Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Zastrelenie

Thompson, Hunter Stockton (67) – americký novinár a spisovateľ, významná postava kontrakultúry 60. rokov, napísal Rumový denník (1998). Bol legendárnym predstaviteľom „gonzo žurnalistiky“, vyznačujúcej sa extrémne subjektívnym pohľadom na reportované udalosti. Žil rýchle a divoko. Celoživotne užíval alkohol, LSD, meskalín a kokaín (okrem iných podobne výživných látok) a mal záľubu v strelných zbraniach. Či vyťukával do písacieho stroja správu z vojny vo Vietname, reportáž z konského derby, či analýzu Nixonovej prezidentskej kampane, referoval najmä sám o sebe. Svoje texty zvykol tvoriť na mol opitý a domodra sfetovaný, v jednej ruke s cigarou a v druhej s pištoľou. Tak ho aspoň ospevujú tri celovečerné snímky a dva dokumentárne filmy.

V nedeľu 20. februára 2005 ho našli mŕtveho pri jeho dome vo Woody Creek v americkom štáte Colorado. Zomrel na následky strelného poranenia, ktoré si spôsobil vo veku 67 rokov sám. Mal blízko k Demokratickej strane, jeho pohrebu sa preto zúčastnil aj demokratický senátor John Kerry. Dlho sa tam pravdepodobne nezdržal, pretože scenár pohrebu bol krátky – Thompsonov popol na jeho prianie vystrelili z dela.

Vargas, Getúlio Dornelles (72) – brazílsky prezident. Getúlio Dornelles Vargas bol prezidentom Brazílie dvakrát. Prvýkrát ho v roku 1930 k moci vyniesol vojenský puč, ktorý zorganizoval, druhýkrát to bolo o čosi lepšie: v roku 1950 ho zvolili v demokratických voľbách.

Ako mnohí iní chlapci z chudobných rodín, aj on videl jedinú cestu k úspechu prostredníctvom vojenskej kariéry. Tá bola vstupenkou do „lepšej spoločnosti“ i k štúdiu práva. Vargas zohral rozhodujúcu úlohu v prerode Brazílie z pozície polokoloniálneho národa trpiaceho obrovským psychologickým komplexom menejcennosti na úroveň sebavedomej, rýchlo sa rozvíjajúcej krajiny ašpirujúcej na svetovú veľmoc.

Suverénnu pozíciu si dlho udržiaval lavírovaním medzi umožňovaním severoamerických investícií a podporovaním vlastnej poľnohospodárskej sebestačnosti. Keď ho vojenským pučom v roku 1945 zosadili, nachádzal podporu najmä v robotníckom hnutí, vďaka čomu sa vo voľbách do funkcie prezidenta dostal druhý raz. Svoju energiu sústredil na znárodnenie veľkých nerastných zdrojov a obmedzenie zahraničného kapitálu. Konzervatívne sily ho však s podporou armády obvinili z korupcie, vyvolali krízu a pod hrozbou nastolenia vojenskej diktatúry ho opäť nútili, aby odstúpil. Ich konanie súviselo s vlnou „antikomunistic­kých“ represálií, ktoré sa v tých rokoch v Strednej aj Južnej Amerike bežne uplatňovali na udržiavanie demokracie prostredníctvom zvrhávania demokraticky zvolených a sociálne orientovaných politikov.

Vargasovým hlavným protivníkom bol redaktor a politik Carlos Lacerda. Vargasovi politickí oponenti vyvolali krízu, ktorá vyvrcholila incidentom na ulici Rua Tonelero. Pri pokuse o atentát na Carlosa Lacerdu, zahynul jeho osobný strážca major Rubens Vaz. Lacerda vyviazol len s ľahkým zranením chodidla. Páchateľom atentátu bol stolár Alcino João do Nascimento. Neskoršie vyšetrovanie ukázalo, že pokus o atentát zorganizoval poručík Gregório Fortunato, šéf Vargasovej osobnej stráže, ktorý mal prezývku „Čierny anjel“. To vyvolalo vojenskú reakciu proti prezidentovi Vargasovi a generáli žiadali jeho rezignáciu. Vargas zvolal v podvečer 24. augusta 1954 v snahe udržať moc mimoriadnu schôdzu vlády, ale dôstojníci ozbrojených síl boli neústupní. Prezident Vargas v reakcii na vývoj situácie si večer v ten istý deň v brazílskom prezidentskom paláci Catete Palace strelil do hrude. V liste na rozlúčku napísal:

„Pokojne urobím prvý krok na ceste k večnosti. Zanechávam život, aby som vstúpil do histórie.“

Ešte v ten istý deň po oznámení Vargasovej smrti vypukli v Rio de Janeiro a v Porto Alegre nepokoje. 26. augusta 1954 Vargasovo telo previezli z Rio de Janeiro na pohreb do São Borja. Rodina odmietla štátny pohreb, ale Vargasov nástupca vo funkcii João Café Filho vyhlásil oficiálne dni smútku. Vargasovo telo vystavili na verejnosti v sklenenej rakve.

Vybavenie spálne, v ktorej prezident Vargas spáchal samovraždu sa stalo súčasťou expozície v múzeu Museo Historico nacional. Vystavená je aj prezidentova nočná košeľa s dierou po guľke na hrudi.

Vojenskej diktatúre hroziacej po Vargasovej samovražde dočasne (do roku 1964) zabránili miliónové protesty v uliciach.

Venner, Dominique (78) – francúzsky esejista, historik a nacionalistický aktivista. Bol členom francúzskeho pravicového hnutia Jeune Nation, bývalým členom Organizácie tajnej armády (OAS), čo bola francúzska ultrapravicová nacionalistická a paravojenská organizácia vytvorená počas alžírskej vojny o nezávislosť 1954–1962. V prostredí extrémnej pravice si ho veľmi vážili, cenila si ho aj Marine Le Penová.

21.mája 2013 okolo 16,00 hod. spáchal samovraždu. Zastrelil sa vlastnou staršou belgickou zbraňou pred oltárom katedrály Notre-Dame de Paris počas bohoslužby. Jeho samovražda bola ideologicky motivovaná, protestoval ňou proti homosexuálnym svadbám a proti imigrácii. Na oltári a iných miestach v katedrále zanechal šesť rozlúčkových listov. Katedrálu po jeho čine museli okamžite evakuovať.

V texte zverejnenom na Vennerovom blogu niekoľko hodín pred udalosťou s názvom La manife du 26 mai et Heidegger aktivista vyzýval na verejné symbolické akcie za „prebudenie z ospalosti“. Vysvetľoval, „že vstupujeme do čias, keď  slová musia byť preverené činmi.“ V manifeste písal o tom, že ľudia protestujúci proti homosexuálnym svadbám nemôžu ignorovať ani realitu afro-maghrebskej imigrácie a že ich boj sa nemôže obmedziť na odmietnutie manželstva gayov, pretože nebezpečenstvo spočíva aj vo veľkom premiestňovaní francúzskej aj európskej populácie.

Podľa rektora katedrály Notre-dame de Paris zanechal aj jeden list adresovaný vyšetrovateľom.

V liste zanechanom priateľom v „Radiu COURTOISE“ píše:

„Vybral som si miesto veľmi symbolické, ktoré rešpektujem a obdivujem. Moje gesto stelesňuje morálku vôle (…) Búrim sa proti zločinu spočívajúcemu v premiesťovaní našich populácií.“

Po čine Vennerovi niekoľko osobností francúzskej extrémnej pravice vzdalo úctu. Marine Le Penová na Twitteri napísala: „Vzdávam hold Dominique Vennerovi, ktorého posledné, výsostne politické gesto, smerovalo k prebudeniu francúzskeho národa.“