Pavol Fabian

V ostatných rokoch sa u nás rozmohol fenomén – standing ovation. Po každom (!) divadelnom predstavení, či koncerte, čo som za posledné roky navštívil sa diváci zdvihli a tlieskali postojačky.

Standing ovation je špeciálny a mimoriadny prejav ocenenia za nevšedné a skutočne nezvyklo vydarené dielo, stvárnenie, či koncert…

Je na tom teda naše divadelnícke umenie tak dobre, že návštevníci stánkov kultúry po každom predstavení oduševnene v stoji trápia svoje kŕčové žily?

Myslím si, že opak je pravdou. Divadlá v mnohých prípadov nadbiehajú divákom, miesto ich kultivovania. Na našich  scénach sa zjavujú plytké burleskovité predstavenia, často plné zbytočných vulgarizmov. Nepoznám celý repertoár Novej scény, ale to, čo som v poslednom čase v tomto divadle videl, to bola jednoducho hrôza. Ale diváci sa na konci vždy postavili a tlieskali akoby boli za to platení.

Ale ani iné divadlá na tom nie sú oveľa lepšie.

Včera som bol v Štúdiu L+S na hre holandského dramatika Gera Thijsa s názvom Starí majstri. Skvelé dielo, ktoré má myšlienku, vtip a, čuduj sa svete, ani jeden vulgarizmus (no, jeden tam predsa len bol, ale veľmi funkčný!)

V hlavných a zároveň jediných rolách skvelí Milan Lasica a Martin Huba.

Po dlhom čase niečo skutočne hodnotné. No a včera sa pri záverečnom potlesku nepostavil ani jeden divák!

Sú veci, ktorým nerozumiem…