Vietnam slovom aj obrazom – 5. časť - Pavol Fabian - Blog

Vietnam slovom aj obrazom – 5. časť

9. augusta 2022 09:42, Prečítané 1 340x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Poobede sme zavítali do Pagody Quán Sứ (tzv. Veľvyslanecká pagoda). Je to budhistický chrám nachádzajúci sa na ulici Quan Su 73. Pagodu Quan Su vybudovali v 15. storočí za dynastie Lê. V tom čase tu nebol žiadny budhistický chrám, ale niektoré prístrešky slúžili ako miesto uctievania. Počas vlády cisára Le The Tong Chiem Thanh, Laos zvyčajne posielal veľvyslancov, aby vzdali hold Đại Việt (oficiálny názov Vietnamu za dynastie Lê). Cisár nariadil postaviť budovu s názvom Quan Su (veľvyslanectvo), určenú na prijímanie zahraničných veľvyslancov v Thăng Long. Pretože všetci veľvyslanci boli budhisti, rozhodli sa postaviť v priestoroch chrám na uctievanie. Dnes zostal iba chrám.

Pagoda Quán Sứ

Na večer sme si kúpili lístky do tradičného vietnamského vodného bábkového divadla Thang Long, ale do začiatku predstavenia ešte zostal nejaký čas. Trápilo ma však, že sa nám dnes nepodarilo navštíviť Chrám literatúry, ktorý som si sám pre seba vybral za jeden z hanojských cieľov. Navyše program ďalších dní mi ani neumožňoval sa tam ešte vrátiť. V náhlom popude vlastnej operatívnosti som odchytil prvého cyklorikšistu a pokúšam sa s ním dohodnúť, aby nás do Temple of Literature zaviezol. Anglicky nevie, vie len prikývnuť, že nás určite odvezie. Pýtam sa, koľko bude stáť cesta, odpovedá, že 150 dongov. Keďže 1 euro sa rovná cca 24,30 dongov, celá cesta by mala stáť okolo 6 eur. Súhlasil som, akurát som mal pochybnosť, či postarší cyklorikšista vie, kam sa chcem dostať. Pre istotu mu ukazujem aj vietnamský názov lokality a v mobile polohu na mape. Prikyvuje, tvári sa, že rozumie, ale vzápätí sa obráti na najbližšieho mladšieho človeka na chodníku a môj mobil s mapou putuje do jeho rúk. Uvažujem, či toto nie je spôsob ako sa v Hanoji kradnú mobilné telefóny. Mladý muž však pozorne pozerá do mapy a vzápätí rikšistovi čosi hovorí. Rikšista prikývne a mobil mi vráti. Ešte raz sa uistím, či cena je 150 dongov a vyrážame na cestu.

Sedieť v cyklorikši v rušnej hanojskej premávke nie je pocit práve najbezpečnejší. Do pedálov šliapajúci rikšista sedí za vami, nevidíte ho, len vaše ničím nechránené sedadlo sa odvážne vrhá do najrušnejších križovatiek. Manželka má navyše pocit, že rikšista nevládze odbicyklovať našu priemernú európsku váhu. (Mimochodom, asi oprávnene, lebo aj v oblasti Huong Son je síce cena za prenajatie loďky s veslárom rovnaká, ale veslárka do loďky zoberie štyroch Vietnamcov, ale len dvoch Európanov). Necítil som sa v cyklorikši dobre, ako aktívny cyklista som mal trochu výčitky svedomia, že sa po meste nechávame rozvážať takýmto spôsobom. Motívom nášho počínania však bola snaha stihnúť začiatok divadelného predstavenia a viera v to, že domáci rikšista sa bude lepšie a teda aj rýchlejšie orientovať, ako keby sme sa do Chrámu literatúry vydali po svojich.

Nuž, to druhé zdôvodnenie celkom nevyšlo.

Sotva sme zahli za najbližší roh, vysvitlo, že náš rikšista vôbec netuší, kam sa chceme dostať. Zistili sme to podľa toho, že opäť zastal, zobral mi mobil z rúk a išiel sa radiť s iným rikšistom, čakajúcim na klienta. Možno to bola obdoba nejakého východniara, ktorý prišiel robiť taxikára do Bratislavy, ako sa to občas u nás stáva. Rikša sa po porade opäť dala do pohybu, ale nie na dlho. Vietnamský rikšista sa potom ešte raz zastavil na poradu s náhodným okoloidúcim, ale zjavne mu radili dobre, pretože polohu rikše som si kontroloval podľa nášho pohybu v aplikácii Mapy.cz

Keď sme konečne dorazili na miesto, urobil som taktickú chybu. Zistil som, že v mojom mešci s peniazmi mám najmenšiu bankovku v hodnote 500 dongov. Podal som mu ju s presvedčením, že mi 350 vydá. On ju však zbalil so samozrejmosťou zamestnanca slovenskej štátnej administratívy a tváril sa spokojne. Kto sa tváril nespokojne – to bola moja manželka. Začala sa s ním dohadovať, po chvíli som sa pridal aj ja, ale vyčuraný hanojský cyklotaxikár sa tváril, že nám nerozumie, a že je všetko v poriadku, pretože tak sme sa vraj dohodli od prvopočiatku. Nás navyše tlačil čas. Chrám literatúry bol otvorený len do osemnástej a do jeho zatvorenia ostávalo pár minút. Na dlhšie dohadovanie nebol priestor. A tak sme teda za trojkilometrovú trasu zaplatili okolo dvadsať eur. Predpokladám, že rikšista, sa hneď po našom rite vrátil domov a najbližšie tri dni spokojne, s nohami vyloženými nohami na stôl, vylihoval pri vietnamskej vodnej fajke.

K vstupnej bráne Chrámu literatúry sme dorazili zadýchaní o 17,55. Uniformovaný strážca nekompromisne krútil hlavou. Vpustiť nás už nechcel. Rozčarovanie na našich tvárach (je otázne, či z rikšistu, alebo z neskorého príchodu) však muselo byť také očividné a zúfalstvo také veľké, že po chvíli prehovárania nám ešte pokynul smerom ku vchodu so slovami:

„Ale len desať minút!“.

Pritom všetky bedekre uvádzajú, že na návštevu si treba vyhradiť najmenej dve hodiny.

Chrám Literatúry je azda jediným pokojným ostrovom v hanojskom mori motoriek. Ide o areál prvej univerzity vo Vietname. Celý komplex je obohnaný vysokým múrom, ktorý bráni ruchu okolitých ulíc preniknúť dovnútra. Chrám bol venovaný významnému čínskemu filozofovi Konfuciovi. Založili ho už v 11. storočí, aj keď o presnom dátume vzniku sa ešte vedú spory. Nájdete tu niekoľko nádvorí, pagody, svätyne a tiež veľké množstvo kamenných stél. Na tie sa v minulosti zapisovali mená úspešných študentov, ktorí tu zložili záverečné skúšky.

Celý areál hojne navštevujú nielen turisti, ale aj miestni obyvatelia. Často sem pred rôznymi skúškami chodia študenti a samozrejme aj po úspešnom absolvovaní štúdia. Vtedy sa chlapci aj dievčatá vyštafírujú, pozvú priateľov alebo rodinu a vyrazia do chrámu poďakovať.

Chrám literatúry

Väčšina budov vo Vietname je neuveriteľne úzkych a pritom pomerne vysokých. Príčinou je vraj vládne nariadenie, podľa ktorého sa daň z nehnuteľnosti platí podľa šírky fasády.