Ako nás nespláchlo v Aténach, 4. časť

8. decembra 2017 10:30, Prečítané 3 143x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na druhý deň to už nebolo sedem a pol kvapky, ale už od rána neprestajný prudký lejak. Napriek tomu sme opustili hotel a „vyrazili do mesta“ hoci sme nemali jasno, kam chceme v tom daždi ísť. Asi dve hodiny sme sa presúšali v blízkosti Syntagmy sem a tam, nerozhodní ako „prd v galotách“, až sme sa napokon rozhodli dodržať pôvodný program.

Kúpili sme si celodenný lístok na MHD a električkou z námestia Syntagma sme vyrazili k moru. Poňali sme to, ako vyhliadkovú jazdu podstatne lacnejšiu, ako ponúkajú tzv. hop on-hop off autobusy.

V Atenách jestvujú tri električkové trate. Dve vychádzajú z námestia Syntagma, obe smerujú na pobrežie, jedna do Glyfady, druhá do Neo Faliro. Tretia linka spája Glyfadu s Neo Faliro. Za použitia všetkých troch liniek je to ideálny okruh pre lacné strávenie nepriaznivého počasia.

Trať na pobreží bola síce zaplavená vodou, ale napriek tomu električka rizikové úseky takmer krokom prešla (v Bratislave by už bola dopravná kalamita). Kým sme prišli do Glyfady prestalo pršať a tak to zostalo aj po zvyšok dňa. Rozhodnutie prečkať dážď v električke bolo správne. Druhá vec je, že na aténskom predmestí Glyfada nemáte veľmi čo vidieť. Ale ak si do svojho virtuálneho archívu morí zbierate tie, v ktorých ste si už niekedy omočili nohy, tu si ich môžete ponoriť do vôd Egejského mora resp. Saronického zálivu.

V Glyfade sme naďabili na miestny trh. Nádherné ovocie a zelenina nás zlákali k nákupu hrozna a granátových jabĺk. V rohu trhoviska opekal chlapík nad dreveným uhlím klasické souvlaki (obľúbené grécke jedlo pozostávajúce z kúskov bravčového, jahňacieho alebo kuracie mäsa napichnutého a opekaného na špajdli). Podával ho zabalené v placke, ktorú rovnako ako souvlaki výdatne posypal akousi slanou a veľmi dobrú chuť dodávajúcou zmesou. Hoci sme si počas celého nášho pobytu v Grécku dali souvlaki asi na troch rozličných miestach, verzia v podaní tohto chlapíka bola o niekoľko konských dĺžok lepšia od tých ostatných. Opäť som si raz potvrdil svoju skúsenosť, že najlepšie sa najete a spoznáte miestnu kuchyňu ďaleko od vychytených turistických lokalít, v podnikoch určených predovšetkým pre miestnych.

Trh už pomaly končil, a aj náš chlapík už chcel ísť domov, ale keď sme ho požiadali o repete, nechal sa ukecať. Gurmánsky orgazmus sme teda v Glyfade zažili hneď dvakrát.

Z konečnej električky v Neo Faliro sme sa metrom presunuli jednu zastávku do Pirea. Pireus je jeden z najdôležitejších stredomorských prístavov a patrí aj k najväčším mestám v Grécku. Väčšinu času v Pireu sme venovali prehliadke prístavu, kde kotvili najmä obrovské trajekty spájajúce Atény (a Pireus) s významnými gréckymi ostrovmi. Kotvili tu však aj ozrutné výletné lode, na ktorých sa jednotliví členovia posádky nemôžu navzájom vôbec poznať, lebo ich je toľko, ako obyvateľov Veľkého Grobu a Čataja dohromady.

Bokom, v opravárenskom doku sme našli zakotvenú námornú loď SS Hellas Liberty, ktorá slúži trochu ako múzeum, trochu ako výcvikové centrum a trochu ako konferenčný priestor. S malou dušičkou sme vyliezli po schodíkoch na jej palubu. Loď strážil unudený chlapík s tlstým a ospalým psím krížencom a keď zistil odkiaľ sme, dovolil nám celú loď si prezrieť (a nič za to nechcel).

Jedna časť podpalubia bola venovaná dejinám gréckeho lodiarstva a hoci som si expozíciu pozrel pomerne poctivo, medzi menami gréckych lodiarov (napr. známy Stavros Niarchos) som nenašiel meno Aristotela Onasissa, svojho času najbohatšieho muža sveta, ktorý sa v roku 1968 oženil s vdovou po americkom prezidentovi Jacqueline Kennedyovou a ktorého meno ešte aj dnes je u nás synonymom bohatstva. Ktovie prečo?

SS Hellas Liberty

Ak som v predchádzajúcej časti vychvaľoval výhody novembrového spoznávania južnej Európy, treba spomenúť aj negatívum. O pol piatej je už tma! Takže zo samotného Pirea sme si prešli len pár večerných ulíc v okolí prístavu.