najmenšieho vyrušenia slastne vyhrievajú uprostred vozovky dláždenej okruhliakmi, vyhľadávajúc tých pár miest, kam v úzkych uličkách slnečný lúč predsa len aspoň nakrátko zavíta.

Aigues-Mortes

Montpezat

S Provensálskom je nerozlučne spojená levanduľa. Trochu nás prekvapilo, že hoci sme prišli v čase vrcholiaceho kvetu tejto rastliny, jej záhonov sme veľa nenašli, a to dokonca ani v regióne Luberonu, ktorý je ňou preslávený. Levanduľové polia však nechýbali v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanque, kde sa o pestovanie, zber a využívanie dobrých vlastností tejto rastliny starajú tunajší mnísi. Kláštor založený v roku 1148 sa nachádza len kúsok krivolakej úzkej cesty od prekrásnej stredovekej dedinky Gordes prilepenej k vysokému bralu, nutkajúcej k pocitu, že už–už musí spadnúť do hlbokej strže. Dedinke plnej úzkych tajomných uličiek dominuje renovovaný renesančný hrad.

levanduľové polia v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanque

levanduľové polia v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanquelevanduľové polia v blízkosti cisterciánskeho kláštora Abbaye de Sénanque

dedinka Gordes s renesančným zámkom

Gordes

Sušenú levanduľu v plátených vrecúškach, ktoré si máte dať na noc pod podušku, aby ste lepšie spali, levanduľové parfumy a mydlá, či iné výrobky ponúkajú v Provensálsku doslova všade. Ulice mestečiek voňajú horko-aromatickou levanduľovou vôňou tak intenzívne, až máte pocit, že komunálnym službám vydal niekto pokyn, aby každé ráno postrekovali ulice levanduľovou arómou.

Gordes

Ak vám nestačí užívať si pokojnú atmosféru na jednom mieste a chcete toho spoznať čo najviac, určite by ste mali navštíviť starobylý Avignon – sídlo pápežov počas takmer celého 14. storočia, Arles so starorímskym amfiteátrom, divadlom a kúpeľmi, úžasné skalné mesto Les Baux s ruinou mohutného hradu, Pont du Gard – 49 metrov vysoký akvadukt z čias starovekého Ríma, most Pont du Diable na rieke Hérault postavený benediktínskymi mníchmi v prvej polovici 11. storočia, Roussillion s jeho tehlovo oranžovými domami a oranžovo červenými skalnými útesmi v okolí mestečka, v ktorých sa ukrýva najväčšie okrového ložisko na svete. Vynechať by ste nemali ani najväčší kaňon v Európe Grand Canyon du Verdon. A ak vás omrzela ospalá atmosféra provensálskych dediniek a zatúžili ste po hektike, navštívte druhé najväčšie francúzske mesto Marseille. Jeho prístav, katedrála Notre Dame de la Garde, stará prístavná štvrť Vieux-port a zvláštna, už takmer africká atmosféra stoja za to. A v nejakej sympatickej prístavnej krčmičke vyskúšajte preslávenú rybaciu polievku bouillabaisse. Ide o aromaticky zaujímavú paletu najrôznejších čerstvo uvarených rybacích filet v silnom rybom vývare, ktorým nezriedka kraľuje veľká kreveta. K polievke sa pridávajú krúžky do chrumkava opečeného rožka, strúhaný syr a ako príloha rouille – zvláštna majonézová omáčka, ktorá polievke dodáva lahodnú, krémovo zamatovú konzistenciu. Garantujem, že si oblížete prsty! Je to skvelé vybočenie z glutamátovej, vrecúškovo-polievkovej reality slovenského turistu v drahom Provensálsku.

Pont du Gard

ulička v Roussillione – dedinke tehlovo oranžových domov

Roussillon

„Sentier des ocres“ starý kameňolom, kde sa ťažil oker premenený dnes na rezerváciu nachádzajúcu sa v tesnej blízkosti Roussillionu

pápežský palác v Avignone

divadelný festival Avignon

Tarascon

Arles

koloseum v Arles

kaviareň na mieste bývalého van Goghovho domu v Arles

Svitanie v Montpezat

Pont du Diable

rieka Verdon vytekajúca z najväčšieho kaňonu v Európe

Grand Canyon du Verdon – najväčší kaňon v Európe

skalné mesto Lex Baux

prístav v Marseille

Marseille

Hrad Château d’If na ostrove d´Ilf zo začiatku 16. storočia dlho slúžil ako väznica. Medzi jej väzňov patril aj gróf Monte Christo, hrdina románu Alexandra Dumasa st.