Pavol Fabian

Pôvodne sme mali v pláne vyraziť na víkend do Poľska a preliezť najatraktívnejšiu zaistenú tatranskú cestu Orla Perč. Predpoveď počasia pre Tatry však nebola ideálna. Hrozilo, že ak aj nezmokneme, celú hrebeňovku budeme absolvovať v „mlieku“ a z výhľadov nebude nič.

O čosi lepšie vyhliadky ponúkali meteorológovia pre rakúske pohorie Raxalpe. A tak sme namiesto severovýchodným smerom vyrazili presne opačne, na juhozápad.

Vo vápencovom pohorí Raxalpe je vybudovaných viacero ferát a my sme si vybrali jednu z menej navštevovaných s názvom Bärenlochsteig. Trasa tejto feraty mala ponúkať (a aj ponúkala) impozantné skalné scenérie a výhľad na susednú horskú skupinu Schneealpe.

Východiskovým bodom pre túto túru je obec Hinternasswald. Na konci obce sa nachádza malé parkovisko, ktoré postačuje mimo sezóny, ale v sezóne je pre záujemcov primalé.

Prvý problém sa ukázal hneď pri stĺpe s turistickými smerovníkmi. Nápis Bärenlochsteig tam chýbal. Po konfrontácii situácie s mapou sme pochopili, že musíme kráčať podľa značky smerujúcej na Wildfährte. Na ďalšom smerovníku nejaký dobrodinec fixkou dopísal k názvu Wildfährte aj slovo Bärenlochsteig, čim sme sa utvrdili v tom, že kráčame dobre. Zanedlho sme minuli údolnú stanicu nákladnej lanovky zásobujúcej chatu Habsburghaus vo výške 1785 metrov.

Keď začal byť terén príkrejší, kvalita lesnej cesty sa zhoršila. Bola zasypaná kamením, ktoré sem prihrnula obrovská kamenná lavína zosunutá zo svahov Grieskogelu. Orientácia v teréne sa kvôli tomu zhoršila, ale logicky to vyzeralo tak, akoby sme mali pokračovať hore svahom, presne tam, odkiaľ sa zosunula lavína. Červená značka sa nám síce stratila, ale vysvetľovali sme si to tak, že lavína zasypala turistické značky namaľované na kameňoch. Stúpali sme obrovským suťoviskom a boli to riadne galeje – jeden lopotný krok vpred vzápätí ste sa zosunuli o tri kroky nižšie. Najhoršie však bolo, že značku sme definitívne stratili a nebadali sme ani stopy po iných turistoch. Trvalo nám dosť dlho, kým sme pochopili, že sme zablúdili a obrátili sme sa smerom dole… „Prechádzka“ strmým kamenným poľom nás stále dve hodiny času a najmä mnoho síl.

Našťastie po zostupe do pásma lesa sme chodník so značkou našli. Na prvý raz ušiel našej pozornosti, pretože bol zasypaný kamennou lavínou. Červená značka smerom na Wildfährte odbočovala strmo doprava a po nejakých dvesto metroch nás doviedla k rázcestníku. Na zemi pri ňom ležala kopa použitého oceľového lana a kramlí, čo v nás vyvolalo pochybnosti o tom, v akom technickom stave ferata bude. Pochybnosti podporoval aj fakt, že sme za celý čas nestretli ani nohu.

Pokračovali sme však ďalej a dostali sa k prvým vzdušnejším pasážam isteným oceľovým lanom. Po ich prekonaní sme na ďalšom smerovníku prvý raz uzreli napísaný názov Bärenlochsteig. Chodník značený zelenou, silne vyblednutou značkou, odbočoval doľava. Ferata Bärenlochsteig bola na tabuľke označená čiernym bodom, čo znamená, že patrí k tým ťažším, internetové zdroje však jej obtiažnosť udávajú len písmenom B, čo skôr zodpovedá realite. Pravdou je, že zo dva vzdušnejšie úseky neboli zabezpečené nijakým istením. Prekvapilo nás to, pretože, naopak, iné, omnoho ľahšie, úseky zabezpečené boli! Prečo to tak bolo, to sme pochopili, až keď sme sa veľkým skalným oknom dostali na koniec feraty a vystúpili sme na raxské plató. Na smerovníku s turistickými značkami bola pripevnená veľká tabuľa, na ktorej bolo napísané:

Bärenlochsteig.

Zákaz vstupu!

Životunebezpečné!

Rekonštrukčné práce.

Pochopili sme, prečo niektoré úseky zaistené boli a niektoré nie a aj to, prečo sme celý čas nestretli živáčka. Akurát sme nechápali, prečo podobnú tabuľu neinštalovali aj dole na začiatku feraty.

Miernym stúpaním sme sa potom presunuli na chatu Habsburghaus, aby sme ochutnali drahé, ale chutné pivo. Z chaty je viacero možností, ako zostúpiť späť do Hinternasswaldu. Ale možno pokračovať aj ďalej na Seehütte, Ottohaus, prípadne až k stanici raxskej lanovky a prejsť vlastne celé raxské plató. To všetko za predpokladu, že nie ste obmedzený autom zaparkovaným v Hinternasswalde a tiež nedostatkom času. Nám celá túra trvala, aj s polhodinovou zastávkou na chate, sedem a pol hodiny. Ak by sme však odrátali dvojhodinovú stratu času pri blúdení po lavínovom suťovisku, celá ferata Bärenlochsteig aj s návratom späť do Hinternasswaldu by sa dala stihnúť za päť hodín. Pekný nenáročný výletík.