Na večeru sme sa rozhodli zájsť do vychýreného podniku Fort View Heights Hotel & Restaurant. Nachádza sa na ulici Shahi Mohallah, teda na jednej z komunikácií, ktoré obopínajú celý areál Bahšáhovej mešity a Lahorskej pevnosti.
Na mesto už padla tma a starý niekoľkoposchodový dom je vysvietený v červenej farbe. Až tak, že to nevdojak budilo dojem či nejde o podnik s trochu iným, frivolnejším zameraním. Na druhý deň, keď sme sa chceli naobedovať na strešnej terase reštaurácie nachádzajúcej sa v susednom dome, dozvedeli sme, že budova bola skutočne v minulosti sídlom bordelu. V poludňajších hodinách, kedy sme ju navštívili, však prekvapujúco zívala prázdnotou. Ani kuchyňa nebola v stave pripravenosti splniť naše skutočne nenáročné požiadavky. Na terase tohto podniku nás však upútala socha kresťanskej panenky Márie, ktorá s pozadím moslimskej Badšáhovej mešity ponúkala fotografovi námet na peknú fotografiu s paradoxným obsahom. Napokon sme sa aj na druhý deň najedli v už osvedčenom podniku Fort View Heights Hotel & Restaurantu.
Fort View Heights Hotel & Restaurant je pomerne luxusný podnik, ale vzhľadom na ceny v Pakistane si ho môžeme dovoliť. Pri vstupe do budovy vás víta a láka dnu livrejovaný zriadenec trpasličieho vzrastu. Pri výťahu vás očakáva ďalší trpaslík v livreji, ktorý vás vyvezie na najvyššie poschodie. Vo výťahu trochu zaváhate, pretože si uvedomíte, že ak budú trpasličieho vzrastu aj čašníčky, budete si pripadať ako v obludáriu Barnumovho cirkusu.
Našťastie výskyt trpaslíkov v Lahore bol asi obmedzený a tak bolo všetko v poriadku.
Na najvyššom poschodí sa nachádza terasa s reštauračnými stolmi. Poskytuje nádherné večerné pohľady nielen na Lahorskú pevnosť, ale hlavne na vysvietenú Badšáhovú mešitu a tá atmosféra teplého večera, dobrého jedla, skvelého výhľadu a nevtieravej živej hudby je hýčkajúca. Podnik bol však plný. Nijaký stôl nebol voľný, ale uvádzač po chvíli hľadania a organizovania našiel pre nás ideálne miesto. Našiel, ale za tú cenu, že od stola umiestneného pri zábradlí terasy a poskytujúceho ten najlepší výhľad vypoklonkoval miestnu rodinku, aby tam mohol usadiť nás. Hanbil som sa ako pes a pripadal si ako nenávidený britský kolonialista.
Pocity hanby zahnala do úzadia živá hudba, ktorá na terase hrala. Spevák a neskôr speváčka chodili so svojím repertoárom od stola ku stolu. Skôr než sme si objednali jedlo, prišla ku stolu čašníčka nesúca lavór a krčah s vodou. Každému z neho naliala, aby sme si mohli pred jedlom umyť ruky. Jedlo si všetci pochvaľovali, cenovo bolo na úrovni našich reštaurácií. Ja som si vybral biryani. Vybral som si metódou používanou pri tipovaní v Lotte. Biryani je pokrm z ryže typický pre Indický subkontinent. Okrem ryže obsahuje mäso a zeleninu, ale môže byť aj vegetariánske. Mäso je najčastejšie kuracie. Je to v podstate niečo ako naše rizoto, ale od neho biryani odlišuje použité korenie. V koreniacej zmesi sa nachádza muškátový oriešok, muškátový kvet, čierne korenie, klinček, kardamóm, bobkový list koriander, mäta, zázvor, cibuľa a cesnak. Jestvuje mnoho regionálnych a miestnych variant jedla biryani, niekde do neho pridávajú aj hrozienka a oriešky.
V reštaurácii bolo fajn, ale prekvapovali nás aj veci, na ktoré z našich podnikov nie sme zvyknutí: k vedľajšiemu stolu si prisadol samopalník, ktorý si svoju zbraň nenútene prevesil cez operadlo stoličky. Hlaveň mierila kamsi doprostred nášho stolu a my sme len dúfali, že je riadne zaistená. Počas celého večera sa po terase pohyboval livrejovaný zametač, ktorý striehol, či niekomu kúsok jedla nepadne na zem, aby tú omrvinku mohol hneď zamiesť. Ak ste navštívili WC, aj tam čakal človek, ktorého neviem ako správne označiť. Nebol to náš typický hajzeľbab/a, ale človek, pre ktorého by naše pracovné agentúry asi vymysleli vznešený názov funkcie – manažér toaletných priestorov. Manažér toaletných priestorov vám otvoril dvere do priestorov WC, otvoril vám aj dvere kabínky, aby ste sa nemuseli dotýkať a po vykonaní potreby vám pustil v umývadle vodu a podal papierovú utierku. Až som sa obával, aby nemal snahu urobiť za mňa aj ten najchúlostivejší úkon… pekne si ich tí britskí kolonialisti vycvičili…
Večerná atmosféra s miestnou hudbou a očarujúcim výhľadom na vysvietenú mešitu bola však uchvacujúca.
Fort View Heights Hotel & Restaurant je ten posledný dom vzadu
Fort View Heights Hotel & Restaurant.
Fort View Heights Hotel & Restaurant je ten posledný dom vzadu
Fort View Heights Hotel & Restaurant
Výhľad z Fort View Heights Hotel & Restaurant
Výhľad z Fort View Heights Hotel & Restaurant
Výhľad z Fort View Heights Hotel & Restaurant
Fort View Heights Hotel & Restaurant
Video: Na terase Fort View Heights Hotel & Restaurant v Lahore
O čosi menej uchvacujúce zážitky som zažil o pár chvíľ neskôr, po odchode z Fort View Heights Hotel & Restaurantu. Táto lokalita je totiž známa tým, že sa tu večer vyroja transvestitské prostitútky. Nechápem prečo, ale jeden/jedna z nich sa zavesila práve na mňa. Bol/a neuveriteľne drzý/á, vyzeral/a strašne a zaliečavo ma oslovoval/a hrubým mužským hlasom. Mal som čo robiť, aby som sa dostal z jej/jeho spárov. Rýchlo sme si odchytili prvý možný tuk-tuk a zmizli odtiaľ.
V tuk-tuku som necestoval v Pakistane prvýkrát v živote. Viezol som sa ním už v Etiópii, Mauretánii, či vo Vietname. Využívať služby malého smradiaceho a prdkajúceho vehikla v Pakistane je však úplne iná dimenzia dopravy! A tuk-tukár, ktorého sme si odchytili v ten večer sa asi volal Mohammad Mahmud Max Vestappen. V Guinuessovej knihe rekordov je zaznamenaná najrýchlejšia jazda tuk-tuku na úrovni 119,5 km/hod. My piati sme sa síce natlačili do jedného tuk-tuku a taká záťaž určite mala vplyv na rýchlosť jeho jazdy, ale napriek tomu Mohammad Mahmud Max Vestappen musel ísť najmenej 180 km/hod.! Teda tam, kde sa dalo. Tam, kde sa nedalo (a to bola väčšia časť trasy) sa predieral cez dopravné zápchy s urputnosťou kyseliny sírovej prežierajúcej sa cez obete gangu kyselinárov.
Tuk-tukov jestvuje viacero typov. Z hľadiska veľkosti sú menšie aj väčšie. Päť osôb európskeho vzrastu je však aj pre väčší typ tuk-tuku dosť. Tí traja, čo si sadnú dozadu majú ešte aký-taký stopový pocit komfortu. Ale tí dvaja, na ktorých zostalo miesto vpredu, po boku tuk-tukára, o komforte môžu len snívať. Už samotné slovné spojenie „zostalo miesto vpredu“ je silne zavádzajúce! Sedíte tesne primknutý k tuk-tukárovi len na pol riti a aj tá polovička sa vám neustále zošuchuje z lavice. Väčšina tela vám trčí von z tuk-tuku a v tejto polohe zažívate pocity parašutistického začiatočníka, odhodlávajúceho sa vo dverách lietadla na prvý zoskok. Jednou rukou sa držíte kovového rámu nad sebou, druhou rukou vystrčenou z vozítka na pokyn tuk-tukára buď ukazujete smer odbočenia alebo sa usilujete ten dopravný virvar nafilmovať na mobil. Vystrkovať ruku s mobilom z tuk-tuku je dosť hazardný spôsob konania. Jednak preto, že jestvujú mopedisti špecializujúci sa na krádeže mobilov systémom – prifrčím k tuk-tuku, vytrhnem mobil z ruky, odfrčím preč. A druhak preto, že každá časť vášho tela trčiaca z tuk-tuku je ohrozená nečakanou a nedobrovoľnou amputáciu za pomoci iného tuk-tuku.
Mohammad Mahmud Max Vestappen bol asi niečim nadopovaný (v Pakistane naozaj nie je problém zohnať kvalitný matroš), lebo štýl jeho jazdy nebol zlučiteľný so zachovaním života cestujúcich. Pri prudkých odbočkách sa tuk-tuk povážlivo nakláňal a mne sa už-už zdalo, že nastala moja posledná hodina. S inými tuk-tukmi, či osobnými a nákladnými autami sme sa míňali v takej tesnej blízkosti, že by som mohol diagnostikovať kožnú vyrážku šoféra druhého auta bez použitia dermatoskopu. Malo to aj svoje výhody: mohli ste sa v zápche porozprávať so spoluzapchatým kolegom z iného dopravného prostriedku, prípadne mu bohapusto vynadať. Zaujímavé, že i za takýchto stresujúcich okolností sa našli na okoloidúcich tuk-tukoch domorodci, ktorí sa s Európanmi chceli zoznamovať, ba i úchytkom za jazdy fotiť. Do toho ten neuveriteľný antigríndílový smrad výfukových plynov, ktorý počas štyridsaťminútovej jazdy do hotela spôsobí, že sa modrastý a omámený držíte železnej konštrukcie tuk-tuku už len z posledných síl a po zastavení pred vašim hotelom sa z neho vysypete ako piesok z fúrika rovno na zem.
Video: Jazda tuk-tukom v dopravnej zápche v Lahore
Na počudovanie, počas celého pobytu v Pakistane som nebol svedkom žiadnej dopravnej nehody, ak za takú nerátam, že Mohammad Mahmud Max Vestappen počas svojej divokej jazdy ťukol bokom svojho tuk-tuku do mopeda, na ktorom sa viezla štvorčlenná rodina, vrátane dvoch malých detí. Kompletne sa vysypali na asfaltku a Mohammad Mahmud Max Vestappen necítil ani najmenšiu potrebu sa aspoň obzrieť, ako na tom sú účastníci dopravnej nehody, ktorú sám zavinil. A nezisťoval to ani na naše naliehanie. Tu skrátka prežije len silnejší! Koniec-koncov, ako to hovoril Gustáv Husák? „Nech odpadne, čo je kolísavé, nech odpadne, čo je oportunistické!“
Doma som zistil na nete zistil, že sa vyrábajú aj eko tuk-tuky na elektrický pohon. V Pakistane som taký nevidel ani jeden. Zato sa našli také, ktoré jazdili na plyn. Viezli sme sa aj v takom. Bolo nesmierne upokojujúce sedieť v tejto dopravnej kucapace na lavici, pod ktorou sa nachádzala veľká plynová bomba. Vedeli ste však, že v tomto prípade robíte čosi pre životné prostredie a ak sa zadarí, tak aj pre svoj prvý let – ak nie do vesmíru, tak aspoň do stratosféry.
Tuk.tuk v Péšávare
Žiaľ, takýmto tradičným busom sme necestovali…
Žiaľ, takýmto tradičným busom sme necestovali…
Žiaľ, takýmto tradičným busom sme necestovali…
Žiaľ, takýmto tradičným busom sme necestovali…
Žiaľ, takýmto tradičným busom sme necestovali…
V Pakistane v čase našej návštevy pomerne dosť ľudí nosilo na tvárach rúška. Neviem, či tam práve prebiehala nejaká epidémia, či to bola ochrana pred smogom. Fakt je, že počas nášho pobytu sme všetci do jedného ochoreli akýmsi čudným respiračným ochorením, ktoré sa neprejavovalo teplotou, len kašľom a urputným soplením. Nečudo, že k tomu došlo. V úzkych uličkách, kde sa ľudia tiesnili ako haringy v konzerve, sa nemohlo stať nič iné. A možno prvotný infekt sme získali práve od jedného tuk-tukára. Aj vtedy som sedel na prednej sedačke na pol riti po jeho boku a úpenlivo som sa usiloval nevypadnúť na cestu. Z toho nevyhnutne vyplývalo, že som sa kŕčovito usiloval držať tuk-tukára čo najbližšie. Ak mám vyhodnotiť celý môj pakistanský pobyt, bol to môj najintímnejší a najtesnejší kontakt s akoukoľvek osobou, aký som tam zažil. Tuk-tukár kašľal s frekvenciou reklamného brejku počas filmu na Markíze a ruku pred ústa si veru nedával.
Zaujímavá skúsenosť bola aj s ekonomikou tuk-tukárskych jázd. V polovici prípadov mal tuk-tukár v nádrži presne vyrátaný počet kvapiek benzínu. Presne vyrátaný postačujúci na jazdu po najbližšiu benzínovú pumpu. Tam sa s pumpárom dohodol, že mu na sekeru načapuje trochu benzínu, aby nás mohol odviezť do želanej destinácie a on sa potom vráti na pumpu a z peňazí od nás získaných zaplatí za benzín.
Ako hovorím, buď sa s pumpárom dohodol alebo sa nedohodol a v tom prípade to skončilo tak (nám sa to stalo dvakrát), že tuk -tuk začal dymiť, kašľať a motor napokon v dôsledku nedostatku paliva skapal tak rýchlo, ako politická kariéra Rada Procházku. Tuk-tukár takú situáciu berie ako samozrejmosť. Prd ho zaujíma, že vás doviezol len do polovice vašej trasy a prd ho zaujíma, ako zdoláte tú ďalšiu. O cene sa však neháda. Uzná, že si zaslúži len polovicu z dohodnutej sumy. Ako ďalej rieši svoj problém s nepojazdným tuk-tukom už neviem…
Video: V uličkách starého Lahore
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty