Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 1. časť - Pavol Fabian - Blog

Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 1. časť

26. mája 2023 07:55, Prečítané 570x, Pavol Fabian, Hory, O cestách kdekade...

Na letisku v Ammáne vstupné formality trvajú znesiteľne dlho. Nasadáme do minibusu toyota a hneď sa presúvame do miesta nášho prvého nocľahu, do dediny so slovensky znejúcim názvom Dana, nachádzajúcej sa na okraji rovnomennej prírodnej rezervácie.

Rezerváciu založili v roku 1990. Žijú tu vzácne druhy vtákov, plazov, cicavcov a rastlín. Dôležitá je pre zachovanie tunajšieho života, pretože niektorým druhom by inak hrozilo vyhynutie. Medzi najvzácnejších zástupcov fauny patria kozorožce, horské gazely, jazvece, vlky a šakaly – to aspoň tvrdia reklamné texty. Pravda je taká, že nič z toho sme počas nasledujúceho päťdňového treku nevideli. Tak neviem, či už naozaj vyhynuli alebo sa nám len obratne ukrývali.

Dana

Okrem vtákov jediným živočíšnym druhom, ktorý ma tu upútal a prekvapil bol malý krab. Doteraz som si myslel, že kraby sú obyvatelia morských pobreží, ale zdá sa, že dokážu žiť aj v pomerne suchých púštnych oblastiach. V Jordánsku som dospel k tristnému poznaniu – ako paparazzi by som sa neuživil! Ten jeden exemplár kraba, ktorý som zbadal, bol taký rýchly, že som ho nestihol vyfotiť….

Kemp s názvom Al Nawatef camp tvorilo pár pomerne priestranných čudesných šiatro/budov, v ktorých dominovala velikánska manželská posteľ, ako stvorená na nakrúcanie akrobatických pozícii do pornofilmov. Čo by však na nakrúcanie takto, ale aj inak zameraných filmov chýbalo – to bola elektrika. V šiatri po devätnástej hodine bola tma ako v zadku a filmarina bez osvetľovacej techniky nejde. Ubytovali nás zároveň s poslednými lúčmi slnka, takže som z batohu vytiahol vlastné svetelné zdroje – čelovku a teleskopickú baterku s magnetom na konci. Po pár minútach vyšlo najavo, že batérie v obidvoch svietidlách sú na hranici životnosti, takže pani manželka spustila vyčerpávajúci príhovor na tému mojej nezodpovednosti. Zobral som so sebou síce náhradné batérie, ale pokúsiť sa vymeniť ich v tej tme by znamenalo stratiť niektorú zo súčiastok alebo stratiť baterku.

Okrem elektriky v šiatri chýbal aj akýkoľvek iný nábytok, pričom do kategórie nábytok v tomto prípade zaraďujem aj obyčajný klinec zatlčený do steny plniaci funkciu vešiaka. Znamenalo to, že veci z batoha ste si mohli porozkladať na posteli a na zemi.

V prízemnej kamennej budove jedálne okrem chutného jedla bola aj elektrika. A v podobnej budove so sociálnym zariadením okrem elektriky aj teplá voda. To manželku napokon ako-tak upokojilo…

Al Nawatef camp

Ráno nás dva džípy známej japonskej značky odviezli na dno kaňonu Wádí Ghweir. Schádzali sme po úzkych krkolomných serpentínach a krútili sme sa na nich ako Makó pred vyšetrovateľom. Pani manželka ma chytila za ruku, akoby práve tá bola zárukou, že neskĺzneme do hlbočiny. Zaťala do nej nechty takým spôsobom, že ak by ma za výber tohto zájazdu chcela zabiť, za nechtami by jej zostal dostatok usvedčujúceho dôkazového biologického materiálu. Trápilo ju, že kamenistá cesta vyzerala dosť chatrne a na jej okraji neboli žiadne zvodidlá, ktoré by poskytovali aspoň aký-taký dojem bezpečnosti. Pokúšam sa manželku upokojiť tvrdením, že zvodidlá v moslimských krajinách asi nie sú práve in, pretože zvodidlo sa odvodzuje od slova zvádzať a to priamo súvisí so slovom nevera. A za tú sa v niektorých moslimských krajinách ukameňuje. Nie som si istý, či to pomohlo…

Klesali sme teda na dno kaňonu a ja som v duchu rozmýšľal o tom, kedy bol náš džíp naposledy na nejakej kontrole technického stavu? A či sú vôbec v Jordánsku povinné estékačky ako u nás? A ak sú povinné, či sa jej úspešné absolvovanie vybavuje pomocou bakšiša alebo skutočne dochádza k odstraňovaniu nájdených technických chýb? Asi v štvrtine zostupu začal džíp evidentne napĺňať zápach azbestovej keramiky a jeho intenzita sa zvyšovala s každým ďalším prejdeným metrom.

„Horíme, či len smrdíme? Či oboje?“ znela otázka, na ktorú sme nevedeli odpoveď.

Napriek tomu sme sa napokon dostali na dno kaňonu bez ujmy na zdraví. Pri inom džípe tam už postávala skupinka ľudí, ktorí sa pravdepodobne tiež chceli vydať do kaňonu Wádí Ghweir. Boli to jediní ľudia, ktorých sme v ten deň stretli. Počas celého prechodu kaňonom sme viac nestretli živú dušu.

Dno kaňonu Wádí Ghweir

V živote som prešiel už viacero kaňonov. Samozrejme, aj Zádielská dolina je nádherná, ale musím povedať, že kaňon Wádí Ghweir vo mne zanechal najväčší dojem. Horná časť pripomínala trochu kaňon Torrente de Pareis na Malorke a jeho vyústenie zas kaňon Todra v Maroku.

V strednej časti kaňonu Wádí Ghweir sa zrazu zjavila voda a do cesty sa nám postavilo viacero vodopádov a bazénikov. Na niektorých miestach bol kaňon taký úzky, že sme sa rozpaženými rukami mohli dotknúť oboch stien. Prírodné bazény sa dali prekonať len brodením. Do kaňonu je teda vhodné zobrať si sandále, pretože ako natečie, tak aj vytečie.

Voda v bazénikoch siahala po kolená a miestami aj vyše pása. Vzhľadom na to, že bolo pomerne teplo, takýto nedobrovoľný kúpeľ na túre bol príjemným osviežením. Fotografie z tých „najdramatickejších“ úsekov nemám, pretože tam, kde voda siahala vyše pása, som batoh, v ktorom som mal fotoaparát, niesol zdvihnutý nad hlavou a zubami som sa zatiaľ fotografovať nenaučil.

Na jednom či dvoch miestach bolo ku skale upevnené nie veľmi dôveryhodne vyzerajúce lano, či lepšie povedané lonžka, pomocou ktorej bolo potrebné zlaniť do ďalšieho úseku kaňonu. Na inom mieste, kde bolo potrebné po hladkej skale prekonať výškový rozdiel, ktosi pravdepodobne stavebným lepidlom nalepil na plochú skalu zopár kameňov, ktoré imitovali schodíky.

Schodíky vo Wádí Ghweir

Wádí Ghweir

Naša túra kaňonom bola podmienená dobrým počasím. Do poslednej chvíle sme nevedeli, či sa do tiesňavy so sprievodcom budeme môcť vydať alebo nie, pretože predpoveď počasia bola neistá. Napokon náš sprievodca rozhodol, že môžeme ísť, ale treba sa poponáhľať, pretože poobede hrozia dažde. Nečudo, že som pod chvíľou s obavami kontroloval oblohu v úzkom výseku skalných stien. Nachádzali sme sa asi v dvoch tretinách kaňonu a na skalnej plošine sme si dopriavali obednú prestávku, keď sa na nad nami začali zjavovať mračná a boli čoraz sivšie. Sprievodca mierne znervóznel. Nenápadne nás začal súriť, že by bolo vhodné pokračovať v chôdzi. Ja sám, pretože som neplavec, som zneistil ešte o čosi viac. Prípadná záplavová vlna v úzkom kaňone by pre mňa znamenala katastrofu. A katastrofu by znamenala asi aj pre skúsených plavcov, pretože v prudkom toku by sa plávať nedalo. Prúd vody by ich oplieskal o skaly. Iba, ak by plávali v hokejovom výstroji a nejaké narazenie na „mantinel“ by ich nemohlo rozhádzať…

Odľahlo mi až v dolnej časti kaňonu, kde sa údolie konečne začalo rozširovať a poskytovať možnosť v prípade núdze vybehnúť do svahu a uniknúť z dosahu vody. K vodnému toku vytekajúcemu z tiesňavy sa začali schádzať prvé ovce a kozy sprevádzame psami a my sme vedeli, že sa blížime k nejakej civilizácii.