Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Zastrelenie

Kanaan, Ghazí (63) – sýrsky minister vnútra spáchal 12. októbra 2005 samovraždu jedinou strelou mierenou do úst. Čin vykonal vo svojej ministerskej kancelárii v Damašku. Kanaan niekoľko hodín pred samovraždou poskytol rozhovor libanonskému rozhlasu. Interview zakončil slovami:

„Myslím, že toto je moje posledné verejné vystúpenie.“

Minister spáchal samovraždu v období, keď o niekoľko dní mala Organizácia spojených národov zverejniť výsledky vyšetrovania februárového atentátu na bývalého libanonského premiéra Rafíka Harírího, ktorý zahynul pri bombovom útoku v Bejrúte. Ghazí Kanaan slúžil v Libanone 20 rokov (1982 – 2002). Bol tamojším šéfom sýrskej tajnej služby a viacerí ľudia jeho meno spájali práve s týmto atentátom.

Po jednodennom(!) vyšetrovaní Kanaanovej samovraždy hlavný vyšetrovateľ Muhammad al-Luají prípad uzavrel. O príčine smrti povedal:

„Vyšetrovanie tela a odtlačkov prstov, ako aj vyhlásenia zamestnancov, vrátane Kanaanovho hlavného poradcu, generála Walída Abaza naznačujú, že to bola samovražda.“

Kravčenko, Jurij Fedorovič (53) bývalý ukrajinský minister vnútra.

V predvečer svojich narodením 4. marca 2005 spáchal samovraždu. Mŕtvolu s dvomi strelnými poraneniami hlavy našli v jeho vidieckej rezidencii v prominentnom sídle Zolotije vorota neďaleko Kyjeva práve v deň, keď mal vypovedať v rámci vyšetrovania vraždy ukrajinského novinára Georgija Gongadzeho, ktorého uniesli a brutálne zavraždili päť rokov predtým.

Na verejnosť sa dostali tajné audionahrávky, ktoré mali naznačovať, že s vraždou novinára bol spojený tak minister vnútra ako aj bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma.

Patológ Nikolaj Poliščuk tvrdí, že povaha Kravčenkových zranení nenasvedčuje na samovraždu. Následky prvej strely (rozdrvené čeľuste, zuby, nosné chrupavky) by vraj Kravčenkovi nedovolili konať cieľavedome a vystreliť aj druhý projektil do spánkovej oblasti.

Podľa slov šéfa Ukrajinskej bezpečnostnej služby (SBU) Oleksandra Turčinova však v kauze Kravčenko „iná verzia ako samovražda nejestvuje“. Potvrdzujú ju zhodne výsledky pitvy i balistickej skúšky, konštatoval a bez ďalších detailov dodal, že pravdepodobnou príčinou jeho dobrovoľného odchodu zo sveta bolo „štyri roky ho ťažiace bremeno“.

Lanfranconi, Enea Grazioso (44) – taliansky inžinier a vynálezca. Študoval v Poľsku a v Miláne.

V roku 1870 sa jeho otec Antonio Lanfranconi usadil v Bratislave. Enea Grazioso Lanfranconi v roku 1875 skonštruoval lanovku v kameňolome. Ako inžinier sa zaujímal najmä o riečne toky. Zmapoval Dunaj a zostavil hydrologickú mapu rieky. Chcel Dunaj spojiť s riekami Rýn, Odra a Labe. Napísal niekoľko vedeckých prác o regulácii Dunaja. Staral sa o spevňovanie brehov a stavanie hrádzí na Dunaji. Rieku začali pod jeho vedením regulovať v roku 1891, v roku 1896 projekt dokončili. V Bratislave zvýšili brehy a obložili ich kameňom. Vtedy Lanfranconi po prvý raz využil aj svoj vynález – samočinnú vykladaciu rampu.

Známy bol aj ako archeológ, usiloval sa napríklad nájsť hrob kráľa Arpáda. Predpokladal, že ho pochovali na Tureckom kopci pri obci Bad Deutsch-Altenburg. Lanfrancovi bol veľmi sčítaný filantrop, ktorý stál pri založení Uhorskej historickej spoločnosti. Zbieral tiež umenie (obrazy, grafiky) a knihy. Jeho obrovská knižnica bola umiestnená v Lanfranconiho bratislavskom paláci (dnešné Ministerstvo životného prostredia SR). V rukopise zostal jeho 300 stranový taliansko-francúzsko-španielsko-rumunsko-anglicko-nemecko-maďarsko-srbský slovník.

Gróf Lanfranconi žil v Bratislave v miestach, kde je dnešná Fakulta telesnej výchovy a športu a Botanická záhrada. Celú túto plochu zaberali jeho pozemky, na ktorých vybudoval park. Na sklonku života ho však postihla psychická choroba. Zastrelil sa 9. marca 1895 svojou loveckou puškou. Pochovali ho v talianskom meste Varese a na jeho počesť po ňom v milovanej Bratislave pomenovali vysokoškolský internát a most.

Majakovskij, Vladimír (37) – ruský a sovietsky prozaik, básnik a dramatik. V poslednom období života bol čím ďalej viac frustrovaný z podmienok života v Sovietskom zväze a dával to najavo. To bol dôvod prečo vznikli podozrenia, že prsty v jeho smrti mala ruská tajná polícia. Jeho odchod zo sveta bol obostretý množstvom otáznikov. Spisovateľ Michail Bulgakov, ktorý s Majakovským hrával biliard a ironicky ho opísal v zbierke poviedok „Zápisky na manžetách“, ako jeden z prvých odmietol uveriť oficiálnej verzii o básnikovej smrti.

Obnovené vyšetrovanie po rozpade Sovietskeho zväzu však potvrdilo samovražednú verziu. Básnik si bubienkovým revolverom strelil priamo do srdca chvíľu po tom, ako z jeho ateliéru odišla mladá 22-ročná herečka Veronika Polonskaja. Bola vydatá a Majakovskij, ktorý nikdy nebol ženatý, ale mal mnoho mileniek, ju nabádal, aby odišla od manžela a žila s ním. Polonskaja to odmietla.

Básnik zanechal list na rozlúčku s textom:

„Prepáčte mi tento spôsob, nikomu ho neodporúčam, ale nemám iné východisko. Nepokladajte ma za slabocha. Vážne – nedá sa tomu vyhnúť.“

Mistrík, Ivan (46) – slovenský herec.

Prvá manželka Helenu mu zomrela počas dovolenky v Bulharsku na akútnu mozgovú príhodu. Po dvoch rokoch sa oženil s o sedemnásť rokov mladšou speváčkou Marikou Klesniakovou. Zlé jazyky tvrdili, že krásna manželka mu robila zo života peklo a iní zas tvrdili, že Ivan bol prehnane žiarlivý.

V tragický deň, 8. júna 1982, bol spolu s manželkou a malým synom Jankom v Divadelnom klube. Boli tam aj herci Ivan Rajniak, Štefan Kvietik a ďalší priatelia. Samozrejme, alkohol na stole nechýbal. Na začiatku toho dňa, v ktorom hladina alkoholu v Mistríkovej krvi dosiahla 3,5 promile, mu divadelný kolega Kvietik vydal jeho poľovné pušky. Mistrík mu tvrdil, že ich potrebuje, pretože chce ísť na srnca. U Kvietika ich mal v trezore uložené celé roky. Vo vlastnom byte zbrane nemohol mať z bezpečnostných dôvodov kvôli dospievajúcim synom.

Po odchode z Divadelného klubu sa Ivan po pušky vrátil do divadla a odniesol si ich domov. V ten tragický večer, manželka Marika so synom Jankom začuli z vedľajšej izby ich bytu výstrel. Marika vybehla na ulicu a odtiaľ do neďalekého bytu herca Ivana Palúcha. Požiadala ho, či by sa nešiel pozrieť, čo je s Ivanom. Palúch vošiel do bytu a plazil sa po zemi v obave, aby ho opitý herec nezasiahol. Mistríka našiel ležať na chrbte na váľande. Medzi nohami mal guľovnicu a polovica jeho hlavy chýbala.

Hercov syn Michal si neskôr vyčítal, že otcove narážky o smrti nebral dosť vážne.