Nocovali sme v kempe Dolphine na brehu zálivu Baie de l’Étoile. Na stavanie stanov sme rezignovali (čím dlhšie ich človek udrží nezapieskované, tým lepšie). Majiteľ kempu nám totiž umožnil nocovať na verande reštaurácie, kde boli k dispozícii aj matrace, takže stačilo vybaliť spacáky. Vzhľadom na to, že sme boli jediní návštevníci, zaujať priestor reštaurácie vyvolalo určite menší celosvetový rozruch ako zaujať Krym.
Na pobreží v okolí kempu pútali pozornosť nevšedné geologické útvary a opustené, resp. nedostavané turistické objekty. A tu som – okolo tretej v noci, keď som si vyšiel uľaviť môjmu močovému mechúru – absolvoval aj svoje jediné, ale o to intenzívnejšie stretnutie s fenekom ušatým. Neviem, čo ho tak fascinovalo, ale fakt je, že sme sa vzájomne zvedavo po celý čas úkonu z päťmetrovej vzdialenosti pozorovali.
Na druhý deň nás čakala jazda nákladným vlakom, ktorý je vo svete známy pod názvom iron train. To však až popoludní.
Doobeda sme sa dali toyotami odviezť najprv k najväčšiemu cintorínu lodí na svete, potom na najjužnejší cíp polostrova Cap Blanc.
A ako cintorín vznikol?
Finančné problémy krajiny viedli úrady k tomu, že privierali oči pred majiteľmi lodí, ktorí ponúkali úplatky za uskladnenie použitých plavidiel v prístave. Tak sa tu postupe nazhromaždilo okolo tristo skorodovaných vrakov.
K hromadeniu starých plavidiel v nouadhibouskom prístave prispel aj fakt, že Mauritánci kupovali staršie lode od medzinárodných prepravcov v nádeji, že budú prevádzkovať vlastnú lodnú dopravu. Keď sa však ukázalo, že plavidlá neboli ekonomicky konkurencieschopné a náklady na údržbu a opravy boli príliš vysoké, podnikatelia skrachovali a lode ponechali napospas vlnám.
Prvou loďou zanechanou v zálive bol krížnik francúzskeho námorníctva, Chasseloup-Laubat. Neskôr sa v 20. rokoch 20. storočia používal ako plávajúce javisko.
Cintorín sa stal veľkým zdrojom príjmov aj pre mnohých obyvateľov Nouadhibou. Miestne spoločnosti im platili za záchranu čohokoľvek, čo malo z plavidiel hodnotu. Najatí mechanici odstraňovali častí motorov a elektrikári získavali opraviteľné elektronické zariadenia. Dnes sa už v zátoke na vlnách pohupuje len niekoľko lodných vrakov. Miestne autority si uvedomili, že takto to ďalej nejde. Lenže pobrežie okolo zátoky je stále skladiskom množstva najmä plastového odpadu a tekutina obmývajúca piesčitý breh sa podobá skôr na naftu ako na vodu.
Na najjužnejšom cípe polostrova samozrejme nechýba impozantný maják. Pomocou fixného lana možno zbehnúť zo skalného útesu na pobrežie a prekvapiť svojou prítomnosťou tisíce čajok. Neďaleko majáka sa nachádza skromná budova návštevníckeho centra mauritánskeho oceánografického inštitútu, ktorý sa venuje záchrane tuleňov mníšskych. V návštevníckom centre toho na pozeranie nie je veľa, ale pozoruhodné sú dvere s nápisom „Kto je zodpovedný za ochranu prírody?“ Keď ich otvoríte, vo veľkom zrkadle, ktoré sa za nimi nachádza, uzriete sám seba.
Zdroj fotografií: autor textu (všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty