Ak teda chcete vyliezť na druhý najvyšší vrchol na ostrove – 1 352 metrov vysokú Massanellu, od kláštora Santuari de Lluc sa treba vyviezť autom cca 5 kilometrov do sedla Coll de Sa Bataia a zaparkovať na parkovisku pred benzínovou pumpou. Parkovisko nie je veľké, preto je dobré privstať si. Smerové tabule a turistické značky tu chýbajú. Od parkoviska zídete ešte cca 200 metrov po asfaltke dolu kopcom smerom na Incu a za zákrutou prejdete most.
Od parkoviska ešte cca 200 metrov po asfaltke dolu kopcom smerom na Incu
Hneď za ním sa nachádza železná brána a za ňou štrkovitá cesta do lesa. Keď sa po nej vydáte, po cca 20 minútach prídete k „strážnemu domčeku“, kde sedí dobrý muž vyberajúci mýto v hodnote 6 eur na osobu. Zaplatíte mu celkom radi, lebo predpokladáte, že niekto, kto vyberá mýto sa stará aj o turistické chodníky.
Opak je pravdou.
Uvedenou sumou ste si kúpili vstupenku do terénu, ktorý je zložitejší ako známa strategická bludisková hra Bomberman. Značkové červené turistické body sú umiestnené veľmi sporadicky a len na takých miestach, kde na značkára pravdepodobne prišiel nával splínu. Na celej cca 20 kilometrovej okružnej trase ich nájdete toľko, koľko máte prstov na oboch rukách za predpokladu, že ste v minulosti neexperimentovali s cirkulárkou. Zato odbočiek a križovatiek chodníkov je neúrekom.
jedna v neznačených odbočiek…
Postupovali sme s pomocou bedekra nazvaného Mallorca – nejkrásnější turistické trasy od Rolfa Goetza a môžem vám povedať, že investícia do tejto knižky sa rovná investícii do treťosektorového programu na vypestovanie pracovných návykov u rómskeho etnika. Blúdili sme po chodníkoch beznádejne ako bezdomovec na nitrianskom veľtrhu Nábytku a bývania. Pritom nikde ani nohy, aby sa človek spýtal na smer. V zúfalej situácii sme napokon na jedného chlapíka predsa len natrafili. Bol to vysokohorský bežec, šľachovitý, nabudený, s kilami záťažového olova na chrbte, ktorý nami vynútenú zastávku v behu vnímal iste horšie ako coitus interruptus. Ale zastal a nakoniec nám poradil. A ochotne. Oznámil nám, že naším chodníkom sa síce tiež môžeme dostať na vrchol, ale len za predpokladu, že máme so sebou horolezecké lano. Lano som nemal a manželka, ak ho aj mala niekde schované, tak iste len preto, aby zavraždenie neschopného horského vodcu (mňa) nafingovala ako samovraždu obesením.
A tak sme sa teda podľa bežcovej rady vrátili o dobrý kus späť a vydali sme sa rovnako mizerne označeným chodníkom iným smerom. I tu sme bojovali s pochybnosťami, ale napokon sa nám podarilo dostať nad pásmo lesa. Ďalej k vrcholu sme išli viac-menej intuitívne. Široko ďaleko nebolo ani nohy. Až na vrchole sme stretli nemeckú rodinku, ktorá nedisponujúc selfie tyčami čakala na nás ako modelky prezentujúce socialistickú módu na Karola Kallaya.
za mýtnym domčekom…
výhľady na túre
cestou na vrchol Massanelly
Cestou na Massanellu
Jediný strom široko-ďaleko nad pásmom lesa, v pozadí Massanella
tesne pod vrcholom
Z vrcholu Massanelly za priaznivého počasie dohliadnete na najvyšší vrchol Mallorky Puig Major, ale ten, ako som už spomínal je pre verejnosť uzavretý, pretože sa tam nachádza akýsi objekt „mierovej“ organizácie známej pod menom NATO.
Najvyšší vrchol Malorky Puig Major
výhľad z vrcholu massanelly na jazero Panta de Gorg Blau
výhľad z vrcholu massanelly na jazero Panta de Gorg Blau
Po krátkom občerstvení sme sa vydali na cestu späť. Naspäť k parkovisku v sedle Coll de Sa Bataia sme prišli aj vďaka nášmu blúdeniu až po šiestich hodinách, hoci v spomínanom sprievodcovi sa udáva čas 4 ¼ hodiny.
Bolo už po tretej popoludní a pri mýtnom domčeku, ktorý vyberač mýta už dávno opustil sme stretli dve Češky ubytované tiež v kláštore v Llucu. Prihovoril som sa im, aby som zistil, kam majú namierené.
Vraj na Massanellu.
Upozornil som ich, že ak cestu nepoznajú, tak ich túru o tomto čase nepovažujem za rozumnú. Ak ich v biedne označenom teréne prikvačí tma, budem môcť s pokojným svedomím na recepcii kláštora oznámiť, že na dnešnú noc sa im nečakane uvoľnila jedna izba. Chvíľu akoby zvažovali, či mi veriť, ale napokon sa rozhodli otočiť späť.
Na túru na Massanellu bolo už prineskoro, ale na návrat do kláštora priskoro. Pred cestou na Malorku som manželke sľuboval, že program vymyslím tak, aby sa aspoň trikrát počas pobytu mohla okúpať v mori. Usúdil som, že práve teraz je vhodná príležitosť poskytnúť jej takúto možnosť. Sadli sme do auta, rozhodnutí odviezť sa na cca 50 kilometrov vzdialený najsevernejší bod ostrova Cap de Formentor.
Cestou sme sa zastavili v prístavnom mestečku Port de Pollença. Vzhľadom na úzke cesty plné ostrých zákrut do mestečka sme prišli v čase, keď z pláže väčšina ľudí už odchádzala. To nám v podstate vyhovovalo. Teda najmä mne. Pretože, ak mám dať v slanej (teda nadnášajúcej) morskej vode ďalší pokus s cieľom naučiť sa plávať, netreba mi k tomu svedkov. Čím menej, tým lepšie.
Pomerne malá pláž vyzerala akoby sa kdesi nablízku prevrhla nákladná loď prevážajúca kiwi. Breh bol husto posiaty týmto z vody vyplaveným hnedým chlpatým ovocím. Aspoň som si to v prvom momente myslel. Po bližšom preskúmaní čudných útvarov som pochopil, že kiwi to nie je, ale až doma som sa dozvedel, že ide o druh morskej trávy volajúcej sa Posidonia oceanica, známej aj pod názvom Neptúnova tráva. Vedci o nej tvrdia, že ide o najstarší žijúci organizmus na Zemi. Táto rastlina sa vyskytuje len v Stredozemnom mori a „kiwi“ sú vlastne vláknité gule, ktoré príboj uvaľká z vymacerovaných cievnych zväzkov listových pošiev posidonie morskej.
Posidonia oceanica
Posidonia oceanica
Keď sme sa do sýtosti vynačudovali, manželka vošla do vody ako prieskumník bezpečnosti terénu. Na krátky okamih mi napadlo, či toto nebude pre ňu ďalšia dobrá príležitosť ako sa zbaviť toho neschopného horského vodcu, čo ju donútil zodierať si kolennú chrupavku vo vyprahnutých baleárskych kopcoch, ale po počiatočných pochybnostiach som sám seba presvedčil, že kráčajúc stále ďalej do mora nemôže predsa imitovať chýbajúce dno tak, aby som to ja – neplavec nezbadal. Manželka chvíľu šantila s morskými vlnkami a potom sa vrátila, aby mi oznámila, že terén je bezpečný.
Pláž v Port de Pollença
Pláž v Port de Pollença
Pláž v Port de Pollença
Pláž v Port de Pollença
Vošiel som do vody a začal intenzívny samoucký tréning. Nakoniec som vo vode strávil viac času ako manželka, lebo moja nátura je, že keď sa do niečoho zahryznem, tak už nepustím. Zároveň som si uvedomoval, že vzhľadom na môj vek a neochotu chodiť na dovolenky k moru, je to pravdepodobne jedna z mojich posledných príležitostí naučiť sa plávať.
Nuž, bolo to aj tentoraz márne snaženie. Môj zadok sa správa úplne autonómne od mozgu. Mozog chce, aby som sa naučil plávať, ale zadok si myslí iné. Nezadržateľne klesá ku dnu a ak by som bol Kočnerov biely kôň, mne by ani nemuseli zalievať nohy do betónu…
Jediný výsledok môjho plaveckého snaženia bolo, že som mal celé telo slané ako haring v oddelení lahôdok a bol som čudne lepkavý ako keby som sa nekúpal vo vlnách Baleárskeho mora, ale vo vlnách Pattexového mora. Našťastie, stihli sme sa osprchovať na pláži tesne predtým, ako zriadenec sprchu na noc vypol.
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
V zmysle Podmienok používania osobného blogu, článok 4,4 vyjadrujem osobný názor, že najlepšia voľba je kandidátna listina č. 25 a prípadne môžete zakrúžkovať aj č. 28 (ale nemusíte, života kandidáta nestojí, ani nepadá na tom krúžku…)
Celá debata | RSS tejto debaty