Lomničák Téryho kuloárom

29. júna 2023 00:02, Prečítané 4 314x, Pavol Fabian, Hory, O cestách kdekade...

Pôvodne sme mali ísť na Gánok (2 462 m. n. m.). Keď som si však na youtube pozrel zopár videí zobrazujúcich tento výstup, získal som pred ním rešpekt. Zdalo sa mi, že vrcholový hrebeň je dosť vzdušný, miestami na šírku jednej ľudskej šľapy a na obe strany hlbočina. Hoci som si uvedomoval, že všetky youtubácke zábery boli snímané go pro kamerami umiestnenými na hlavách lezcov (a také zábery do značnej miery skresľujú skutočnosť), napriek tomu som sa trochu vyplašil a zmenil som cieľ našej túry.

Vybrali sme sa na Lomnický štít (2634 m. n. m.) hoci som tam už bol dvakrát – raz mastňácky lanovkou, ako väčšina ľudí a raz výstupom cez Jordánku.

Tentoraz sme sa rozhodli pre výstup Téryho kuloárom.

O piatej ráno sme sa zo Starého Smokovca vyviezli na Hrebienok autom. Kúsok nad osadou nás zastavil stopár, vo veku medzi sedemdesiat a osemdesiat, oblečený starosvetsky, ale turisticky. Vysvitlo, že pán sa vybral na Slavkovský štít. Cestou nám stihol povedať, že z 25 najvyšších vrcholov Vysokých Tatier nezdolal už iba štyri. Pán sa začal dohadovať s našim vodcom, či by ho niekedy nevzal na Vidlové veže, ktoré mu chýbajú v zozname zdolaných štítov. Výstup a traverz Vidlových veží je rozhodne ťažšia túra ako Slavkovský štít – s výživnými lezeckými partiami. Vodca sa tejto ponuky nechytal s nadšením – už aj vzhľadom na vek nádejného klienta. Napokon si však na Hrebienku vymenili telefónne čísla a naše cesty sa rozišli.

Lomnický štít z Hrebienka

Svitá…

Kráčame do Malej Studenej doliny

Z Hrebienka sme pokračovali na Zamkovského chatu, ktorá je momentálne v rekonštrukcii, ale funguje. Personál ju práve otváral, čo sme spoznali podľa toho, že si ešte vytierali karpiny z očí a zívali ako lev na krotiteľa. Vyzunkli sme kávu a pokračovali do Malej Studenej doliny. Približne v dvoch tretinách vzdialenosti od Zamkovského po Téryho chatu sme odbočili doprava na úzky nenápadný chodník vinúci sa pomedzi kosodrevinu smerujúci k Téryho kuloáru. Po skalnato-trávnom svahu sme kráčali dohora. Sneh sa tohto roku v Tatrách drží dlho a je ho aj neobvykle veľa. Bolo potrebné dávať pozor, pretože voda pouvoľňovala mnohé kamene a terén sa ešte „neusadil“. Museli sme zvažovať na čo stúpame a čoho sa chytáme, lebo chyt, od ktorého mala závisieť naša stabilita nám mohol ostať v ruke.

Veľký hang

Veľký hang, šípkou označená Téryho chata

Téryho chata označená šípkou

Téryho kuloár

Prostredný hrot (Stredohrot) 2441 m. n .m.

Téryho chata označená šípkou

Trávnato-kamenistým terénom sme pretraverzovali približne do polovice Téryho kuloára. Po pravej strane sme minuli Filmársky žľab. Po snehovom mostíku sme prekonali výdatný potôčik a za ním sme sa už naviazali na lano. Postupne sme vystúpali do výškovej úrovne Téryho chaty (2015 m. n. m.). Viditeľnosť bola dobrá, svietilo slnko, ale zatiaľ nebolo teplo. Stúpajúc nahor Téryho kuloárom sme prišli k prvému snehovému poľu. Tu sme si nasadili mačky a do rúk zobrali čakany.

Snehové polia v Téryho kuloári

Snehové polia pokračovali v podstate až do Sedla pod Lomnickým. Prešliapali sme päť alebo šesť lanových dĺžok, pričom istenie spočívalo na čakane zarazenom do snehu až po hrot. V Téryho kuloári sa nám otvoril pohľad do monumentálnej západnej steny Lomnického štítu aj s legendárnou tatranskou lezeckou klasikou – Hokejkou.

Téryho kuloár

V Sedle pod Lomnickým si dávame krátky odpočinok. Pozorujúc dvojicu lezcov doliezajúcu posledné metre pod vrcholom Pyšného štítu konzumujeme výživnú tyčinku a vodu. Mačky a čakany dávame do batoha a ďalej už lezieme po suchej skale. Pokračujeme Jordánkou, ktorú som už raz liezol. Sú tu síce naťahané reťaze, ale veľmi sa na ne nespoliehame. V jeden moment sa ozval nepríjemný zvuk zvestujúci, že zvrchu sa rúti kameň. Pritlačili sme sa ku skale a šutrisko veľkosti detskej hlavy preletel dva metre od nás, odrážajúc sa od skál nepredvídateľne ako Matovič v politike.

V Sedle pod Lomnickým

Jordánka

Po necelých siedmych hodinách sme na vrchole. Mračná, ktoré sa postupne naťahovali do Malej Studenej doliny, postupne dokončili dielo skazy. V momente, keď dosahujeme vrchol, nie je z neho absolútne žiaden výhľad. Žiadnym smerom. Len nekonečná biela farba. Ľudia, čo sem prišli lanovkou sa fotia na tej časti terasy, ktorá vyčnieva nad hlbinu, ale pokojne sa mohli fotiť doma v obývačke pred primalexovo bielou stenou. Výsledok by bol ten istý.

Na vrchole dávame tri Jägermeistre, dve malé pivá a kávu – to všetko v cene letenky do Londýna nízkonákladovou leteckou spoločnosťou.

Posedíme na terase a napriek tomu, že slnko nevidno, je tu sparno. Po pol hodinke, počas ktorej sa mraky ani na chvíľočku nepretrhli, sa zberáme na zostup. Zostupujeme normálkou – teda vyreťazovanou cestou do Lomnického sedla. Tu už stretávame viacero lezcov jedným alebo druhým smerom. V Lomnickom sedle sadáme na sedačku a hajdy domov.