Pavol Fabian

Diabolsky presná predpoveď

O tom, či máme ísť na víkend do Tatier sme sa rozhodovali už od pondelka. Predpoveď počasia sa každým dňom zhoršovala a v piatok ráno meteorológovia prognózovali: v sobotu dopoludnia pekne a veľmi teplo, ale od tretej popoludní už hrozil vytrvalý dážď a búrky. Hustý lejak mal trvať až do nedeľného predpoludnia, sprevádzaný výrazným ochladením, vrcholky kopcov mali byť zahalené v hustej oblačnosti a rýchlosť vetra mala byť výrazne vyššia ako povolená rýchlosť áut v uzavretých obciach – takže vyberte si! Napokon sme sa rozhodli, že to riskneme a na Satan vylezieme v sobotu.

Zo Štrbského plesa sme vyrazili o pol piatej ráno. V ústí Mlynickej doliny začiatkom mája nie je ani stopy po snehu, ale čím viac stúpame, tým častejšie sa objavujú snehové polia.

Pod vodopádom Skok, ktorý sa už zbavil svojej zimnej cencúľovej výzdoby, je vrstva snehu súvislá a mierne zmrznutá. Rozhodujeme sa, že vodopád, neobídeme letnou výstupovou trasou, ktorá môže byť pre menej skúseného, respektíve nedostatočne vybaveného v zimných podmienkach zradná, ale nastúpali sme do svahu vpravo od neho, tentoraz ešte bez mačiek.

Vychádza slnko, je jasno a pohľad do záveru Mlynickej doliny s impozantným Štrbským štítom je ako vždy úžasný. Z Plesa nad Skokom pijeme vodu, aby sme šetrili zásoby tekutín v batohu. Dolinou pokračujeme k druhému hangu poniže Kozích pliesok. Náš plán bol nasledovný: vyliezť do Satanovho sedla, odtiaľ pokračovať na Satan a stále ďalej po hrebeni kam až nám počasie dovolí – teda cez Prednú a Malú Baštu na Patriu.

Sneh v bezmennom žľabe (nepodarilo sa zistiť názov, vraj je skutočne bezmenný) do Satanovho sedla (2 300 m. n. m.) vyzeral byť panensky nedotknutý. Držal pomerne dobre, takže stúpať nahor sme začali bez mačiek, len s paličkami v rukách. Po chvíli však terén začal byť strmší, paličky putovali na batoh, a namiesto nich sme zobrali do rúk cepíny a na nohy mačky. Naša trojka sa viaže na lano.

Tempo máme dobré a počasie tak isto. Netrvalo dlho a dorazili sme do sedla, v ktorom sa nachádza veľké skalné okno, cez ktoré sme prvý raz mali možnosť nazrieť do slnkom zaliatej Mengusovskej doliny.

Pár fotografií a pokračujeme po hrebeni na severný vrchol Satanu. Nie je to jediný vrchol, v tejto lokalite, ktorý má čertovský názov. Neďaleko Satana sa nachádza Diablovina (2 380 m n.m.), Diablove sedlo, Pekelníkova štrbina, Satanovo sedlo a aj Pekelník. Satanášske názvy majú pôvod v ľudových legendách, podľa ktorých Satan stráži túto lokalitu pred ľuďmi, ktorí chcú prísť a ukradnúť mu skryté poklady a vzácne kovy. Aby im v tom zabránil zhadzuje vraj na nich kamene. Nuž zopár kameňov sme dolu žľabom videli letieť aj my, ale zväčša sme ich pustili svojou neopatrnosťou sami. Rohatého sme nikde nezazreli.

Satan je dvojvrcholová hora, severný vrchol je vysoký 2 421 metrov,  južný má 2 415 metrov. Zo Satanovho sedla stúpame doprava chvíľami po hrane skaly, chvíľami s nevyhnutným zapojením rúk. Zanedlho sme na severnom vrchole.

Hoci je stále jasno a výhľady nádherné, začína sa naťahovať nízka oblačnosť, preto po kratšom rozhliadnutí sa pokračujeme na južný vrchol. Až na ňom sa nachádza kovová schránka s vrcholovou knihou. Jediným adrenalínovejším miestom, medzi oboma vrcholmi Satanu bola pomerne exponovaná, približne metrová puklina v skale, ktorú bolo potrebné preskočiť (dala by sa však aj obísť). Na južnom vrchole, kam sme sa zo Štrbského plesa dostali po 4,5 hodine šliapania, si dávame malé občerstvenie, urobíme zápis do knihy a pokračujeme po hrebeni smerom na Prednú Baštu.

Nad nízku oblačnosť sa však začína nasúvať už aj vysoká, ktorá je z hľadiska búrkového nebezpečnejšia. V Sedle nad Červeným žľabom teda hlasujeme, či pokračujeme ďalej po hrebeni podľa pôvodného plánu, alebo zídeme z hrebeňa Červeným žľabom, čo sa považuje za celkom hodnotnú túru. Dvomi hlasmi proti jednému zvíťazil žľab. Skôr než sa do neho vydáme, strávime v sedle ešte krátku občerstvovaciu a zároveň obrazovo-vnemovú kochaciu prestávku.

Do žľabu budeme opäť potrebovať mačky. Vyberáme ich z batohov a jednému z nás nešťastne vypadnú z ruky. So stále zväčšujúcou sa rýchlosťou sa kotúľajú smerom do Mlynickej doliny. Vlastník mačiek sa za nimi okamžite rozbehol, našťastie si včas uvedomil, že na lane je naviazaný aj autor tohto článku, takže pisateľ mu dodatočne ďakuje, že aj vďaka jeho duchaprítomnosti môže písať tieto riadky. Pád mačiek sa napokon zastavil sám od seba približne sto metrov pod sedlom a dalo sa k nim zbehnúť. Ak by jeden z nás o ne prišiel, náš zostup by bol výrazne adrenalínovejší a trúfam si povedať, že azda aj znemožnený.

S mačkami a cepínmi vstupujeme do Červeného žľabu, ktorý je vo svojej vrchnej partii pomerne strmý. Žľab z hrebeňa Bášt zbieha do Satanovej dolinky, ktorá je odnožou Mengusovskej doliny. Je dlhý vyše 500 metrov, miestami len necelé tri metre široký, takže pripomína skôr komín. V tomto ročnom období je ešte celý vysnežený, čo nám uľahčuje zostup, pretože 14 skalných prahov je prekrytých snehom. Za prítomnosti čerstvého snehu je silne lavinózny, ale dnes sú snehové podmienky ideálne. Napriek tomu na troch miestach máme drobné problémy s prekonaním skalných prahov i keď sú prekryté snehom – neveríme totiž odtopom a chatrným snehovým mostíkom pod nimi.

Po necelej hodinke už bez mačiek schádzame zasneženým sutinovým kužeľom k chodníku vedúcemu od Hincovho plesa k Popradskému. V chate na Popradskom plese vychutnáme nevyhnutné pivko a k autu zaparkovanému pred hotelom FIS prichádzame presne o 15,02. Podľa predpovede od tretej malo začať v Tatrách pršať. Na tvári mi pristávajú prvé kvapky. Kvapiek pribúda a zvyšok dňa a celú noc sú nad Tatrami natiahnuté husté dažďové záclony a viditeľnosť sotva na desať metrov. Tentoraz to meteorológom vyšlo až neuveriteľne presne! A nám tiež.