Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Zastrelenie

Gogh, Vincent van (37) – holandský maliar, ktorý počas svojho života predal iba jeden jediný obraz (Vinice v Arles) aj to len necelý rok pred svojou tragickou smrťou.

Závratnou rýchlosťou sa preslávil až po svojej smrti. Jeden z najznámejších Van Goghových obrazov sú Slnečnice. Maľovanie ho nesmierne bavilo, ale nedokázal sa uživiť prácou, ktorú miloval. Nemal šťastie ani v láske. Navyše, vždy mal prázdne aj vrecká, preto mu bol veľkou oporou o štyri roky mladší brat Theo, ktorý ho podporoval nielen morálne, ale aj finančne.

Väčšina ľudí o van Goghovi vie najmä to, že si odrezal ucho. Pravda je taká, že si ho neodrezal celé, ale len lalôčik. Podľa jednej verzie rez vykonal žiletkou spoločne so svojím priateľom maliarom Paulom Gauguinom a po čine sa spoločne ponáhľali do bordelu, kde lalokom zaplatili prostitútke.

Podľa inej – rozšírenejšej verzie van Gogh o ucho prišiel v čase, keď medzi ním a Gauguinom došlo k hádke. Gauguin údajne Vincenta urážal, keď tvrdil, že umelcom je len vďaka nemu. Vincent toto ponižovanie nestrpel a prekážalo mu napríklad aj to, že jeho priateľ chodil za prostitútkami aj keď bol ženatý.  Vadilo mu, že ho umelec neustále kritizuje, znevažuje jeho obrazy a haní jeho osobné vzory, ktoré on uznával. Jedného dňa to už Vincent van Gogh nevydržal a pohádal sa s ním. Dôsledkom hádky bolo van Goghovo odrezané ucho.

No a najnovšia verzia hovorí o tom, že van Gogh si ucho odrezal po tom, keď sa dozvedel, že brat Theo sa hodlá oženiť. Maliar sa vraj obával, že by svadba ohrozila ich blízky bratský vzťah a Theo by ho už nemohol finančne podporovať do takej miery, ako predtým.

Nech to bolo ako chcelo, nesvedčilo to o umelcovej psychickej vyrovnanosti.

Po tomto incidente sa u Van Gogha začali zjavovať rôzne záchvaty, trpel stihomamom a správal sa ako úplný šialenec. Keď si s ním blízki nevedeli už dať rady, poslali ho na psychiatrické liečenie do Saint-Remy.

Po niekoľkých rokoch sa zdalo, že maliar je už celkom v poriadku, ale nebola to pravda. Jeho neustála podvýživenosť, prepracovanosť a psychické problémy zrejme nakoniec vyústili k osudnej udalosti…

Popoludní 27. júla 1890 odišiel do poľa, kam chodieval maľovať a postrelil sa revolverom do hrude. Do rany sa mu dostala infekcia a tak napriek snahe lekárov zachrániť ho o dva dni na následky zranenia vo veku 37 rokov zomrel. Pochovali ho na cintoríne v Auvers.

Dnes je považovaný za jedného z najväčších maliarov 19. storočia.

Habsburský, Rudolf (31) – rakúsky arcivojvoda, korunný princ a následník trónu, jediný syn cisára Františka Jozefa I. a Alžbety Bavorskej.

Ako istý následník habsburského trónu mal vopred naprogramovaný život. Lenže z Rudolfa vyrástol kritik rakúskeho spoločenského systému a kriticky hľadel i na samotné Rakúsko-Uhorsko, ktoré považoval za historický anachronizmus. Do značnej miery ho deprimovalo, že otec mu neumožňoval podieľať sa spolu s ním na vláde. Ich vzájomný vzťah sa tak ocitol hlboko pod bodom mrazu. Navzájom si nerozumeli. Ani vzťah s matkou nemal Rudolf ideálny. Správala sa voči nemu veľmi zdržanlivo napriek tomu, že mali mnoho spoločných názorov.

Rudolfovou tragédiou bolo, že nemohol uskutočňovať vlastné myšlienky a bol odsúdený do roly následníka, neustále čakajúceho na neprichádzajúcu príležitosť. Pritom mal sny, ambície, plány… Nezostávalo mu však nič iné, iba sa bezmocne a nečinne prizerať. Jediné, čo mohol, bolo venovať sa vojenskej kariére, ktorú si sám nevybral. Istú úľavu a rozptýlenie mu poskytol jeho veľký koníček, ktorým bola zoológia, špeciálne ornitológia. Ako pätnásťročný sa zoznámil na viedenskej Svetovej výstave s najslávnejším ornitológom tých čias Alfredom Brehmom, ktorý sa stal Rudolfovým častým hosťom v jeho rezidencii. Nezriedka sa tak dialo proti vôli dvoranov, pretože Brehm bol protestant, darwinista a slobodomurár. Napriek tomu, Rudolf v priateľstve so známym zoológom, autorom diela Život zvierat, pokračoval a keď Brehm v roku 1884 zomrel, úprimne oplakával jeho smrť.

Napriek Rudolfovej záľube bezvýchodiskovosť situácie, v ktorej sa ocitol, ho priviedla na šikmú plochu. Čoraz väčšmi prepadával alkoholu, vyhľadával spoločnosť žien pochybnej povesti a jeho bezuzdný nočný život sa čoskoro stal verejným tajomstvom. Ženy sa mu stali len nástrojom na uspokojenie fyzických potrieb. Žiadna z nich na intelektuálne veľmi nadaného muža nemohla mať vplyv, nech už išlo o Rudolfovu prvú lásku, dvornú herečku Johannu Buskaovú alebo o Helenu Vetserovú, matku jeho budúcej milenky Mary, ktorá v čase jeho flirtu s jej matkou mala šesť rokov. Vplyv na neho nemala neskoršie ani jeho manželka Štefánia, dcéra belgického kráľa Leopolda II., s ktorou sa oženil 10. mája 1881 vo Viedni. Nová manželka následníka trónu sa nestala ozdobou cisárskeho dvora – bola bledá, bez šarmu, vtipu a elegancie.
Rudolf sa po boku manželky z kráľovského rodu necítil dobre. Povahovo sa k sebe vôbec nehodili, navyše po pôrode dcéry Alžbety začala priberať tak, že sa ktosi o nej vyjadril: „naberá nesmierne rozmery a preteká tukom“. I to bol jeden z dôvodov, prečo hľadal Rudolf stále častejšie útechu v mimomanželských vzťahoch s menej urodzenými a vznešenými milenkami.

Neostalo to bez následkov. Nakazil sa kvapavkou, ktorá v tom čase nebola liečiteľná. Aj keď príčina jeho následných zdravotných ťažkostí bola verejne známa, oficiálne sa hovorilo o reumatizme, bronchitíde, zápale kĺbov… Na jar 1886, počas spoločnej dovolenky v Dalmácii, Rudolf nakazil kvapavkou aj svoju manželku, ktorá zostala neplodná. Všetko sa to však tutlalo a lekári museli zložiť prísahu mlčanlivosti.

Rudolfova ťažká choroba sa stala začiatkom jeho konca. Charakteristickou črtou jeho správania boli v posledných dvoch rokoch života stále častejšie a ťažšie depresie, striedajúce sa s obrovskou chuťou do života. Neustále balansovanie medzi obomi polohami podlamovalo jeho vôľu a viedlo nakoniec k úplnému duševnému rozvratu. Po svojom návrate z Berlína v marci 1887, kde prvýkrát na radu lekárov užil morfium, sa cítil unavený, sklamaný, úplne na dne… V tomto duševnom rozpoložení udržiaval vzťah so sedemnásťročnou Mary Vetserovou, ktorej výnimočnosť spočívala v tom, že bola ochotná s ním zomrieť. Vetserová mala štíhlu postavu, veľmi dlhé gaštanové vlasy, zvodnú chôdzu a bujné poprsie, vďaka čomu vyzerala staršia. Nebola príliš nadaná. Jej vzdelanie bolo povrchné, ale stačilo na to, aby sa vedela správne orientovať v spoločnosti. Nemala žiadne záujmy, okrem krásnych šiat a dostihov. Jej láska ku korunnému princovi bola úprimná, ale spájalo ich aj spoločné odhodlanie a ústretovosť voči smrti. Údajne sa dohodli, že ak vyjdú najavo ich schôdzky, ujdú na nejaké tajné miesto, ktoré nikto nepozná, a po niekoľkých hodinách obapolného šťastia spoločne zomrú.
Cisár František Jozef I. tomuto vzťahu neprial a požiadal syna, aby škandalózny vzťah ukončil. Bez úspechu. Cisár vraj neskôr vyriekol osudné slová:

„Nie si hoden stať sa mojím nástupcom.“

Je možné, že to bola tá povestná posledná kvapka, ktorá nakoniec priviedla Rudolfa na cestu samovraha.

18. januára 1889 Mary, sedemnásťročné dievča plné života spísalo svoju poslednú vôľu a 30. januára dobrovoľne spolu s korunným princom a následník cisára Františka Jozefa I. na cisárskom loveckom zámku v Mayerlingu, pri meste Heiligenkreuz v dnešnom Dolnom Rakúsku odišlo zo sveta živých. V tú noc obaja po dlhom a vážnom rozhovore napísali posledné listy na rozlúčku a Rudolf ráno o 6,10 hod. prikázal svojmu komorníkovi Loschekovi, ktorý spal vo vedľajšej izbe, aby išiel zapriahnuť. Kým komorník stačil vyjsť na dvor započul dva výstrely. Bežal hneď naspäť, dvere Rudolfovej izby boli zamknuté, preto priviedol grófa Hoyosa, spoločne vyrazili výplň dverí, odomkli a na posteli našli ležať dve mŕtve telá v kaluži krvi. Rudolf zastrelil najprv Mary a potom si sám strelil do spánku. Nešlo o žiadnu náhodu, ani o čin v náhlom pominutí zmyslov. Rudolf i Mary sa naň dôkladne pripravili. V prípade zdravotnými ťažkosťami sužovaného korunného princa by sa také rozhodnutie dalo do istej miery chápať, koniec koncov korunný princ Rudolf už v lete 1888 navrhol inej svojej milenke Mizzi Casparovej, aby sa s ním zastrelila v Husárskom chráme neďaleko Mödlingu. Tvrdil, že to vyžaduje jeho česť. Lenže Mizzi to odmietla. Osudné rozhodnutie Mary Vetserovej je ťažšie pochopiteľné, pretože v čase samovraždy bola v 4. až 5. mesiaci tehotenstva.

V liste svojej manželke Štefánii Rudolf napísal:

„Si oslobodená od mojej prítomnosti a trápenia, buď šťastná svojím spôsobom. Buď dobrá na tú úbohú maličkú (dcéru Alžbetu), ktorá je tým jediným, čo po mne zostáva. Idem pokojne na smrť, ktorá jediná môže zachrániť moje dobré meno.“