Pavol Fabian

Predĺžený víkend som trávil v Čechách. Samozrejme, referenda som sa zúčastnil, hoci ma to stálo 240 kilometrov jazdy v zimných podmienkach do Svrčinovca a späť na chatu v Jeseníkoch, kde som trávil čas so svojimi českými/moravskými priateľmi. Išlo o štyroch dospelých, vysokoškolsky vzdelaných, scestovaných milovníkov kníh, znalcov umenia a vážnej hudby + ich vnukov resp. detí.

Manželka mi už vopred zakázala navodzovať s nimi politické témy debát hoci vzhľadom na referendum u nás a blížiace sa prezidentské voľby v Čechách takéto témy sa priam ponúkali. Poslúchol som ju, pretože som tušil, aké sú názory mojich českých priateľov, manželke som nechcel robiť naprieky a najmä už som zmúdrel – už viem, že vášnivý, hoci aj dvojdňový rozhovor o politike nemá zmysel, pretože s oklamaným človekom je ťažko – človek sa dá oklamať ľahko, ale svinsky ťažké je presvedčiť ho, že bol oklamaný.

Lenže v tomto predvolebnom čase sa téme českých prezidentských volieb nedalo vyhnúť. Začali oni, ja som mlčal a ticho počúval ich reči o tom, aký je generál Pavel dobrý a aký je Babiš zlodej, zmrd a hlupák, ako na návšteve v akejsi škole nevedel odpovedať na triviálne vedomostné otázky žiakov. A že nevie sformulovať vetu, navyše tá jeho hrozná čeština…

Velebenie generála a hanobenie Babiša naberalo obrátky a ja som vedel, že sa už nezdržím. Žasol som, ako moji vzdelaní a rozhľadení priatelia podľahli primitívnym marketingovým trikom. A tak som im povedal, že Česi si už voľbu prezidenta preh(s)rali v prvom kole, pretože toho jediného z deviatich kandidátov, ktorý by azda nepodpísal obrannú zmluvu DCA s USA – teda Jaroslava Baštu, neposunuli do druhého kola. A podpísanie tejto dohody, ktorá je prezidentským typom zmluvy je kľúčovou otázkou týchto prezidentských volieb. Pozerali sa na mňa ako puci. Termín obranná zmluva DCA im vôbec nič nehovoril, o hrozbe amerických základní na ich území ani len netušili.

Namietli: ak mám pravdu, tak prečo sa o tom vôbec nehovorí?

Nuž naschvál, hovoriť sa o tom začne až druhý deň po zvolení prezidenta Pavla a do mesiaca máte zmluvu podpísanú – vravím im.

Na to odpovedali, že Baštu voliť nemohli, pretože ho navrhla Okamurova SPD. Tento postoj by som čiastočne chápal, čo som však nechápal bolo to, ako môžu nevidieť úžasný rozdiel v životopise J. Baštu a generála Pavla? Bašta bol počas normalizácie disident, politický väzeň a signatár Charty 77. Uvažoval vlastnou hlavou a podľa toho sa aj správal. Na jeho postoji sa nič nezmenilo. Uvažuje vlastnou hlavou aj dnes a dáva to aj najavo. Lenže tentoraz sa to už nehodí mocipánom do krámu, pretože jeho názor ide proti prúdu. Generál Pavel bol v minulom režime komunistickým rozviedčikom a jeho manželka -podplukovníčka vyštudovaným politrukom. Pavel oddane slúžil jedným, prezliekol kabát a slúži oddane druhým. A ten, kto prezlečie kabát väčšinou ide svojim pánom po ruke až nad únosnú mieru, len aby ich presvedčil o svojej novej oddanosti.

Moji českí priatelia nechápali, prečo by im mal prekážať podpis obrannej zmluvy s USA, keď Česko je už aj tak v podriadenom postavení voči tejto veľmoci. Povedal som im, že ich podriadenosť bude potom ešte výraznejšia a dokumentoval som to na príklade Nemecka. Nemecko je vedúci štát v Európskej únii, ale pritom, aj vďaka tomu, že na jeho území sú americké okupačné vojská (inak to nazvať nejde) sa správa ako krajina podriadená Spojeným  štátom.  Pripomenul som im situáciu, keď v roku 2013 vysvitlo, že USA odpočúvali prostredníctvom Národnej bezpečnostnej agentúry NSA svojich najbližších spojencov, medzi inými aj spolkovú kancelárku Angelu Merkelovú a nemeckého prezidenta Franka-Waltera Steinmeiera. Hovorca nemeckej kancelárky vtedy len trápne zahabkal: „Nemecko berie tieto správy na vedomie a je v kontakte s príslušnými štátnymi a medzinárodnými orgánmi za účelom ich objasnenia“. Nemecko sa zmohlo len na to, že spolková prokuratúra vyšetrovanie tohto prípadu v roku 2015 zastavila.

Tichým mlčaním Nemecko prešlo aj zničenie plynovodov Nord Stream 1 a 2, do ktorých vliali ťažké peniaze a ktoré mali byť zdrojom lacnej a kľúčovej energie pre nemecký priemysel. Pre celý západný svet okamžitým vinníkom sabotáže boli Rusi, hoci tí mali na vykonanie čohosi takého najmenej, až žiaden dôvod. Prípad vyšetrovali Dáni, Švédi aj Nemci. Rusov, hoci boli významným spoluvlastníkom plynovodov k vyšetrovaniu ani nepozvali! Švédi odmietli zverejniť výsledky vyšetrovania. Nemecký parlament požiadal svoju vládu o výsledky vyšetrovania a vláda im odpovedala: zistené skutočnosti sú také chúlostivé, že ich nemôžu parlamentu poskytnúť. Z toho jednoznačne vyplývajú dve veci:

1. nenašla sa ani najmenšia stopa, že by výbuchy spôsobili Rusi (v opačnom prípade by to západné média rozmazávali celé mesiace)
2. nemecká vláda si robí čo chce (resp. robí to, čo od nej chce okupačná mocnosť) a nemecký parlament je len na okrasu, hoci na celom svete sú parlamenty určené na to, aby kontrolovali vlády a tajné služby a na celom svete sa vlády zodpovedajú parlamentu. Len v okupovanom Nemecku si vláda s parlamentom utrie riť.

Moji českí priatelia opatrne pokyvovali hlavami na znak toho, že niečo pravdy na mojich slovách môže byť, ale zase sa vrátili len k tomu, že teraz už je pred nami 2. kolo voľby, v ktorom je už len generál Pavel a Babiš. A ten Babiš je proste strašný, toho nemožno voliť, Babiš klame, Babiš kradne, Babiš sa nevie vyjadrovať a nevie po česky… Nuž pravda je, že Babišova čeština je hrozná… keby to bolo v opačnom garde u nás, tak aj mňa by trochu štvalo, že prezident nevie poriadne po slovensky. Lenže, to predsa nie je na prezidentovi podstatné! – povedal som im. Nie je predsa dôležité ako prezident vyzerá, či vystupuje kultivovane, ale podstatné je, čo hovorí, čo činí, čomu verí, aké má vízie do budúcna a nie tie vonkajšie pozlátka, ktoré tak radi zdôrazňujú marketingové agentúry a bulvárna tlač. Umným marketingom vytvorená prezidentka Čaputová nás za ten čas, čo je vo funkcii už najmenej stokrát presvedčila o tom, o čom sme ani v najhorších snoch nesnili, že totiž po zlom prezidentovi Kiskovi môže prísť ešte niečo horšie. Stalo sa!

Agentúry síce ďalej pracujú vylepšovaní obrazu Čaputovej, ktorý sa snažia zachrániť aj tým, že jej pochybné inštitúcie  udeľujú takmer každý mesiac nejakú pochybnú cenu. Naposledy predvčerom Schwarzkopfovu cenu. Tí, čo sa o veci zaujímajú hlbšie, vedia že odovzdávanie takýchto cien je vlastne pranie špinavých peňazí a spôsob ako financovať volebnú kampaň politikov, ktorí vyhovujú globálnym elitám. A v prípade ceny, ktorú Čaputová dostala naposledy je to úplný trapas, pretože cena je pomenovaná po podnikateľovi Heinzovi Schwarzkopfovi, ktorý bol prominentným členom NSDAP a veliteľom čaty SS. Prevádzkoval niekoľko táborov nútených prác. Po 2. svetovej vojne bol väznený za podporu a spoluprácu s nacistickým režimom. To však dnes nie je podstatné! Dnes sa predsa na fašizmus (aj ten ukrajinský) pozerá inými očami a dejiny sa prekrucujú takým spôsobom, že onedlho sa dozvieme, že Slovenské národné povstanie usporiadali Američania.

Spomenul som mojim českým priateľom aj volebný šot režiséra, scenáristu a zakladateľa divadla Járy Cimrmana Zdenka Svěráka, ktorý nakrútil v prospech generála Pavla. Svěráka si veľmi vážim, ale po tomto volebnom šote dostal u mňa jeden obrovský mínus. Jednak preto, lebo volebný šot bol zameraný na deti a to je prekročenie červenej čiary, pretože je neetické robiť politickú kampaň cez deti. Navyše Svěrák vo volebnom šote povedal čosi v tomto zmysle (nebude to presné, nezapísal som si to, ale podstatu to vystihuje):

„Milé deti viete, kto je to populista? Populista je človek, ktorý dá agentúram zistiť, čo chcú ľudia najviac počuť, a keď tie agentúry zistia, že ľudia chcú najviac počuť o mieri, tak im ten populistický politik začne hovoriť, že on je za mier.“

Žasol som, že inteligentný človek typu Zdenka Svěráka je schopný čosi také demagogické vypustiť z úst. Po prvé, aby človek zistil, že drvivá väčšina ľudí si praje mier –  na to netreba nijaké agentúry! Po druhé, mier môžu zabezpečiť len politici alebo obrovská masa ľudí, ktorá sa postaví za mier, vyjde do ulíc a vyhádže vojnychtivých politikov z okien parlamentov a vlád. Taká masa ľudí zatiaľ stále chýba, takže mier zostáva na pleciach politikov. A v takom prípade politik, ktorý hovorí o mieri nemôže byť nikdy populista lebo hovoriť o mieri nie je populistické! Kiežby bolo politikov, ktorí hovoria o mieri čo najviac!

Neloboval som v prospech Babiša, ale povedal som, že predsa len pre mňa sa zdá byť Babiš o trochu menšie zlo, ako generál Pavel a sympatický mi je preto, lebo hovorí o mieri. A to zvlášť po včerajšku, keď Nemci, ktorí sa po skončení 2. svetovej vojny a pri vzniku povojnovej Spolkovej republiky Nemecko zaviazali nedodávať zbrane do vojnových oblastí – rozhodli dodať tanky Leopard pre Ukrajinu, čím bola prekročená ďalšia červená čiara a svet sa míľovými krokmi blíži k veľkej vojnovej konfrontácii.

Myslím si, že nie je ďaleko čas, keď sa sformuje tzv. mierová koalícia ochotných, ktorú budú tvoriť Poľská republika, Česká republika a Slovensko a tá pošle na Ukrajinu aj živú silu, aby vyrovnali citeľné straty vojakov ukrajinskej armády. Veď predsa za americké záujmy na Ukrajine nebudú bojovať Američania!? Navyše sa západniarom opäť podarí trochu zdecimovať tých nepotrebných Slovanov…

Potom sa mnohým, najmä mladým, otvoria oči. Uvedomia si, že pokojne môžu byť zmobilizovaní aj oni a pôjdu bojovať za záujmy USA na Ukrajinu. Potom si budú môcť búchať hlavy o stenu, že sa nezúčastnili referenda, že sa viac nezaujímali o politiku, že tak ľahostajne prijímali všetky kroky slovenskej/českej vlády, ktoré každý len trochu vnímavejší človek nemohol chápať inak ako podporu vojny a prípravu na vlastné zapojenie sa do vojnového konfliktu.

Niekedy mám pocit akoby za mier boli už len staršie generácie. Mladí pod vplyvom všetkých tých počítačových bojových hier si myslia, že je to len taká nejaká virtuálna strieľačka, kde sa každý stratený život dá zase nabiť a obnoviť.

Veľmi ma hnevá postoj mladých, ale zároveň ho chápem. A to súvisí s mojim druhým poznatkom z predĺženého víkendu v Čechách. Do rúk sa mi tam dostala rozprávková knižka, ktorú jeden z manželských párov mal so sebou, aby si z nej deti čítali. Autorom knižky je český stand-upista a pochybný herec Lukáš Pavlásek. Kniha sa volá Neuvěřitelně šílené příběhy. Jedna z rozprávok má názov Najmladší prezident na svete. Rozpráva o tom, že sa raz narodil jeden veľmi múdry, priam geniálny chlapec, ktorý sa už po mesiaci od narodenia naučil rátať a o ďalšie dva mesiace vedel čítať a písať. Skrátka, bol génius a keď ho začali skúmať odborníci a profesor Pernštajn sa ho spýtal, čím by chcel byť, tak chlapec povedal, že prezidentom. Ďalej už citujem text:

„Škola pre prezidentov je tá najťažšia škola na celom svete, sídli v Amerike v prísne stráženej oblasti, aby náhodou niekoho nenapadlo spáchať na prezidentských študentov atentát.“

Ďalej sa v texte píše o tom, aké je štúdium náročné, aké predmety sa na škole musia prezidentskí kandidáti učiť, ale náš chlapec bol taký šikovný, že veľmi náročné prezidentské štúdium nakoniec šťastne dokončil vo veku šesť rokov „a hneď sa stal prezidentom prvej krajiny, ktorá bola momentálne bez prezidenta a nejakého hľadala.“

Márne som hľadal v tejto rozprávke nejakú iróniu alebo inotaj s nádejou, že snáď Lukáš Pavlásek chápe súvislosti s realitou, ale žiaden inotaj som tam nenašiel. On to myslel tak, ako to napísal. Výchova prezidentov v Spojených štátoch a ich dosadenie do krajiny, kde ho veľmoc potrebuje ako svojho služobníka je vlastne v poriadku, že tak to má byť a tak je to správne. Takýmto podprahovým spôsobom sa deťom už v útlom veku vštepuje naratív o nadradenosti Spojených štátov a o tom, ako sa len tam dá kvalitne vyučiť za politika a ako taký kvalitne vyučený politik potom dôjde pomáhať do hociktorej krajiny, hoci aj k nám, aby tu prehlboval „demokraciu“ a konal dobro. Nepripomína vám to trochu Čaputovú? (Keďže v tejto knižke boli aj ďalšie pozoruhodné rozprávky, nad ktorými zostával rozum stáť a zvažujem, že napíšem jej recenziu, ale to až v nejakom ďalšom článku…)

Čo som chcel vlastne týmto všetkým povedať? Svet sa obracia v riť. Voľakedy sme si politikov vážili, lebo sme vedeli, akú majú za sebou cestu, aké majú vzdelanie (väčšinou veľmi kvalitné), čo dokázali… Boli to pravé osobnosti! Dnes sa vďaka marketingovým agentúram politikmi z večera do rána stávajú ľudia, ktorí nemajú doštudované školy, majú falšované diplomy, nič nevedia a nemajú žiadnu skúsenosť. Ich jediným pozitívom je, že dobre vyzerajú, prípadne sú schopní plynulo a „kultivované“ rozprávať o ničom alebo o hlúpostiach. Ak sa ešte v politike vyskytnú nejakí politici, ktorí majú snahu o suverénne myslenie alebo o udriblovanie nejakých, aspoň trochu nezávislých podmienok pre vlastnú krajinu, chcú vybojovať aspoň akú-takú suverenitu, tak zákonite sú globálnou mocou označovaní za populistov, fašistov, zlodejov, autokratov a diktátorov. Nech si hovorí, kto chce, čo chce, ale to je prípad Vladimíra Mečiara, Roberta Fica, Viktora Orbána, Andreja Babiša… A to som spomenul len mená z našich najbližších zemepisných oblastí! Celosvetovo by tých mien bolo ďaleko viac. Z každého, kto sa len trochu snaží o nejakú nezávislosť, globálna moc a globálne médiá spravia kriminálneho odľuda. Som z toho zúfalý a zúfalý som aj z výsledku referenda, hoci 1,2 milióna ľudí, ktorí sa ho zúčastnili by stačilo na zvolenie vlády disponujúcej ústavnou väčšinou! A to predsa len dáva akú-takú nádej!

Napriek tomu som nešťastný, že na referendum nedošla nadpolovičná väčšina. Včerajší deň ukázal, že išlo o fatálnu chybu slovenského voličstva. Parlament včera ani chvíľu neváhal a tá časť poslancov, ktorí si hovoria demokrati, nedemokraticky zmenou ústavy zarezali do budúcna možnosť odvolať vládu referendom. Naša demokracia tak utrpela ďalšiu ťažkú ranu za naprostej ignorácie mladých a dokonca za nadšeného tlieskania ľudí, ktorí len slepo prijímajú to, čo im dennodenne tlačia do hláv s vládou spriaznené médiá.

Som nešťastný, že vojna, ku ktorej sa blížime míľovými krokmi postihne rovnako týchto hlúpych, ale aj tých, ktorí to vidia a snažia sa zvrátiť aspoň to, čo sa dá.