Pár slov o Litve – 5. časť - Pavol Fabian - Blog

Pár slov o Litve – 5. časť

5. novembra 2023 09:26, Prečítané 1 444x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na ďalší deň sme mali v pláne navštíviť Trakai. Ide pravdepodobne o turistami najviac navštevovanú litovskú pamiatku. K hradu Trakai vzdialenému 28km západne od litovského hlavného mesta sa dá dostať vlakom. Nemusíte úzkostlivo sledovať zastávky, pretože vlak vychádza z Vilniusu a končí v Trakai. Od železničnej stanice v Trakai treba k hradu prejsť ešte takmer tri kilometre. Chodník vedie najmä po brehu jazera. Nachádza sa tu viacero rekreačných objektov, požičovní člnkov či šliapacích vodných bicyklov a stánkov s občerstvením.

Železničná stanica Vilnius

História hradu sa začína v 13. storočí, kedy križiaci rádu nemeckých rytierov a livónskeho rádu sa snažili ovládnuť územie dnešnej Litovskej republiky. Litovské knieža Gediminas si v roku 1321 zvolil túto močiarnu oblasť na stavbu hradu, kam preniesol svoje sídlo z Kernavy. Nedlho potom v roku 1323 Gediminas založil ďalší hrad a nové hlavné mesto Vilnius. Na Trakai sa vrátil až Gediminasov syn Kestutis.

Hrad Trakai pôsobí veľmi malebným dojmom, pretože sa nachádza na polostrove medzi jazerami. Postupom času však hrad, najmä v šestnástom storočí, začal strácať na význame a do popredia sa dostával Vilnius. V 18. storočí bol hrad Trakai premenený vo väzenie a nakoniec bol zbúraný a zachovali sa len zvyšky veží a hradieb. Obnova hradu sa začala za poľskej vlády v rokoch 1929 až 1939 kedy sa podarilo obnoviť časť stavby a dostavba pokračovala aj po 2. svetovej vojne za vlády sovietskej. V hrade sa nachádza múzeum histórie a súčasnosti Trakai ukazujúce život šľachty a miestnych nevoľníkov. Trakai je vyhľadávaným, ak nie najpreferovanejším cieľom zahraničných turistov.

Trakai

Do Kaunasu odkiaľ nám odlietalo lietadlo domov sme sa opäť prepravili vlakom. Ubytovanie sme mali dohodnuté v hosteli The House Kaunas. Adresa je síce na rušnej ulici, ale ubytovanie je vo dvore, takže ruch vôbec neprenikal do izby. Izba bola maličká, ale veľmi pekne zariadená, útulná a voňavá. Nie je tu recepcia. Kľúč vás čaká v schránke pri dverách. Schránku otvoríte číselným kódom, ktorý vám deň pred príchodom pošlú mailom. Spoločná kuchynka bola veľmi dobre vybavená, spoločné wc a sprchy boli čisté, wifi signál kvalitný. Ideálne ubytovanie pre nenáročných turistov. Jediné, čo by sa dalo vytknúť je to, že v spoločných sprchách nie je veľmi kam odložiť šatstvo. Jediný háčik na dverách problém nevyrieši, priestoru je tiež pomenej. Vchodové dvere do budovy boli prakticky celú noc otvorené, čo trochu vzbudzovalo obavy o bezpečnosť (ale v našom prípade zbytočne).

The House Kaunas

Do Kaunasu sme prišli okolo desiatej predpoludním. Takže sme chceli stihnúť ešte navštíviť trh, ktorý mal byť v nedeľu otvorený len do tretej. V postsovietskych krajinách ma vždy zaujímajú trhoviská. Nielen tie v oblasti Kaukazu, ale aj kdekoľvek inde. Pred pár rokmi som bol v tržnici v Rige a miestne trhovisko bolo priam úžasné. Preto som predpokladal, že aj v ďalšej pobaltskej krajine – Litve by sa mohol nachádzať trh, ktorý by spĺňal moje očakávané kritériá.

Sadli sme na trolejbus a dali sa odviezť ku kaunaskému Centrálnemu trhovisku. Nachádza sa pri kruhovom objazde spájajúcom ulice Taikos a Pramones. Úprimne povedané, trh nebol zlý, ale už to nebolo celkom ono. Veľký podiel predávajúcich ponúkalo tovary bežne dostupné v normálnych obchodoch. Čo však bolo úžasné, to bol blší trh priliehajúci k tomu ovocnozeleninovému a potravinovému. Blšák mal neskutočne veľkú rozlohu a ešte neuveriteľnejšiu ponuku – od hrdzavých klincov, cez volanty až po klavír.

blší trh

Na potravinovom trhu ponúkali typické litovské sladkosti – grybukai a šakotis. Grybukai patria medzi najtypickejšie litovské cukrovinky. Ide o malé koláčiky v tvare hríbika, pričom klobúk hríbika je zaliaty najčastejšie do tmavohnedej čokoládovej glazúry, ale v menšej miere sa predávajú grybukai aj s červenými, zelenými či žltými klobúčikmi. Wikipédia o grybukai tvrdí, že ide vlastne o perníky, ale s tým tvrdením ja nesúhlasím. Naše tradičné perníky ma veľmi neoslovujú, ale grybukai mali úplne inú a veľmi dobrú chuť, mne teda vôbec nepripomínali perník.

Druhou litovskom cukrovinkárskou špecialitou je šakotis. Šakotis však nie je až tak špecifický pre Litvu, vyskytuje sa aj v Poľsku a Bielorusku. Ide o tradičný koláč z masla, bielkov a žĺtkov, múky, cukru a smotany, pečený na otočnom ražni v rúre alebo na otvorenom ohni. Ten sme žiaľ neochutnali, pretože z neznámych dôvodov ho predávali len v obrovských množstvách zabalený v celofáne. Kúsky šakotisu len tak do ruky neponúkali. A tie veľké balenia boli nehorázne drahé – cena sa pohybovala v rozmedzí 20 – 30 eur.

grybukai

šakotis

výroba šakotisu

Na kaunaskom trhovisku sme však ochutnali dve iné litovské špeciality. Studenú polievku fialovej farby šaltibarščai a cepelinai. Názov šaltibarščai možno preložiť ako „studený boršč“. Studená polievka pôsobí osviežujúco najmä v letnom období. Jej základom je cvikla a spolu s ňou je dôležitou esenciou aj kyslé mlieko (kefír) a napríklad kúsky uhoriek, cibuľky či dokonca varené vajce. A tak, ako vo väčšine jedál v Litve nesmie chýbať kôpor.

Cepelinai je národným jedlom pobaltskej Litvy. Netradičný názov jedla vznikol zo slovíčka „zeppelin“, pretože cepelinai svojim tvarom pripomínajú malú, chutnú vzducholoď. V niektorých regiónoch Litvy sú cepelinai väčšie, inde o čosi menšie, no všetky majú spoločné to, že chutia skvelo. Cepelinai sú klasickým predstaviteľom litovskej, teda zemiakovej kuchyne, pretože práve zemiaky a jedlá z nich sú to, čo litovskú kuchyňu preslávilo. Cepelinai sú vo svojej podstate zemiakové knedličky, ktoré sa naplnia najčastejšie mletým mäsom (najobľúbenejšie je bravčové), no bežnými sú aj cepelinai s hríbmi, či s tvarohom. Ako príloha sa k nim podáva čerstvá smotana alebo hríbová omáčka, prípadne opražená slaninka. Cepelinai považujú Litovci za svoje národné jedlo už viac než 150 rokov a sú pomerne náročné na prípravu. Aj preto ich miestni až tak často doma nerobia a na stole sa objavujú najmä počas sviatkov alebo dôležitých udalostí.

šaltibarščai a cepelinai

Lahodne najedení sme sa z trhoviska presunuli do centra mesta, aby sme zistili, že na hlavnej pešej ulici mesta Laisves aleja, v jej takmer kilometrovej dĺžke sa práve koná trh. Prešli sme ho hore dole viackrát. Samozrejme aj tu ponúkali grybukai a šakotis, ale aj mnoho iných pekárskych výrobkov. Ale toto nebol len gastronomický trh. Oveľa väčšiu plochu zaberali stánkari s umeleckými predmetmi, obrazmi, originálnymi a vkusnými suvenírmi. Na východnom konci ulice Laisves aleja stojí kostol sv. Michala archanjela. Je to rímskokatolícky kostol, ktorý uzatvára perspektívu hlavnej pešej ulice Laisves aleja. Postavili ho v rokoch 1891 až 1895, keď bol Kaunas súčasťou Ruskej ríše, v novobyzantskom štýle prevažne pre potreby ruskej pravoslávnej posádky pevnosti Kaunas.

Medzi ďalšie pozoruhodnosti Kaunasu patrí Múzeum diabla a lanovka Žaliakalanis funicular. Diablovo múzeum ma však nelákalo a o funiculare jeho webová stránka hlásala, že je mimo prevádzky, takže sme sa ani neunúvali tam ísť.

kostol sv. Michala archanjela

Centrum Kaunasu nie je veľké, prejdete ho za pol dňa. Napriek tomu, nachádza sa tu veľké množstvo kostolov – napr. Kostol sv. Trojice (Kauno Šv. Trejybės bažnyčia), kostol Vytautasa veľkého (Vytauto Didžiojo bažnyčia), bazilika Petra a Pavla (Šv. apaštalų Petro ir Povilo arkikatedra bazilika). Neviem, či je to bežné, alebo sme mali šťastie, ale vo všetkých navštívených kostoloch sa práve konali nejaké koncerty – v bazilike Petra a Pavla organový koncert, v kostole sv. Františka Xaverského zborové spevy a v kostole Vytautasa veľkého hrala skupina mladých ľudí náboženskú hudbu za sprievodu klavíra a gitár.
V Kaunase si určite treba prejsť Radničné námestie a všetky priľahlé ulice, s historickými dvojposchodovými domami s množstvo kaviarničiek.

bazilika Petra a Pavla

kostol Vytautasa veľkého

Od kostola Vytautasa veľkého je to k brehu rieky Nemen už len kúsok. Ak sa vydáte chodníkom po nábreží k sútoku riek Nemen a Neris, dostanete sa do Sankatos parku – veľkej prírodnej oddychovej zóny Kaunasanov, kde ozdobou tohoto parku je Kaunaský hrad. Prvá zmienka o hrade pochádza z 12. – 13. storočia a jeho gotická podoba je zo 14. storočia. Bol niekoľkokrát zničený, dobytý a opravený. Rád nemeckých rytierov dobyl hrad v roku 1362 a potom v roku 1384. V rovnakom roku ho dobyli späť Litovčania. Po bitke pri Grünwalde stratil hrad postupne svoj strategický a vojenský význam a neskôr sa využíval ako administratívna a rezidenčná budova a nakoniec bol opustený. Rekonštrukcia hornej a spodnej stavby začala v roku 1930 a pokračovala v 50. rokoch 20. storočia. Pozostatky hradu sú renovované, vo veži je vyhliadka a expozície pobočky Mestského múzea v Kaunase.

hrad Kaunas

Počas celého pobytu v Litve sme boli veľmi spokojní s miestnymi pohostinskými zariadeniami, čo sa týka obsluhy, kvality jedál, ústretovosti a promptnosti obsluhy. Až posledný večer v Kaunase sa nám stala príhoda, ktorá troška pošramotila dobrú povesť Litvy. Na pešej zóne Laisves alea sme si sadli do jednej záhradnej reštaurácie a objednali si pivo a jedlo. Čašník nám doniesol nápoj. No potom sme čakali, čakali a čakali. Ľudia, ktorí prišli po nás, už jedlo dostali a my stále nie. Tak sme si privolali nášho čašníka a až vtedy sme si všimli, že nie je úplne triezvy, alebo je pod vplyvom nejakých látok. Bez toho, že by mal nejaké výčitky svedomia, bez toho, že by sa nám ospravedlnil, nám oznámil, že na nás zabudol. Správal sa veľmi arogantne. Chcel nám síce ísť znovu objednať naše jedlo, ale my sme sa rozhodli odísť práve kvôli jeho správaniu sa voči nám. Namiesto rozlúčkovej večere v reštike sme si kúpili v najbližšej samoške miestne šmakocinky a skonzumovali ich v našom hosteli.

Na druhý deň ráno nás čakala už len cesta po nábreží rieky Nemen k železničnej stanici a odtiaľ autobusom číslo 29 na letisko.