Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Seppuku

Anami, Korečika (58) – generál cisárskej japonskej armády počas druhej svetovej vojny a minister vojny v čase kapitulácie Japonska.

Pätnásteho augusta 1945 vysielal rozhlas výnos japonského cisára Hirohita o prijatí podmienok kapitulácie. Skupine fanatických dôstojníkov pod vedením majora Kendžiho Hatanaku, prezývanej „Mladí tigri“ sa však vyhlásenie kapitulácie nepozdávalo. Rozhodla sa zmariť jej prijatie a pokračovať vo vojne. Ich horúčkovito pripravované sprisahanie sa podarilo zlikvidovať hneď v prvých hodinách. Účastníkov sprisahania nepostavili pred súd, ale veľkoryso im umožnili spáchať podľa dávnych samurajských tradícií harakiri.

Medzi sprisahancov patril aj minister vojny, generál Korečika Anami. Anami sa zabil v noci zo 14. septembra vo výročný deň smrti svojho otca. Vzal dve šable, ktoré sa v jeho rodine dedili, jednu dal svojmu švagrovi a druhú použil sám. Predtým sa prezliekol do bielej košele – daru od cisára. Odložil si kabát a požiadal členov rodiny, aby mu ho po samovražde zase obliekli. Do jedného rukáva košele vložil fotografiu svojho syna, ktorý padol na fronte. Potom si kľakol na verande tvárou ku kráľovskému palácu, vrazil si šabľu do ľavého boku a rozpáral si brucho až po pravý bok. Keď vošiel jeho švagor, minister sa práve pokúšal narezať si krčnú tepnu. Švagor sa spýtal, či mu má pomôcť, Anami to odmietol. Vtedy zazvonil telefón. Bol to tajomník ministra vojny a chcel hovoriť s ministrom. Švagor mu vysvetlil, že minister práve vykonáva harakiri. Tajomník zavesil. Anami ešte dýchal. Švagor zobral krátku šabľu, ktorú mu minister pred niekoľkými hodinami venoval a dal mu ranu milosti.

Fortin, André „Dede“ (38) – bol zakladajúcim členom, frontmanom a spevákom quebeckej rockovej skupiny Les Colocs, ktorá vznikla v roku 1990.

8. mája 2000 spáchal vo svojom byte samovraždu použitím metódy seppuku. Priatelia ho našli s rozpáraným bruchom po tom, ako sa nedostavil na ohlásenú tlačovú konferenciu.

Hayashi, Chujiro (60) – vojenský lekár japonských cisárskych námorných síl, šíriteľ tradičnej japonskej liečebnej metódy reiki mimo územia Japonska.

V roku 1925 prijal Shinpiden (najvyššia úroveň) od Mikao Usui-Sensei a nasledoval rady a priania svojho učiteľa. Pripravil a sám otvoril kliniku Reiki-Ryoho v Shinano-machi v Tokiu, kde aktívne a cieľavedome pracoval s reiki. Rozvinul praktickejšie a prospešnejšie metódy, čím zvýšil účinnosť Usui-Reiki-Ryoho konceptu.

V roku 1937 odcestoval s dcérou na Havaj. Zostal tam niekoľko mesiacov a usporadúval bezplatné kurzy reiki. Keď sa vo februári 1938 vrátil do vlasti, japonská armáda ho požiadala, aby poskytol čo najviac informácií o postavení, organizácii a sile nepriateľských jednotiek v Honolulu. Hayashi to odmietol. Tým sa v očiach admirality okamžite stal zradcom svojej krajiny. Označili ho dokonca za špióna. Súčasťou perzekúcií bolo aj prísne odsúdenie a trest zo strany vlády a celej spoločnosti. Hoci obvinenia boli namierené najmä voči nemu, trpieť represiami mohla aj jeho rodina. Seppuku bolo preto v tom čase pre neho jedinou možnosťou ako vykorčuľovať z tejto zložitej situácie.

11. mája 1940 ukončil svoj život tradičným rituálnym spôsobom.

Inokuma, Isao (63) – japonský džudista. Na letných olympijských hrách 1964 v Tokiu získal zlatú medailu v ťažkej váhe (nad 80 kg) a v roku 1965 titul majstra sveta.

Inokuma dlhé roky pôsobil ako inštruktor džuda na univerzite Juntendo a v Tokijskom metropolitnom policajnom oddelení. V roku 1966 rezignoval na svoju funkciu na policajnom oddelení, aby sa mohol stať výkonným riaditeľom spoločnosti Tokai Construction Company. Pokračoval v práci s džudom ako poradca pre medzinárodnú federáciu džuda a ako inštruktor na Tokai University, kde trénoval budúceho zlatého olympijského medailistu Yasuhiro Yamashitu. Bol tiež autorom niekoľkých kníh a príručiek o džude. V roku 1993 sa stal generálnym riaditeľom spoločnosti Tokai Construction.

V roku 2001 spáchal samovraždu metódou seppuku, pravdepodobne kvôli finančným stratám, ktoré utrpela jeho spoločnosť.

Mishima, Yukio (45) – japonský spisovateľ, plodný autor celého radu poviedok, románov, divadelných hier, esejí, teoretických prác i novinových článkov.

V roku 1967 založil čudné paramilitaristické zoskupenie nazvané Tatenokai (Spoločnosť štítu). Jukio Mishima v poslednom desaťročí svojho života pomerne intenzívne prezentoval svoje vlastenecké presvedčenie a usiloval sa pri každej príležitosti predvádzať svoje vypracované svalnaté telo. Hoci tieto jeho aktivity pútali pozornosť médií, boli chápané skôr ako vrtochy excentrického spisovateľa než ako vážne mienený životný postoj. Až kým slávny literát 25. novembra 1970 v tokijskom ústredí Džietai – sídle japonských Síl sebaobrany nezajal ako rukojemníka svojho priateľa generála Kanetošiho Mašitu a nepriviazal ho k stoličke. Potom sa so svojimi štyrmi mladými spoločníkmi zabarikádoval v jeho pracovni. Mishima vzniesol požiadavku, aby na nádvorí nastúpili všetci vojaci slúžiaci v miestnych kasárňach a vypočuli si jeho posolstvo. Pred hučiacim davom potom z balkónu predniesol starostlivo pripravený manifest, v ktorom skritizoval vývoj povojnového Japonska a vyzval vojakov, aby sa k jeho povstaniu pripojili.

Jeho prejavu nikto zo zhromaždených vojakov nevenoval väčšiu pozornosť. Mischima sa preto vrátil do Mašitovej kancelárie a spáchal spolu so svojim najvernejším nasledovníkom Masakacuom Moritom harakiri.

Óniši, Takidžiró (54) – japonský admirál, známy ako „otec kamikadze“. Takidžiró Óniši spáchal rituálnu samovraždu – seppuku vo svojom dome 16. augusta 1945, deň po vypočutí cisárovho prejavu oznamujúceho kapituláciu Japonska. Jeho agónia trvala pri plnom vedomí 17 hodín. V liste na rozlúčku sa ospravedlnil pilotom, ktorých poslal na smrť a zároveň vyzval Japoncov, aby po vojne vytvorili nové demilitarizované Japonsko a pracovali na budovaní mieru medzi národmi sveta.

(V úlohe pilotov kamikadze zahynulo na konci druhej svetovej vojny okolo 4 000 japonských vojakov, najmä univerzitných študentov.)