Pavol Fabian

16. júl 2009

Obaja cestovatelia sa s výraznou nechuťou obliekli do tmavých oblekov a o deviatej už stepovali pred Úradom vlády. Ochranke pri bráne ukázali písomné pozvanie, ktoré im odovzdala riaditeľka Sekcie arktických záležitostí. Pracovníci Úradu na ochranu ústavných činiteľov (dajú sa v dave bezpečne rozoznať podľa toho, že im zle padnúce saká praskajú vo švoch pod náporom anabolikami nabudenej svaloviny) ich vpustili cez vstupnú bránu na nádvorie. Keď však vkročili do barokovej budovy bývalého arcibiskupského paláca, vybehol im oproti protokolista:

„Dobrý deň páni, už na vás čakám!“

„Dobrý deň.“

„Vážení páni, je mi to nesmierne ľúto, ale nemám pre vás dobrú správu. Pán premiér sa vám veľmi ospravedlňuje, ale vyskytla sa istá mimoriadna a neodkladná záležitosť[1], pre ktorú sme museli dnešné vaše prijatie zrušiť. Mám vám povedať, že pána premiéra to veľmi mrzí, pretože sa tešil na vaše, iste farbisté, rozprávanie o pobyte na ostrove, ale viete… človek mieni, pán Boh[2] mení…“

Cestovateľov to až tak nemrzelo, skôr boli potešení – v tmavých oblekoch sa v tom horúcom letnom dni cítili ako funebráci, ktorí prišli na rozpálené kúpalisko pre utopenca. Obleky ich omínali. Až do dnešného dňa boli presvedčení, že čosi také si normálny človek oblečie len pri dvoch smutných okamihoch v živote – pri svadbe a do truhly.

„Len čo sa vyskytne nový vhodný termín, budeme vás bezodkladne informovať.“ dodal protokolista, podal im jednu zo svojich dvoch srdečných rúk[3] a vyprevadil ich k vstupnej bráne.

Cestovatelia sa ocitli opäť na nádvorí arcibiskupského paláca. Zrušenie stretnutia nepociťovali ako nezáujem, chápali, že sú aj dôležitejšie veci ako ich ostrov[4] a vlastne boli radi, že si hneď v parku mohli sňať z krku škrtiace kravaty.

Na Úrad vlády ich však nepozvali ani na druhý deň, ani ďalší týždeň, ba ani o mesiac.

Po štvrť roku cestovatelia pochopili, že predseda vlády Jozef Plecha sa zľakol historickej šance a myšlienka na získanie ostrova Jan Mayen ho opustila. Nie nadarmo sa v tých časoch hovorilo, že premiér je slabý a mäkký[5]. Dokonca sa hovorilo, že ak by nemecký geológ Friedrich Mohs (1773 – 1839) zostavoval svoju stupnicu tvrdosti dnes, premiéra Plechu by zaradil najmenej štyri stupne pred mastenec.

Mediálny rozruch okolo Jan Mayenu v krátkom čase opadol a názov ostrova i myšlienka jeho anexie upadla do zabudnutia.

Nórsky veľvyslanec Lars Ronningsbakken zostal trčať na Slovensku. Správou o slovenských janmayenských ambíciách si očko u svojho nadriadeného – ministra zahraničných vecí Vidara Helgesena neurobil. Helgesen na ňu reagoval slovami:

“Dette er dumt[6]!“

Skrátka skapal pes…

Vláda premiéra Plecha dokončila svoje funkčné obdobie, ale v ďalších voľbách jeho strana nezvíťazila. Vystriedala ju nová vláda. Ani tá nemala o Jan Mayen záujem. Zaoberala sa najmä záchranou Európy pred svetovou ekonomickou krízou (lebo ciele si predsa treba klásť veľké) a kto iný by ju mohol zachrániť, ak nie pradúci vypĺznutý tiger spod Tatier. Obyvateľom krajiny sa veľmi nepáčilo, že nová vláda zachraňuje Európu, hoci zatiaľ nestihla zachrániť ani Slovensko – vláda vo funkcii dlho nevydržala.

V nasledovných voľbách sa bývalý premiér Jozef Plecha[7] s veľkou slávou vrátil. Už sa o ňom nedalo povedať, že je slabý a mäkký. Stáli za ním významné finančné skupiny – Piranhita (s latinskoamerickým pozadím) a Š & Ž (Peter Šťuka & Igor Žralok, so slovenským pozadím).

Terajší predseda vlády Jozef Plecha, vstúpil do politiky pred vyše desiatimi rokmi. Vo vtedajších voľbách sa uchádzal o priazeň voličov ešte pod svojim pôvodným menom. Voľby sa preň skončili totálnym neúspechom. Hneď na druhý deň po vyhlásení výsledkov si Jozef Neplecha dal na matričnom úrade zmeniť priezvisko na Plecha. Zároveň zažaloval reklamnú spoločnosť, ktorá mu robila volebnú kampaň za nezvládnutie úlohy, pretože ho neupozornili, že slogan „Volte Neplechu!“ je kontraproduktívny. Spoločnosť naopak dôvod neúspechu vo voľbách videla v tom, že (Ne)Plecha sa dal na bilboard vyfotografovať „chrbtom k masám“ (vraj kvôli pupáku uprostred čela, ktorý má v ľudovej reči omnoho expresívnejšie pomenovanie).

Druhá vláda Jozefa Plecha po dvoch rokov vládnutia získala sebavedomie dotýkajúce sa nebies. Mala aj prečo. Veď hrdo vykazovala viacero úspechov.

No… úspechov…

Skôr káuz, ktoré vydávala za úspechy:

Vláda premiéra Plecha si uvedomovala zraniteľnosť slovenského priemyslu príliš orientovaného na výrobu automobilov. Obávala sa, že súkromné automobilky tak, ako prišli, zo dňa na deň môžu aj odísť za lepšími podmienkami. Rozhodla sa preto na zelenej lúke vybudovať vlastnú štátnu automobilku zameranú na segment, ktorým nebol automobilový trh dostatočne nasýtený – na lacné karavanové vozidlá. Koncepčné riešenie karavanov novej slovenskej automobilky „Chopok“ bolo geniálne jednoduché, ekonomicky výhodné, dalo by sa povedať, že prelomové.
Na fotografii vidieť zaparkovaný najnovší model karavanu značky Chopok tranzit 1300 4×4 (stanové šnúry).
Pracovníci slovenských autoservisov automobil značky Chopok vo svojom slangu nazývali slovom „Pochop“ (prezývka vznikla na základe častej hovorovej otázky automechanikov: „Pochopíš, ako také čosi funguje?!“

Vláde premiéra Plechu sa podarilo z fondov Európskej únie získať neuveriteľných 20 miliónov eur na zlepšenie bezpečnosti cestnej premávky. Minister dopravy prihral zákazku firme „Zábradlia a ploty s r.o.“ patriacej jeho bratovi. Hoci polovica tejto sumy zmizla neznámo kde, problémom bolo preinvestovať aj zvyšných 10 miliónov, pretože ak by sa to nestihlo do termínu, ktorý určila Európska únia, Slovensko by muselo vrátiť celých 20 miliónov. A tak nečudo, že bezpečnostné zábradlia začala firma „Zábradlia a ploty s r.o.“ stavať doslova na každom kroku.

Ďalšie zdroje z fondov Európskej únie v sume 35 miliónov eur určené na celoplošné vybudovanie estetických murovaných prístreškov na zastávkach hromadnej dopravy vybavených pohodlnými sedadlami politici citlivo prerozdelili. Vďaka tomu sa predsa len podarilo aspoň na pár zástaviek MHD zakúpiť pohodlné stoličky skvelo ladiace s farbou stĺpa označenia zastávky.

Geniálny ťah sa vydaril aj ministrovi dopravy Plechovej vlády. Zrušil celú dlhodobo stratovú osobnú železničnú dopravu a umožnil občanom cestovať na nevyužitých strechách nákladných železničných vagónov. Tým zabezpečil nielen lepší grafikón železničnej dopravy s častejšími spojmi, ale aj ušetril milióny eur do štátneho rozpočtu…. alebo kam?

Skvelú víziu ako takmer zo dňa na deň rapídne zvýšiť životnú úroveň obyvateľov mal aj minister financií Plechovej vlády. Síce bez súhlasu Európskej centrálnej banky, ale napriek tomu, dal v kremnickej mincovni raziť v nepretržitých zmenách 50 centové mince a tie vzápätí rozdával občanom vo forme veľkonočných, trojkráľových, prvomájových a v podstate akýchkoľvek príspevkov, takže zakrátko každá slovenská rodina dosiahla nebývalý blahobyt. Treba priznať, že toto opatrenie poznamenali aj negatívne dôsledky – v mnohých rodinách nadbytočné mince vyrobené z príliš ťažkých kovov trhajúce peňaženky a vrecká nohavíc napokon skončili takto.

Za vlády premiéra Plechu došlo aj k mohutnému rozmachu bankového trhu a k jeho diverzifikácii. Počet bánk rapídne narástol. Hoci stúpala aj chorobnosť obyvateľstva a opäť sa zjavila už takmer zabudnutá choroba – tuberkulóza, peňažných ústavov bolo onedlho viac ako nemocníc. Nečudo, že sa na slovenskom bankovom trhu etablovala aj banka určená pre ľudí trpiacich TBC, ktorá svojim klientom neponúkala tradičné finančné bonusy, ale pobyty v tuberkulóznom sanatóriu v Tatranskej Polianke.

Diverzifikácia slovenského bankového trhu dosiahla také obludné rozmery, že banku si mohol otvoriť vlastne každý – na fotografii banka známeho slovenského spisovateľa a textára Borisa Filana.

A vtedy, po dvoch rokoch Plechovho vládnutia, si ktosi opäť spomenul na ostrov Jan Mayen. Najprv sa o ňom niekto viac-menej ironicky zmienil na okázalom večierku pre vyššiu spoločnosť[8], ktorý sa konal pri príležitosti uvedenia novej kolekcie módnej firmy vyrábajúcej kompresívne elastické pančuchy na kŕčové žily[9].

Podujatia podobného typu neslúžia smotánke len na zábavu pri hudbe, alkohole, kaviáre a s modelkami, ale často sa tam riešia aj veci podnikateľské, zásadné a koncepčné[10]. Vzhľadom na túto skutočnosť sa janmayenská myšlienka zahniezdila nielen v mozgoch predstaviteľov finančných skupín, ale najmä v hlave premiéra Plechu, ktorý večierok navštívil tiež. Plecha túžil ovenčiť svoje vládnutie niečím skutočne výnimočným. Túžil zapísať sa do histórie. A čo by lepšie spĺňalo jeho predstavy, ako získanie nového územia pre Slovensko? Aký krok by ho natrvalo zapísal do análov, ak nie premena Slovenska na námornú veľmoc?

Nelenil a začal tlačiť na finančné skupiny, aby jeho sen odobrili.

Oligarchovia nemali k velikášstvu ďaleko. Prikázali svojim analytikom získať relevantné informácie o možnom hospodárskom využití ostrova a dvesto míľovej ekonomickej morskej zóny okolo neho. Netrvalo dlho a na ich pracovných stoloch sa začali hromadiť správy o pravdepodobných bohatých náleziskách ropy, plynu, rozličných nerastov, o možnostiach rybolovu…

[1] Žeby JUDr. et Ing. Ruženka Zlatoústa PhD?

[2] Pozorný čitateľ iste postrehol posolstvo tejto jemnej podprahovej informácie: premiér Jozef Plecha = Boh.

[3] Ako skúsený protokolista podal ruku pravú. Ale aj ľavú využíval dostatočne – na neúprimné súcitiace poklopkávanie po pleci, na úctivé ukazovanie smeru, ktorým máte vypadnúť a pod.

[4] JUDr. et Ing. Ruženka Zlatoústa PhD

[5] Tvrdili to všetci, okrem JUDr. et Ing. Ruženky Zlatoústej PhD

[6] Je to hlúposť!

[7] Už len málokto si pamätal, že predseda vlády sa narodil ako Jozef Neplecha a s týmto menom žil takmer 40 rokov, kým nevstúpil do politiky.

[8] Nešlo o výročnú konferenciu Slovenskej basketbalovej asociácie.

[9] Firmu založil a daroval svojej novej milenke Peter Šťuka z finančnej skupiny Š & Ž. Kompresívne elastické pančuchy na kŕčové žily predvádzali na večierku tie najvychytenejšie modelky, aby si kapitáni slovenského priemyslu mohli vybrať, ktoré budú používať (pančuchy). Nezávislí pozorovatelia tvrdili, že nikdy predtým na jednom mieste nevideli toľko silikónu, botulotoxínu a hlúposti.

[10] Podľa toho to potom aj vyzerá…