17. september 2015
Výjazdové rokovanie vlády doplnené o členov BRŠ sa konalo vo výcvikovom vojenskom priestore Záhorie. Minister obrany a predseda vlády sa na miesto dostavili v maskáčových uniformách, ktoré očividne práve vytiahli z neporušeného originálneho obalu, tak ako ho do armády dodali z ružomberskej textilky spriaznenej s ministrom obchodu. Obom nechýbali na maskáčových nohaviciach starostlivo nažehlené puky. Hoci väčšina mužov v poľnej uniforme nadobúda imidž tvrdého muža, minister obrany v nej naďalej vyzeral ako skladník z hypermarketu[1] a predseda vlády ako nie veľmi úspešný koncipient advokátskej kancelárie[2]. Ostatní členovia vlády a bezpečnostnej rady boli slávnostne oblečení v tmavých oblekoch a treba priznať, že nevyzerali až tak idiotsky[3].
Pred slávnostne ustrojenými potentátmi stojacimi na malej tribúnke ovenčenej súknom vo farbách národnej trikolóry sa konala defilírka po buzerpľaci, na ktorej prepochodovala rota tučniakov a hneď za nimi posádka lode Martin, pričom rota tučniakov dodržala priam skvelú jednotnosť kroku, čo sa nedá povedať o posádke lode Martin. Tá prepochodovala okolo tribúny presne tým štýlom, akým sa zvyknú pohybovať hordy nedočkavých záujemcov o povianočné zľavy tesne po otvorení brán nákupného centra.
Na krátkej recepcii, ktorá po prehliadke nasledovala, zúčastnení skonštatovali, že všetko je pripravené a nič nestojí v ceste slovenského expedičného zboru na ostrov Jan Mayen. Termín vyplávania lode bol stanovený na 20. september.
Kapitán Jakub Dovanič sa pre redaktora interného časopisu ministerstva obrany vyznal:
„Už sa neviem dočkať, kedy vyplávame. Teším sa ako malý chlapec!“
Aby svojim slovám dodal patričnú váhu, od radosti sa pomočil[4].
20. september 2015
Pod rúškom rannej hmly vyplávala loď Martin z bratislavského prístavu proti prúdu Dunaja. Na nábreží sa s ňou lúčili výlučne len rodinní príslušníci posádky. Vzhľadom na to, že nemalú časť mužstva tvorili námorníci pochádzajúci z letanovskej osady, na nábreží postávalo, mávalo vreckovkami a utieralo si slzy okolo desaťtisíc ľudí. Zároveň z nábrežia zmizli desiatky historizujúcich mosadzných smetných košov a množstvo ďalšieho uličného mobiliáru z kovu.
Okrem rodinných príslušníkov členov posádky boli svedkami odchodu lode už len dvaja penzisti, ktorých kvárila pravidelná ranná nespavosť a o tomto čase sa zvykli prechádzať po dunajskom nábreží. S údivom sa dohadovali:
„Čo sa to tu deje?“
Po chvíľke sledovania čudného náklonu lode spôsobeného zle umiestnenými 120 milimetrovými húfnicami typu D-30 a podľa chaotického správania sa ľudí na palube usúdili, že do Bratislavy zavítali americkí filmári, aby v lacných slovenských exteriéroch nakrútili novú verziu Titanicu.
Bol to však zlý úsudok, pretože loď Martin 20. september 2015 presne o šiestej hodine a tridsiatej štvrtej minúte nenabrala smer ku dnu, ale smer Rakúsko. Vyrazila na historickú misiu k budúcemu mimokontinentálnemu územiu Slovenskej republiky v Severnom ľadovom oceáne.
O šesť hodín neskôr už kontraadmirál Námorných síl Armády SR dostal od kapitána lode prvú slávnostnú rádiovú depešu o tom, že na obzore už vidno prvé viedenské domy, len loď má trochu problém s hľadaním vhodnej trasy vo vodnom toku, pretože sonar každú chvíľu signalizuje nebezpečenstvo plytčiny.
Kontraadmirál Námorných síl Armády SR bol síce bývalý kapitán zámorských lodí, ale dobre poznal aj Dunaj. Správa o plytčinách pred Viedňou sa mu zdala čudná.
„Spojte ma okamžite s ministrom školstva!“ prikázal svojmu pobočníkovi.
Spojenie s bývalým učiteľom zemepisu na prvom stupni základných škôl sa podarilo promptne zabezpečiť.
„Pán kolega, práve sa mi hlásil Martin. Vraj vidia už prvé viedenské domy, ale ohrozujú ich plytčiny. Viete o tom, že by pred Viedňou boli v plavebnej dráhe nejaké plytčiny?“
Minister školstva, ktorý počas svojej neslávnej učiteľskej kariéry na základnej škole svojich žiakov vehementne presviedčal napríklad o tom, že Trinidad a Tobago sú majstri sveta v bicyklebale, nemal o splavnosti Dunaja ani šajn:
„Nie som si celkom istý… zvolám k tejto otázke ministerské kolégium.“
Kontradmirál zdvihol oči v stĺp, pretože medzitým došla z lode Martin ďalšia správa hovoriaca:
„Viedeň už vidíme, ale pred nami je všade plytčina! Misia je ohrozená!“
Šéf Námorných síl SR si našťastie a na rozdiel od ministra školstva uvedomoval, že katastrofa misie môže prísť každú chvíľu. Prikázal pobočníkovi, aby ho spojil s kýmsi z lodnej spoločnosti Dunajplavba a.s. Za pár okamihov sa dozvedel, že pred Viedňou žiadnej plytčiny v plavebnej dráhe niet.
„Vykonajte lokalizáciu lode podľa GPS.“ prikázal pobočníkovi a spolu prešli k prístroju.
Za pár okamihov sa na monitore zjavila poloha lode. Bývalá výletná loď Martin sa nachádzala sotva kilometer južne od Vysokej pri Morave. Kontraadmirál zdúpnel:
„Je toto možné?!“
Vrchný veliteľ Námorných síl Armády SR sa vykašľal na predpisy, vybral z vrecka súkromný mobil a horúčkovito vyťukal číslo kapitána lode Jakuba Dovaniča:
„Vy idiot! Aká Viedeň?! Kam sa to plavíte?! Viete, kde ste?“
„Pred Viedňou…“ neisto zahabkal kapitán.
„Prd makový[5]! Pred Vysokou pri Morave!“
„Čože?“
„Plavíte sa po MO-RA-VE! Okamžite sa otočte a vráťte sa do Dunaja!“ zrúkol kontraadmirál.
Vďaka promptnej a profesionálnej kontraadmirálovej reakcii sa napokon podarilo odvrátiť katastrofu a misia mohla pokračovať.
O nejakých dvanásť hodín sa kapitán lode BVL Martin ozval znovu. Menej slávnostne, zato viac neisto:
„Vplávali sme do Viedne a pokračujeme na Passau.“
Našťastie, kontraadmirál už prikázal permanentné sledovanie lode podľa GPS lokalizácie, takže na Admiralite vedeli, že je to pravda.
[1] Čím v skutočnosti aj bol, kým sa vrhol do politiky
[2] Čím v skutočnosti aj bol, kým sa vrhol do politiky
[3] Vyzerali akoby išli na sväté prijímanie alebo ako skupinka členov sicílskej mafie na pohrebe zastreleného kolegu (pričom druhé prirovnanie bolo bližšie realite)
[4] U námorníkov žijúcich väčšinu života v studených a vlhkých podmienkach je to pomerne bežný jav. Podľa štatistiky Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) skúmajúcej výskyt zápalu močových ciest u rozličných profesných skupín, na prvom mieste s najvyšším výskytom tohto ochorenia sa umiestnila práve profesná skupina: námorníci. Na opačnom konci rebríčka s takmer nulovým výskytom zápalov močových ciest: pohoniči tiav púštnych karaván.
[5] V skutočnosti zrúkol čosi iné, omnoho vulgárnejšie, ale autor sa zdráha používať slová ako napr. guľové hovno…
Celá debata | RSS tejto debaty