Založ si blog

Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 3. časť

Trasa dnešného pochodu prechádzala po najodľahlejších a najdivokejších častiach Jordánska, po pastierskych chodníkoch tunajších beduínov. Hoci nad nami stále viseli ťažké čierne mraky, hmla zmizla a to nám umožňovalo byť svedkami dramatických výhľadov na hory a kaňony. Horstvo je tu veľmi rozmanité, rozoklané, roztvárajúce pred nami každých päťsto metrov nové vzrušujúce pohľady.

Odvčera k našej výprave pribudol nový sprievodca, ktorý ťahá so sebou osla. Zviera nič nenesie. Obaja sú v podstate zbytoční. Náš hlavný vodca Ali svojho kamaráta osliara pribral do partie kvôli tomu, že takto sa tu zabezpečuje zamestnanosť. Osliar dúfa, že mu na konci treku dáme aspoň aký-taký bakšiš a niečo mu zo svojho honoráru venuje aj Ali. Ali má na sprevádzanie trekárov certifikát, ale nežije len z tejto sezónnej činnosti. Sprevádzaním si privyrába ku svojmu platu. Mimo sezónu je totiž zamestnaný v miestnej cementárni. Jeho mesačný plat sa pohybuje okolo 250 jordánskych dinárov (JOD). Jeden jordánsky dinár má kurz okolo 1,3 eura. Ali teda zarába mesačne 325 eur. Na tunajšie ceny to nie je nič moc. Ak sme mu na konci jeho päťdňového sprevádzania dali každý po 20 JOD znamenalo to, že za päť dní putovania s nami zarobil viac ako polovicu svojho mesačného zárobku v cementárni.

Chodník, ktorým sme kráčali, miestami pripomínal Priečne sedlo vo Vysokých Tatrách a zviera sa pred kolmými skalami pätilo a nechcelo pokračovať. Tvrdohlavý osol mal viac rozumu, ako my všetci ostatní. Majiteľ zvieraťa nechcel akceptovať oslovu tvrdohlavosť. Zvrchu skaly ho ťahal za lano upevnené na ohlávke a Ali ho zospodu tlačil za zadok. I tak sa však osla pretlačiť cez skalný komín nepodarilo. Osliar so svojim zvieraťom musel problematický úsek zložito obchádzať terénom o trochu jednoduchším. Nešťastné zviera si pri „horolezeckom“ výkone zodralo obe päty do krvi. Ako zverolekár som ich chcel ošetriť aspoň dezinfekčným prípravkom na ruky, ktorý žena mala so sebou, ale osliar odmietol. Vraj to urobí sám v tábore. Neurobil.

Kúsok od zložitého miesta sa nachádzala skalná plošinka, V momente, keď sme ju dosiahli na chvíľu vykuklo slnko. Sprievodcovia sa rozhodli pre lunch time. Olámali okolité dreviny a na pár halúzkach začali variť čaj. Je až neskutočné, ako málo dreva im stačí na rozdúchanie ohňa dostatočného na uvarenie dvoch kanvičiek vynikajúceho čaju. A ak hovorím vynikajúceho, tak z mojich úst to má oveľa väčšiu hodnotu, ako z úst kohokoľvek iného, pretože ja veľkým priaznivcom čaju veru nie som.

Slnečné počasie dlho netrvalo. Naopak, ukázalo sa, že kým my sme v pokoji obedovali, skala za našim chrbtom ukrývala scenériu, ako z nejakého apokalyptického filmu o biblickej Potope sveta. Od západu sa rýchlo približovali ťažké sivé mraky, z ktorých viseli závoje prudkého dažďa. Pridali sme do kroku.

V diaľke začalo metať blesky. Búrka je to, čo mám v horách najmenej rád – zvlášť, ak sa nachádzam na vysoko umiestnenej planine, kde z úrovne terénu netrčí proti oblohe nič iné, než moja postava. Široko-ďaleko nebolo nič, kde by sme sa mohli ukryť a lejak práve začal. Premočení sme boli rýchlejšie, ako keby na nás spoza rohu Elm Street nečakane vyskočil Freddy Krueger. Dažďové kvapky sa po chvíli zmenili na krúpy a každá jedna, ktorá bolestivo zasiahla moje telo sa tvárila, akoby vlastnila certifikát na poskytovanie liečivej akupresúry. V diaľke sa zjavil pastiersky tábor v podobe skalnej jaskynky využívanej beduínmi ako útulok pre ovce pred nepriazňou počasia. Rozbehli sme sa k dutine v skale akoby prvý z nás mal v cieli získať miliónovú prémiu. V skalnej diere nás nečakal milión eur, ale milión kozích a ovčích bobkov. Žiadne zvieratá tu síce neboli, ale celý priestor pripomínal hypermarketový detský kútik naplnený žltými, červenými, zelenými a modrými plastovými loptičkami. Akurát, tieto guličky boli z inej matérie, všetky boli len a len hnedej farby a vydávali intenzívny kyslastý zápach. Najháklivejší z nás ľutovali, že nemajú práve v tej chvíli covid a s ním spojenú anosmiu. Napriek tomu sme sa s radosťou pred šľahajúcimi krúpami a bleskami ukryli pod skalou. Uľavilo sa všetkým, okrem tých, ktorí študovali príručky bezpečného pohybu v horách a vedeli, že miesto kde sa nachádzame je v prípade búrky to najnebezpečnejšie, pretože ním s obľubou smeruje blesk  po spojnici horná hrana jaskyne – zem.

Našťastie, blýskanie po chvíli skončilo a o trochu dlhšiu chvíľu aj prudký dážď. Opäť sme vyrazili na cestu. Premočení, s topánkami zababranými mazľavou zeminou kombinovanou tentoraz s matériou vykazujúcou všetky znaky kvalitného prírodného kozieho hnojiva.

Nevedel som si predstaviť, že takíto premočení budeme spať v celtových stanoch, ktorých kvalita bola nanajvýš pochybná. Asi si to uvedomovali aj naši sprievodcovia, pretože po chvíli telefonovania vykonali miernu korekciu smeru pochodu. Pokračujeme síce do lokality Ghbour Whedat, ale údajne by tam mala byť voľná búda, v ktorej by sa dalo prespať. Informácia nás potešila. Všetci sme si predstavovali čosi podobné, ako bol včerajší nocľah, teda kamennú budovu s rozpálenou pieckou.

Stúpali sme do svahu, kde sa v diaľke črtala menšia budova. Z prednej strany celá presklená. Na streche vlnitý plech. Vnútri podlahu pokrývali opäť červené koberce, ale tentokrát nimi boli potiahnuté aj strop a steny miestnosti. Miestnosť sa veľkosťou nelíšila od tej včerajšej. Napriek tomu poskytla pocit úľavy. Po vstupe do budovy sme mali v nohách okolo sedemnásť kilometrov, z toho cca 750 metrov stúpania a  920 metrov klesania.

Vnútrajšok budovy tvorila síce len jedna miestnosť a kuchynka, ale zato, na rozdiel od predchádzajúceho dňa tu bol aj turecký záchod (včera sa muselo ísť do okolitej prírody). „Obytná“ miestnosť bola malá, takže tým, ktorí dorazili neskôr nezostalo iné, ako sa rozložiť pod presklennou stenou. Lepšie miesta boli už obsadené.

útulňa v Ghbour Whedat

Budova, na rozdiel od včerajšieho dňa, okamžitú úľavu nepriniesla. Okná na presklennej stene netesnili, po múre stekala dažďová voda. Celou miestnosťou prefukovalo tak, že ťažké červené, kobercom podobné závesy na oknách sa vplyvom prievanu hýbali svižnejšie ako opona v národnom divadle na začiatku a konci predstavenia. Oceniť sme však museli, že dnu predsa len nepršalo, pretože dažďové vlny sa opakovane vracali až do neskorej noci. Akurát voda stekala po stene zaopatrenej oknami. Dva, či tri razy sa zopakovalo krupobitie. Udieranie veľkých kusov ľadu do vlnitého plechu pripomínalo kanonádu pri Stalingrade (pre mladších pri Bachmute), či bubnové sólo Gingera Bakera z časov jeho najväčšej slávy v skupine Cream. Krupobitie dosahujúce decibelmi úroveň štartujúceho boeingu vyvolávalo obavy, či mu plechová strecha odolá. Niektorí si zapchávali pred tým zvukom uši.

útulňa v Ghbour Whedat

pokus o vysušenie topánok v útulni v Ghbour Whedat

Sprievodcovia odkiaľsi vyčarili veľkú plynovú bombu a ňou napájaný ohrievač, ale ani tento prístroj nedokázal miestnosť vyhriať – raz darmo, v budove bolo toľko netesností ako vo výpovediach Zoltána Andruskóa v prípade novinárovej vraždy. Okolo ohrievača sme natiahli igelit a poukladali naň zablatené topánky v naivnej viere, že do zajtrajšieho rána aspoň trochu preschnú. Spočiatku nikto pri ohrievači nesušil odev, pretože nechcel zabraňovať teplu v šírení sa do miestnosti. Keď sme však pochopili, že žiadne šírenie tepla sa konať nebude, pretože všetko teplo uniká netesnosťami do okolitej prírody, okolo ohrievača sa zhlukla skupina ľudí, ktorí natriasali v slabo vyžarujúcom teple svoje najmokrejšie súčiastky odevu. Ohrievač sa vyznačoval tým špecifikom, že ďalej ako meter od neho už žiadne teplo nesálal, hoci samotný ohrievač bol rozpálený tak, že si na ňom svoje odevy zo syntetických materiálov pripálilo viacero účastníkov, vrátane mojej pani manželky.

Po večeri domáci priniesli šišu – vodnú fajku. Pridal som sa do skupinky ľudí, ktorým putoval náustok z úst do úst. Dymil som do priestoru ako parný rušeň radu 556.0 z plzenskej škodovky a dúfal som, že to, čo fajčíme, neprekračuje medze zákona. Žiaľ, jedna z fajčiacich osôb len predvčerom prestala horúčkovať a tvrdila o sebe, že aj tak o nič infekčné nešlo.

Škrabať v hrdle a bolieť na prieduškách ma začalo hneď nasledujúci deň. Keď sa pridal aj kašeľ, poznajúc sa, že každé kahŕňanie sa ma drží aj vyše mesiaca, okamžite som si nasadil antibiotiká a podarilo sa mi infekt zažehnať.

 

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)

Úvaha o mieri

15.06.2024

Pred pár rokmi som čítal seriózny článok o tom, ako akísi vedci zisťovali, ktorý spôsob defekácie je najlepší – čupiačky alebo posediačky. Neviem, či to boli americkí vedci, lebo tí zistili aj to, že koho v noci svrbí riť, tomu ráno smrdia prsty… Pre náš účel nie je dôležité akej národnosti boli vedci, ktorí to zisťovali. Podstatné je, čo zistili. A [...]

Porušovanie volebného zákona? Z čej strany?

11.06.2024

V rôznych druhoch volieb som sa doteraz zúčastnil práce v okrskovej volebnej komisii asi desaťkrát. Vždy to bolo v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto. Nikdy som však nemusel ísť za voličmi z prenosnou urnou. Až v týchto eurovoľbách to vyšlo na mňa. Okrem viacerých súkromných bytov som navštívil aj dve zariadenia pre seniorov, či lepšie povedané – domovy [...]

Voľby a hlavné mesto

10.06.2024

Tak, ako v prezidentských voľbách aj v eurovoľbách som bol v okrskovej volebnej komisii v bratislavskom Starom Meste. Výsledky hlasovania v tomto okrsku v oboch prípadoch boli pre človeka môjho zmýšľania mierne deprimujúce. V prezidentských voľbách, čo bola vlastne konfrontácia koalície a opozície, získal v „mojom“ okrsku P. Pellegrini približne 20 percent hlasov a I. [...]

väzeň, väzenie, mreže

V ruskej base zajali väzni dvoch dozorcov. Zasiahli špeciálne jednotky, útočníkov zabili

16.06.2024 11:40

Skupina šiestich mužov sa v nedeľu vo väzenskej väznici v Rostove na Done na juhozápade Ruska zmocnila dvoch dozorcov.

migranti na poľsko-bieloruskej hranici

Nemci zaznamenali už dve tisícky nelegálnych migrantov, ktorí prešli cez Bielorusko

16.06.2024 11:20

Nemecká spolková polícia za prvých päť mesiacov tohto roka zaregistrovala 2215 nelegálnych migrantov, ktorí do krajiny dorazili tzv. bieloruskou cestou.

Valko

V kauze vraždy advokáta Valka ešte nie je vytýčený hlavný termín pojednávania

16.06.2024 10:36

V kauze vraždy advokáta Ernesta Valka stále nie je na Mestskom súde Bratislava I známy termín hlavného pojednávania.

vojna na Ukrajine, Rusko

BBC: Ruská armáda má kavalériu 21. storočia. Z motoriek

16.06.2024 08:55

Ruská armáda na ukrajinskom bojisku čoraz častejšie používa ľahkú techniku - motocykle a terénne vozidlá rôznej konštrukcie.

Pavol Fabian

o cestovaní, o horách, o knižkách, o hocičom...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 603
Celková čítanosť: 2173941x
Priemerná čítanosť článkov: 3605x

Autor blogu

Kategórie