Pavol Fabian

My sme cestovali smerom do Zouératu, teda v prázdnych vagónoch. Neviem si predstaviť, aké je cestovať v plných vagónoch opačným smerom, keď sedíte na kope železnej rudy.

Nedobrá je však jedna aj druhá možnosť. Aj v prázdnom vagóne sa na jeho dne nachádza zmes prachu zo železnej rudy pomiešaná s hrdzou železničného vagóna. A červená hrdza má konzistenciu toho najjemnejšieho detského púdra. Do čoho sa votrie, to už nikdy viac nevyperiete. Alebo vyperiete, ale už to rozhodne nemôžete vydávať za novú súčiastku oblečenia či inej výbavy. Tie hrdzavé šmuhy tam už ostanú naveky.

V prvých momentoch jazdy nadšene fotografujeme vnútro vagóna i okolitú krajinu napriek tomu, že prach je nebezpečný pre citlivú fotooptiku a piesok doráža do vagóna s čoraz väčšou intenzitou. Piesok sa okolo vlaku chvíľami víri tak, že krajinu vôbec nevidno a zatieňuje aj zapadajúce slnko.

Začína byť chladno. Opatrne vytiahnem z batoha tričko s dlhým rukávom v naivnej viere, že v takomto oblečení prežijem noc. Z domu som si zobral veľké igelitové vrece, do ktorého som chcel vo vlaku ukryť batoh, aby bol čo najmenej znečistený prachom a pieskom. S prekvapením však zisťujem, že to, čo som považoval za vrece, síce vrecom kedysi bolo, ale teraz je to len z neznámeho dôvodu  rozrezaný igelit, čiže väčšia plachta.

Dvaja z našej partie vyťahujú stany a stavajú ich na dne vagóna. Stany sú samonosné, takže sa na rovnej kovovej ploche dajú postaviť. Ja som chcel mať svoj batoh čo najľahší a zobral som si ľahučký cyklostan, ktorý nie je samonosný. Nevyhnutným predpokladom jeho postavenia, je zarazenie kolíkov do pôdy. Do kovového dna vagóna to pôjde len ťažko. Takže o postavení stanu neuvažujem, ale ani nikto ďalší, hoci na jeden stan by tu ešte miesto bolo. Už o pár chvíľ sa totiž ukázalo, že hrdza a prach prenikajú do stanov ľahšie a neodbytnejšie ako mravce do našej kúpeľne.

Zima je stále väčšia. Okrem toho je tu aj príšerný hluk. Keď do seba narazia nárazníky vagónov, znie to ako výstrel z dela. Nehovoriac o tom, že ak stojíte a nedržíte sa, preletíte na opačný koniec vagóna ako špinavá handra. (Handra síce v skutočnosti nie ste, ale špinavý dokonale).

Každé pribrzdenie, každé zrýchlenie je sprevádzané ohlušujúcim rachotom a vy poletujete po dne vagóna ako  keď v hracom automate mechanizmus vystrelí guličku. Rachot a spôsob jazdy je taký deprimujúci, že vám nevdojak príde na myseľ možnosť vykoľajenia sa. A vôbec sa vám taká možnosť nezdá nepravdepodobná. Ako by rušňovodič zistil, že 194. vagón za lokomotívou sa mu vykoľajil a za ním všetky ostatné – to si vôbec neviete predstaviť.

Iron trainom cestujeme do osady Choum vzdialenej 460 kilometrov. Pri cestovnej rýchlosti 40-50 km/hod spolu s piatimi kratšími či dlhšími (nikdy neviete!) zastávkami taká cesta trvá okolo 13 hodín. Doma pred cestou som si pozrel viacero videí o tomto vlaku a cestujúci mali na očiach takmer vždy lyžiarske okuliare, niektorí dokonca priemyselné respirátory. Povýšenecky som sa nad nimi usmieval v presvedčení, že až také opatrenia nie sú potrebné.

Sú!

Mať dobré tesniace lyžiarske okuliare je úplne kľúčové a vhodný by bol aj bivakovací vak, nad ktorým som rozmýšľal, ale ktorý som napokon nechal doma. Bivakovací vak sa môže uplatniť aj pri treku po Sahare, zvlášť, ak máte so sebou nesamonosný stan a tábor rozložíte na mieste, kde okrem jemného piesku nie je nič iné.

Ďalším problémom cestovania v iron traine je… wc. Trinásťhodinová jazda je trinásťhodinová jazda a len málokto udrží zvierače tak dlho. Niektorí moji spolucestujúci z radov jemnejšieho pohlavia si deň pred cestou vlakom aplikovali soľný výplach čriev, aby zamedzili možnosti, že im bude treba vo vlaku na veľkú. Ja som nič také nerobil. Môj problém na cestách býva presne opačný, veď obsah čriev získaný v Bratislave som svojho času doniesol až do base kempu pod Everestom.

S močením, a zvlášť u staršieho chlapa je to horšie. Pred cestou som si zohnal PET fľašu a nožíkom odrezal vrch, aby sa v čase núdze najvyššej dala použiť. Väčšinu cestovania vlakom sme absolvovali v noci, teda v absolútnej tme. Vlak síce zastavil na štyroch, či piatich staniciach, kde okrem jednej, dvoch chatrčí nič iné nebolo, ale viete si predstaviť ten stres, keď vyleziete z vagóna vycikať sa a spolu s vami vylezie ďalších deväť-desať ľudí? Cesta z vagóna a späť do vagóna je len jedna! Človek si musí dobre rozmyslieť, ako dlho bude vykonávať vylučovací úkon a ako dôkladne odkvapkávať. Prepáčte, že píšem tak naturalisticky, ale je to tak! Kto s urináciou skončí skôr, získa lepšie poradie pri lezení do vagóna! Vo vlaku nie je žiadny sprievodca, ktorý by kontroloval pripravenosť súpravy na odchod. Je to aj pochopiteľné, veď pri trojkilometrovej dĺžke vlaku by mu taká kontrola trvala aj pol hodinu a situácia by sa medzitým na druhom konci vlaku mohla zmeniť. Je však nepochopiteľné, prečo strojvodca pred uvedením vlaku do pohybu nedá aspoň výstražné znamenie? No jednoducho nedá! A tak cikanie mimo vagón je jeden obrovský stres. Nikto nechce zostať v noci sám niekde uprostred púšte. Získať dobrú pozíciu pri cikaní a následne pri lezení do vagóna je dôležité aj preto, že viacerí výrazne mladší ľudia z našej skupiny majú problém s prelezením okraja vagóna (prehodením nohy) a musím im pri lezení pomôcť. Nemožno sa čudovať, že každoročne skončí pod kolesami tohto vlaku viacero ľudí.

Okolo dvadsiatej začína byť zima už neznesiteľná. Som však pevne rozhodnutý spacák z batohu nevyťahovať. Stal by sa pre ďalší pobyt nepoužiteľný. K svojmu oblečeniu pridávam dlhé nohavice a flísovú bundu. Na chvíľu to pomôže, ale potom je mi opäť zima. Na očiach mám horolezecké okuliare s koženými bočnicami, na nos som si dal anticovidový respirátor z lietadla, ktorý má vo vlaku rozumnejšie využitie, ako kdekoľvek inde. Berberská šatka mi na hlave nedrží a tak si ju omotávam okolo krížov. Pod seba si dávam nafukovaciu karimatku a nohy prikrývam igelitom, ktorý mal pôvodne slúžiť ako vrece na batoh. Spať sa však nedá, poryvy vetra mi igelit každú chvíľu strhávajú z nôh, takže ho musím pridržiavať. Andrejka z Prahy si ustelie vedľa mňa. Má hliníkovú fóliu, aká je súčasťou výbavy autolekárničiek a má udržať tepelnú pohodu raneného. Či udržala jej tepelnú pohodu neviem. Viem len, že fóliu musí tiež držať a každú chvíľu naprávať a popritom sa nenápadne tisnúť ku mne. Nuž niet nad ľudské teplo.

Jazda železným vlakom bol zaujímavý zážitok, ale príjemný určite nie! Mám pocit, že to bolo horšie, ako som očakával, ale možno je môj postoj ovplyvnený tým, že som z prachu a vetra dostal taký ťažký zápal spojiviek. Oči som mal červené ako angorák a rezali ma, ako keby ma mučil sám dr. Mengele.

Zdroj fotografií: autor textu (všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)