Pavol Fabian

Azda nikto nepochybuje, že pre šťastný a pokojný život ľudí je najdôležitejší mier. A potom ešte zdravie…

Všetko ostatné sa dá prežiť: bieda, zlé sociálne podmienky, slabé platy, nízke dôchodky, nekultúra…

Len dve veci sa prežiť nedajú: ďalšia svetová vojna a rakovina v terminálnom štádiu.

Slovo mier sa v minulom režime propagandistickým nadužívaním trochu sprofanovalo… Neprávom. Dnes je mier rovnako dôležitý ako vtedy. Možno ešte dôležitejší…

Po krátkom období zdanlivého oteplenia medzinárodných vzťahov, ktoré nastalo po páde komunistických režimov vo východnej Európe sa situácia začala opäť zhoršovať. Varšavskú zmluvu rozpustili, ale NATO nie. Naopak, táto vojenská aliancia sa rozšírila ďaleko na východ a americký vojak dnes hliadkuje doslova pár metrov od ruskej hranice, pritom, keď Chruščov v roku 1962 umiestnil na Kube (cca 200 km od pobrežia USA) ruské rakety, tretiu svetovú vojnu sa podarilo odvrátiť v poslednom možnom okamihu.

Američanom však nestačí, že vojensky takmer hermeticky obkľúčili Ruskú federáciu a provokujú tým Rusov. Nedávny summit NATO v Londýne po prvý raz označil za hrozbu už aj Čínu. Vražda Kásima Sulejmániho na jeho mierovej misii na území tretieho štátu bola ďalším z radu amerických porušení medzinárodného práva –  azda tým najvypuklejším. Neochota Spojených štátov odísť z Iraku po tom, čo sa parlament tejto suverénnej a nezávislej krajiny rozhodol, že ich tam nechce a vyhrážanie sa za to „nepredstaviteľnými sankciami a pokutami“ je priam výsmechom demokracie.

Súčasná základná americká politické téza znie:

Kto neporušuje medzinárodné právo s nami, ten ide proti nám!

Mier a boj zaň v dnešnom rozháranom svete, kde hegemón stráca pozície a kope na všetky strany bezprecedentne pritom porušujúc medzinárodné právo znovu nadobúda na svojom význame. Zachovanie mieru možno oprávnene považovať za najdôležitejšiu tému našich februárových parlamentných volieb.

V dnešnej diskusnej relácii televízie TA3 sa stretli politici tzv. druhej vlny – súdiac teda podľa doterajšej podpory týchto strán v prieskumoch verejnej mienky… Je škoda, že téma bezpečnosť a zahraničná politika prišla na rad až na záver, keď už veľa času do konca relácie nezostávalo. Diskutovali Gyula Bárdos (MKS), Tomáš Drucker (Dobrá voľba), Štefan Harabin (Vlasť) a Eduard Chmelár (Socialisti.sk).

Kým Bárdos a Drucker sa pridali k politikom tzv. prvej vlny, (čo sú v podstate všetky súčasné parlamentné strany) a trápne papagájovali alibistické, neutrálne, nič neriešiace a len občas opatrne karhavé postoje k politike USA a k súčasnému konaniu NATO, ktoré sa spreneveruje textu svojich zakladajúcich dokumentov, Harabin a Chmelár priniesli realistický pohľad na medzinárodnú situáciu.

Harabin odmietol vystúpenie zo Severoatlantického paktu, ale žiadal jeho reformu a hlavne zapojenie Ruskej federácie do projektu európskej bezpečnosti. Začlenenie Rusov do NATO nie je Harabinov nápad, táto myšlienka sa objavuje už dlhšie, lenže presadzovať vstup Ruska do NATO, to je ako mávať červeným súknom pred očami predstaviteľom amerického vojensko-priemyselného komplexu, alebo ak chcete pred očami predstaviteľov tzv. deep state. Ťažko si dnes možno predstaviť, že americká administratíva a najmä deep state by pripustilo vstup Ruska do NATO – to by bol totiž koniec americkej agresívnej politiky. Z tohto pohľadu je teda Harabinov názor sympatický, ale nereálny.

Eduard Chmelár bazíroval na vytvorení systému európskej bezpečnosti a jej odpútaní sa od slepej závislosti od USA. Sebavedomá Európa by potom ako celok mohla žiadať aj zmeny v NATO. A ak by sa to nepodarilo, Chmelár by sa nebránil ani vystúpeniu Slovenska z NATO.

Či sa to niekomu páči alebo nie, Chmelár má v oblasti zahraničných vzťahov prehľad ako máloktorý z uchádzačov o miesto v slovenskom parlamente. Jeho postoj je rozumný, proeurópsky, nezaťažený vazalstvom k tej či onej strane a je hodný toho, aby bol postojom suverénnej (skutočne suverénnej, nielen papierovo) Slovenskej republiky.

Postoj Chmelárovych Socialistov.sk k súčasnej situácii v zahraničných vzťahoch je prejavom konštruktívnym, realistickým a svojprávnym. Takým, aby sa človek nehanbil, že je občanom Slovenskej republiky.

Kandidátna listina č. 25, krúžok č. 28