Z Amritsaru do Péšávaru – 7. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 7. časť

7. januára 2024 18:52, Prečítané 907x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Ráno si objednávame dve autá, ktoré nás odvezú na hranicu s Pakistanom. Presne tam, kde sme včera sledovali vojenskú prehliadku, či ako ten čudný hybrid divadelného predstavenia, futbalového zápasu a grotesky nazvať.

Video: Opúšťame Amritsar smerom k pakistanskej hranici

Indická colnica je rozľahlejšia ako Klientske centrum na Tomašikovej ulici v Bratislave. Kým prejdete z jedného konca do druhého skontrolujú vám pas a víza presne na siedmych stanovištiach. Asi aj organizátori tejto tortúry si uvedomili, že je to pre cestujúcich/turistov obťažujúce, pretože hneď pri vstupe do budovy sú k dispozícii vozíky, aké bývajú na letiskách na prevoz batožiny. A nielen vozíky, ale aj zriadenci, ktorí vám za bakšiš tie vozíky kočírujú od jednej kontroly k ďalšej. Neviem, ako to býva inokedy, ale v našom prípade pasové a colné vybavenie bolo možno aj rýchlejšie ako v spomínanom klientskom centre.

Keď máte všetky kontroly za sebou ešte ste nevyhrali. Hodiť batoh na plece a pešo zájsť na pakistanskú stranu nemôžete. Jednak je to ešte pomerne ďaleko (cca kilometer), druhak – labzovať bez kontroly tu nemôžete. Musíte čakať na autobus s prívesným vozíkom na batožinu, ktorý vás ten kilometer odvezie.

Budova pakistanskej colnice Wagah je rozlohou porovnateľná s tou indickou. Pakistancom však stačí pas a víza vidieť len trikrát. Zato vám oskenujú odtlačky všetkých desiatich prstov na rozdiel od Indov, ktorým stačili dva palce. Pravda, však je, že všetkých desať prstov oskenovali len dvom nedočkavcom, ktorí vkročili do budovy prví. Asi si zrátali počet ďalších cestujúcich v autobuse násobených desiatimi prstami a vyšlo im také číslo blízke nekonečnu, že radšej namiesto ďalšieho skenovania rezignovane mávli rukou.

Pakistanská hranica

Napriek očakávaniam, na pakistanskej strane hranice čakal len jeden jediný taxík a aj ten bol súci skôr na prepravu Pygmejov držiacich už mesiac hladovku, ako na odvoz piatich dospelých ľudí európskeho typu aj s ich batohmi. Natlačili sme sa do auta ako mleté mäso do hurky v predstave, že tých 20 kilometrov, ktoré nás delili od centra Lahore, nejako vydržíme. Dvadsať kilometrov sa predsa dá prejsť za necelú štvrťhodinku!

Nuž, prejsť dvadsať kilometrov za necelých pätnásť minút by sa určite dalo po prázdnej slovenskej diaľnici v časoch, keď Matovič v rámci proticovidových opatrení zakázal presun ľudí z okresu do okresu. V novembri 2023 na trase z Wagahu do Lahore, keď sa motáte medzi kravami, psami, pouličnými predavačmi a tuk-tukmi (motorizovaná trojkolka na báze motocykla) nerešpektujúcimi nič a nikoho, to bolo celkom nemožné.

Všetkým nám zostalo pomerne dosť indických rupií. Podľa pôvodnej informácie nemalo byť problémom v Pakistane ich zameniť za tie ich. (1 euro = cca 90 indických rupií alebo cca 380 pakistanských rupií)

Na hraničnom prechode žiadna zmenáreň nebola. Poprosili sme nášho taxikára, či by nás cestou nevedel zaviezť do nejakej zmenárne. Chlapík súhlasne pokýval hlavou a povedal, že to vybaví. Zapol telefón a začal volať krížom-krážom. Čochvíľa získal uspokojivú odpoveď a my sme mohli vyraziť na cestu. Po desiatich minútach taxikár zastavil na okraji akejsi veľkej križovatky (čo by samé o sebe u nás dopraváci ocenili najmenej 50 eurovou pokutou) a k autu podišiel chlapík, ktorého bunda sa vzdúvala presne v tých miestach, kde sa nosí podpazušné puzdro na revolver. Nemal tam však zbraň, ale zväzky pakistanských rupií.

Lenže takýmto spôsobom sme rupie meniť nechceli. Požadovali sme oficiálnu zmenáreň. Obaja meneniachtiví Pakistánci nechápali, prečo sa zdráhame a som presvedčený, že sa cítili urazení. Neskôr sa ukázalo, že sme nimi nemali tak opovrhovať.

Taxikár nás zaviezol pred náš hotel, ktorý strážili dvaja samopalníci. V hotelovej recepcii si nás uctili welcome drinkom v podobe čaju, či kávy. Izba bola honosná. Spali sme v nej dvaja, ale každý sme mali k dispozícii posteľ takých rozmerov, v ktorej by sa ani Boris so svojimi trinástimi partnerkami netlačil.

Hotelová izba

Sotva sme hodili batožinu na izbu a trochu sa obriadili, hneď sme vyrazili do ulíc, aby sme našli banku, ktorá by nám vymenila už nepotrebné indické rupie. Rovno pred hotelom boli pobočky troch bánk. Pred každou stál samopalník oblečený tak, akoby ho práve vytiahli z domu z pohovky od sledovania priameho prenosu kriketového zápasu (v Pakistane najpopulárnejší šport). Navštívili sme všetky tri pobočky a ani v jednej nemali záujem o indické rupie, ale aspoň nám poradili, ktorá banka v centre mesta by nám peniaze mohla zameniť. Tuk-tukom sme sa dali odviesť na udanú adresu. Opäť tam vedľa seba susedilo viacero pobočiek bánk. Postupne sme vošli do každej z nich ostro sledovaní teplákovými samopalníkmi. Výsledok bol všade rovnaký: „Indické rupie neberieme!“

bankový ochrankár

Po mene susedného štátu tam neštekol ani pes! Zato v jednej banke nám poradili, kde by o indické rupie predsa len mohli mať záujem. Opäť sme sa tuk-tukom dali odviezť na udanú adresu. Tam však žiadna banka nebola. Na okraji chodníka postávalo len zopár chlapíkov. Keď sme sa jedného z nich spýtali, kde by sa dali vymeniť indické rupie, povedal, nech ideme za ním. Prešli sme ďalšie dve ulice a náš pomocník nás doviedol k chlapíkovi, ktorý nevyzeral ani trochu ako bankový úradník. Sedel na obyčajnej drevenej stoličke na okraji chodníka a bol oblečený ako každý jeden pouličný Pakistanec – dlhé voľné nohavice pyžamového typu (Shalwar kameez) mu prekrývala dlhá košeľa z rovnakej látky siahajúca až ku kolenám (kurta). Na nej mal vestičku a na hlave karakulskú čiapku. Ukázalo sa, že ten pán je čosi ako Boris Kollár v deväťdesiatych rokoch postávajúci pred hotelom Kyjev. Chvíľu sme sa dohadovali na kurze, aby sme napokon presadili ten svoj, výhodnejší. V reáli to vyzeralo tak, že chlapík prikývol na náš kurz, ale vyplatil nám aj tak ten svoj. Vzhľadom na to, že sme vyvinuli už pomerne značné a doteraz beznádejné úsilie v snahe nájsť v trinásťmiliónovom meste oficiálnu zmenáreň vymieňajúcu menu susedného štátu – súhlasili sme.

Lahore (alebo Láhaur) je po Karáči s 23 miliónmi obyvateľov druhé najľudnatejšie mesto v Pakistane a dvadsiate siedme na svete. Karáči ležiace na pobreží Arabského mora bolo až do roku 1960 hlavným mestom Pakistanu. Vládla v ňom však taká obrovská nevykoreniteľná zločinnosť, že sa Pakistanci rozhodli postaviť na zelenej lúke nové hlavné mesto – Islámábád. V prechodnom období, kým došlo k výstavbe kľúčových vládnych budov v Islámábáde, bolo krátko hlavným mestom Pakistanu Rawalpindi, ktoré však s Islámábádom tvorí v podstate súmestie. Islámábád má čosi vyše milióna obyvateľov.

Pakistan vznikol v roku 1947 rozdelením Britskej Indie na hinduistickú časť (Indiu) a moslimskú časť (Pakistan). Názov krajiny vymyslel moslimský aktivista Choudhary Rahmat Ali. Ide o akronym Pakstan vytvorený z počiatočných slov vtedajších provincií, ktoré zahŕňali neskorší Pakistan: Pandžáb, afganská provincia, Kašmír, Sindh a Balúčistán. Písmeno i bolo do slova pridané pre uľahčenie výslovnosti.

Hlavným mestom Pakistanu sa pri vzniku štátu stalo Karáčí, ktoré malo vtedy (1947) približne toľko obyvateľov ako dnešná Bratislava, ale v roku 2017 malo už toľko obyvateľov ako celé niekdajšie Česko-Slovensko (15 mil.).

V roku 1971 sa Východný Pakistan po deväť mesiacov trvajúcej občianskej vojne od krajiny odtrhol a vyhlásil samostatnosť pod názvom Bangladéš. Pakistan v roku 2010 prijal parlamentný systém vlády s pravidelnými voľbami a islam zostal štátnym náboženstvom.

Pakistan je s 230 miliónmi obyvateľov piata najľudnatejšia krajina sveta a po Indonézii tiež druhá najľudnatejšia moslimská krajina sveta. Rozlohou je Pakistan 33. najväčšou krajinou sveta.

Lahore (Láhaur) bolo dlhý čas hlavným mestom Mughalskej ríše. Stalo sa ním v roku 1587. Z toho obdobia sa datujú aj najväčšie lahoreské pamiatky.