Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Skok pod autobus

(V texte sú použité poznámky pod čiarou. nachádzajú sa na konci článku)

Wimmer, Jiří (58) – český herec, cítil sa nedocenený, preto sa oddával alkoholu. Wimmerovu komplikovanú povahu umocňovala jeho nespútaná nátura a neodbytná túžba po slobode. Nechcel sa viazať v osobnom, ani v profesnom živote. Druhej manželke Jitke údajne iba deň po svadbe povedal:

„Asi sa s tebou rozvediem, pretože chcem slobodu. A navyše, na ženatého umelca neletia ženy.“

S vážnymi psychickými problémami bojovala aj Wimmerova sestra Alena, ktorá odmietla liečbu, odišla z domu a nikto o nej viac nepočul[1].

Jiří Wimmer sa o samovraždu pokúsil štyrikrát. Najprv zvolil prášky, potom si podrezal žily, tretíkrát si prepichol brucho nožom a štvrtýkrát použil pištoľ. Pri štvrtom pokuse strela len škrabla kožu na temene jeho hlavy. Manželke po čine povedal:

„Bál som sa, že keď si strelím do spánku, bude to taká rana, že ohluchnem.“

Vzhľadom na početnosť jeho samovražedných pokusov dosť ťažko potom možno uveriť oficiálnej verzii o jeho úmrtí, ktorá hovorí, že išlo o nešťastnú náhodu. Zrazil ho totiž autobus vo chvíli, keď tak, ako obvykle, preliezal zábradlie na Vítězném náměstí v Prahe-Dejviciach, a tak, ako obvykle, mal v krvi 2,4 promile alkoholu.

Skok do vody

Crane, Harold Hart (32) – americký básnik, príslušník básnickej experimentálnej avantgardy, tzv. novej renesancie. Usiloval sa o vytvorenie komplexného obrazu americkej histórie a kultúry básnickými prostriedkami. Inšpirovaný T. S. Eliotom písal modernistickú poéziu.

V roku 1929 počas pobytu vo Francúzsku pracoval na svojom azda najvýznamnejšom diele The Bridge. Koncom júna sa vrátil z Marseille, kde mal viacero homosexuálnych avantúr s námorníkmi, do Paríža a opäť sa začal výdatne venovať alkoholu. V podniku Cafe Select sa opil a pohádal sa s čašníkmi kvôli účtu. Spor vyústil až do bitky, v ktorej to schytal. Privolaní policajti ho zatkli a uväznili. Vo väzení strávil šesť dní a dostal pokutu vo výške 800 frankov. Vďaka priateľovi Harrymu Crosbymu, ktorý mu poslal peniaze na cestu späť do Spojených štátov sa mohol vrátiť do vlasti a dokončiť The Bridge.

Crane navštívil v rokoch 1931-1932 na základe Guggenheimovho štipendia Mexiko. Aj tu pokračoval v holdovaní alkoholu. Zároveň trpel záchvatmi striedavej depresie a eufórie. Keď Peggy Cowleyová, manželka jeho priateľa Malcolma Cowleyho súhlasila s rozvodom, dala sa dohromady s básnikom. Pokiaľ je známe, bola Craneovým jediným heterosexuálnym partnerom. Crane pod vplyvom tejto udalosti napísal jednu z posledných publikovaných básní s názvom Zlomená veža.

Crane sa stále cítil ako nezodpovedný samopašník, čiastočne preto, že napriek svojmu vzťahu s Cowleyovou sa opäť vrátil k homosexuálnym aktivitám. Počas plavby z Mexika do New Yorku na palube parníka Orizaba vyvolal ďalší incident. Zbili ho po tom, ako sa pokúšal o sexuálny kontakt s mužským členom posádky.

Tesne predpoludním 27. apríla 1932 skočil Hart Crane cez palubu do Mexického zálivu. Aj keď pred touto udalosťou vypil veľa alkoholu a nezanechal nijaký list na rozlúčku, svedkovia básnikovho pádu do mora boli presvedčení, že jeho úmysly boli samovražedné. Dosvedčili, že skôr než sa vrhol cez palubu zvolal:

„Zbohom všetci!“

Če-ki, Song (45) – juhokórejský aktivista za ľudské práva a zástanca maskulinizmu. Bol zakladateľom hnutia  Men of Korea, ktorého cieľom bolo bojovať za práva mužov a za zrušenie Ministerstva pre rovnosť pohlaví Južnej Kórey.

26. júla 2013 skočil z mostu Mapo Bridge do vôd rieky Han-gang. Tento most je v Kórei obľúbenou destináciou samovrahov. Medzi rokmi 2007-2012 tu rôzni zúfalci vykonali viac ako sto samovražedných pokusov.

Aktivista Če-ki svojim skokom chcel upozorniť na nerovnosť pohlaví a získať financie pre svoju organizáciu. Vopred si skontroloval hĺbku vody a na miesto privolal aj dvoch dozerajúcich plavčíkov. Napriek jeho vyhláseniu o tom, že je presvedčený, že skok prežije, nestalo sa tak[2]. Záchranné práce začali okamžite a rieku Han-gang dôkladne prehľadali. Pátrania sa zúčastnilo 30 hasičov a vrtuľník. Nasledujúci deň ho hľadalo 50 hasičov, vrtuľník a tri záchranné člny, pripravených bolo nevedno prečo šesť sanitiek.

Aktivistovo telo našli blízko južného konca mosta Seosang spájajúceho Yeouido so severným Soulom až 29. júla, tri dni po bláznivom skoku. Song Če-ki bol bosý, oblečený v bielej košeli a tmavošedých nohaviciach, presne takých, aké mal oblečené, keď skákal.

Ćopić, Branko (69) – bosenskosrbský a juhoslovanský spisovateľ a básnik pôvodom z Bosny a Hercegoviny. Svoj život zakončil samovražedným skokom z Mostu Bratstva a jednoty klenúcim sa v Belehrade nad riekou Sávou.

V pondelok 26. marca 1984 Ćopić zatelefonoval svojej dlhoročnej blízkej priateľke Momčilo Srečkovičovej, aby prišla z Obrenovca do Belehradu. Srečkovičová pricestovala, ale najprv sa stretla s Ćopićovou manželkou, ktorá mu povedala, že Branko v ten deň navštívil svojho lekára a od príchodu z ambulancie má depresívnu náladu. Srečkovičová našla básnika okolo 16,00 sedieť v Pionierskom parku. Pešo spolu prešli do Terazije, kde si v letnej záhrade hotela Moskva dali kokteil a Ćopić si pred priateľkou „otvoril dušu“. Sťažoval sa jej, že niekoľko rokov mal problémy s písaním, hovoril o svojich najobľúbenejších dielach a sentimentálne spomínal na detstvo. Hovoril toho veľa, omnoho viac, ako si Srečkovičová dokázala zapamätať. Po kokteile pokračovali v prechádzke na Zeleni Venac a na Most bratstva a jednoty. Ćopić si tu spomínal na svoj príchod do Belehradu, keď spal pod mostom (v tom čase išlo o most Kráľa Alexandra, ktorý bol počas vojny zničený) a použil slová:

„Tento most je môj osud.“

Keď sa básnik nakláňal, aby svojej priateľke ukázal lavičku, na ktorej spal v roku 1936, spadli mu dole na chodník pod mostom okuliare. Srečkovičová zišla po ne po schodoch, ale keď znovu vyšla na most, videla, že Ćopić medzitým prešiel cez rieku na druhú stranu do Nového Belehradu. Rozbehla sa za ním a volala na neho, ale keď sa k básnikovi priblížila, preskočil cez kovový plot a spadol na chodník na ľavom brehu Sávy.

Polícia najprv Srečkovičovú zadržala ako svedka udalosti, ale neskôr ju začali podozrievať, či Ćopića z mosta nezhodila. Prepustili ju až po tom, keď Ćopićova vdova priniesla básnikov rozlúčkový list, ktorý nechal v byte. Svoj list zakončil slovami:

„Zbohom, krásny a strašidelný život.“

[1] Čo je, mimochodom, ďalší v tomto texte nepopísaný spôsob odchodu zo sveta, lenže taký, ktorí sa ani najskúsenejším suicidológom neanalyzuje ľahko.

[2] Z uvedeného je zrejmé, že príručka, ktorú práve držíte v ruke je rovnako dôležitá pre samovrahov aj nesamovrahov. Teda pre tých ktorí to myslia vážne a aj pre tých, ktorí nevážne.