8. október 2015
Obete nepokojov v Nemecku prevýšili už tisícku a vlna rozbrojov sa začala rozširovať aj za hranice – do Holandska, Česka a Francúzska.
Nemecký spolkový kancelár vyhlásil výnimočný stav.
Jednotky Medzinárodnej vojenskej misie európskych krajín (EU FÓR) dorazili do Nemecka a hneď sa aj zhostili svojej úlohy – začali prečesávať Reeperbahn vo štvrti St.Pauli v Hamburgu.
Hlavnou témou diskusnej relácie slovenskej verejnoprávnej televízie boli, popri pálčivej téme neprijatia slovenského odzemku do Európskeho registra národných ľudových tancov členských krajín[1], pochopiteľne nepokoje v Nemecku. Premiér J. Plecha sa k situácii vyjadril nasledovne:
„Západná demokracia sa nám často dávala za vzor. Opozícia stále tvrdí, že stav demokracie u nás pokrivkáva a za príklad nám dáva hoci aj také Nemecko. A ja sa teraz pýtam – kam taká nadmiera demokracie vedie? V Nemecku sa pri jednom stánku s predajom kebabu zjaví na ceste diera, pritom nikto ani netuší, čo ju spôsobilo a vidíte, čo z toho v bezbrehej demokracii vzniklo!
Aj my na Slovensku máme v našich mestách desiatky stánkov s predajom kebabu, pretože moja vláda vytvára výhodné podmienky na rozvoj podnikania. Trúfam si povedať, že pri väčšine týchto stánkov sa na cestách tiež nachádzajú diery. Ako vznikajú, to tiež nikto, rovnako ako v Nemecku, nevie. Naše cesty sú už skrátka také… A robí tu z toho niekto problém?! To znamená, že nie my od Nemcov, ale Nemci od nás sa majú čo učiť!“
9. október 2015
Kapitán Dovanič pokojne driemal v otáčavom kresle na veliteľskom môstiku, keď zrazu loďou mierne trhlo. Nie veľmi, ale predsa ho to prebralo z driemot. Postavil sa, aby sa pozrel cez okno a v tej chvíli trhlo loďou ešte raz, tentoraz mocnejšie. Rozospatý kapitán na chvíľu stratil rovnováhu, ale udržal sa na nohách.
„Čo sa to deje?“ obrátil sa na 1. dôstojníka, ale ten len pokrčil plecami.
Loď vzápätí začala strácať rýchlosť. A strácala ju, aj keď prikázal zvýšiť výkon motorov na maximum.
Dovanič vrhol pátravý pohľad cez okno veliteľského môstika. Nič zvláštne však neuvidel. Nad morom sa síce prevaľovala hustá hmla, ale hladina bola pokojná.
„Žeby sa zadreli motory? hútal nahlas.
Opustil kapitánsky môstik a zišiel do strojovne. Našiel tam strojníka, ktorý dvojité trhnutie lode očividne zacítil tiež, pretože sa práve dal do kontroly ciferníkov sledujúcich funkčnosť motorov.
„Čo sa deje, strojník?“
„Neviem. U mňa je všetko v poriadku!“ odpovedal námorník v modrom overale poškvrnenom olejovými stopami.
Kapitánovi teda neostalo nič iné, ako vyjsť na palubu. Jej väčšia časť bola prekrytá kamuflážnou plachtou znázorňujúcou vráskavca obrovského. Dovanič nemohol vidieť, čo sa deje po bokoch lode, ale čelo plavidla bolo čiastočne odkryté. Vybral sa práve tam, aby zistil,čo je vo veci. Vo chvíli, keď s mierne sklonenou hlavou vyšiel spod plachty, ozval sa tupý úder a sotva meter od jeho nôh sa do drevenej podlahy zapichla obrovská harpúna. Zároveň začul niekoľko neznámych mužských hlasov volať:
„クジラ, クジラ“
Dovanič odhrnul plachtu a pri ľavoboku uvidel červený trup veľkej japonskej veľrybárskej lode. Na jej boku sa skvel nápis Jamato mare. Na palube pobehovali traja ukričaní šikmookí chlapíci vo fosforeskujúcich oranžových overaloch. Práve sa chystali vystreliť ďalšiu harpúnu. Dovanič pochopil, čo bolo príčinou, že jeho loď náhle začala strácať rýchlosť – uviazla v rybárskej sieti, ktorú na zamaskované plavidlo nastražili japonskí lovci veľrýb, domnievajúci sa v tej hustej hmle, že naďabili na kapitálneho vráskavca obrovského.
„撃つ!, 撃つ!“ ozvalo sa z paluby japonskej lode a vzápätí vzduchom zasvišťala ďalšia harpúna.
Kapitán Dovanič duchaprítomne skočil ku skrinke so signálnou pištoľou a v krátkom slede vypálil ponad japonskú loď tri oranžové svetlice.
Z paluby lode Jamato mare sa ozvalo prekvapené:
„たわごと.“[2]
Hneď potom sa Jamato mare ešte viac priblížila k bývalej výletnej lodi Martin. Na palubu japonskej lode vybehlo niekoľko desiatok malých žltých rybárov. Všetci kričali čosi, čomu Dovanič absolútne nerozumel, a bolo dobre, že tomu nerozumel, pretože japonské nadávky sú veľmi expresívne.
„ばか, ばか, ばか!“[3]
Popri hektickom vykrikovaní si viacerí japončíci klopkali prstom na čelo.
Trvalo ešte takmer dve hodiny, kým sa podarilo vymaniť loď z rybárskych sietí a Martin zostal voľný.
Loď Jamato mare sa potom pomaly začala vzďaľovať od Martina, ale smer jej plavby bol akýsi čudný, akoby nerozhodný. Raz smerovala na juhovýchod a raz na juhozápad.
Kapitán Dovanič hľadel na veľrybársku loď strácajúcu sa v hmle a nechápal, čo sa s ňou deje, pritom vysvetlenie bolo prosté.
52-ročný skúsený kapitán japonskej lode Katsu Akimoto sa nedokázal vyrovnať s tým, že si pomýlil loď s veľrybou. Uvedomoval si, že stratil svoju profesionálnu česť a jestvoval len jeden spôsob, ako si ju prinavrátiť. Akimoto požiadal všetkých, aby na chvíľu opustili kapitánsky môstik, pretože chce ostať chvíľu sám. Keď dôstojníci odišli, pripútal sa o kormidlo a spáchal harakiri. To bol ten dôvod, prečo nekormidlovaná loď Jamato mare pod vplyvom poryvom vetra smerovala raz na juhovýchod a raz na juhozápad.
[1] Námietky vzniesol zástupca Maďarskej republiky, ktorý argumentoval tým, že oproti ich národnému tancu – čardášu je slovenský odzemok skôr ľudovou liečebnou metódou valachov, bačov a honelníkov trpiacich meteorizmom čriev na uvoľnenie prebytočných plynov.
[2] Japonisti to obvykle prekladajú ako: Do riti!
[3] Ty hnilobou napadnutý kvet japonskej sakury!
Celá debata | RSS tejto debaty