Z Amritsaru do Péšávaru – 11. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 11. časť

13. januára 2024 16:59, Prečítané 841x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na druhý deň sme sa vydali preskúmať Lahorskú pevnosť. Ide o rozsiahly komplex opevnení, mramorových mešít a palácov, ktoré postavil mughalský vládca Akbar, známy ako Akbar Veľký. Hoci na tomto mieste boli budovy a opevnenia už od 11. storočia a dokonca aj predtým, súčasná pevnosť prekvitala najmä za čias Akbara Veľkého.
Celá pevnosť sa rozkladá na ploche väčšej ako 20 hektárov a obsahuje 21 pozoruhodných pamiatok. Prvotnú pevnosť postavili už niekedy v roku 1566, ale kompletne vystavaná bola až v polovici 17. storočia, kedy bola Mughalská ríša na výslní.

Napriek všetkým renováciám a dostavbám pevnosti Lahore, možno Akbarom vystavané objekty od ostatných vo všeobecnosti odlíšiť podľa toho, že ide o stavby z červených tehál.

Pevnosť Lahore je dobre navrhnutá, zdobená a plná neuveriteľných miest, ako je pavilón Naulakha a pavilón na prijímanie hostí Diwan-i-Aam. Je rozdelená tak, aby sa oddelili obytné trakty od traktov administratívnych.

Do pevnosti sa vstupuje bránou Alamgiri postavenou Aurangzebom v roku 1674. Postavili ju ako súkromný vchod do panovníckych priestorov. Bola dostatočne veľká na to, aby umožnila prechod niekoľkým slonom nesúcim členov panovníckej rodiny naraz. Malú Moti Masjid (Perlovú mešitu) postavil Shah Jahan v roku 1644 pre súkromné použitie dám z vládcovskej rodiny. V roku 1904 ju obnovili do pôvodnej podoby.

Po páde Mughalskej ríše v 18. storočí bola pevnosť Lahore vyplienená a mnohé z jej budov boli poškodené. V súčasnosti je však starostlivo zrekonštruovaná, čo návštevníkom umožňuje vychutnať si jej pôvodnú nádheru.

V pevnosti Lahore sa nachádzajú tri múzeá, Mughalské múzeum, Armory Gallery a Sikhské múzeum, z ktorých každé obsahuje sériu zaujímavých exponátov.

Pevnosť Lahore patrí k svetovému dedičstvu UNESCO.

Pevnosť Lahore

Do hlavného mesta Pakistanu Islámábádu sme sa presúvali autobusom. Nebol to však ten typ, ktorým je krajina známa – vyčačkaný, pomaľovaný a ovešaný kadečím. Išlo o klasický diaľkový autobus súkromnej dopravnej spoločnosti Daewoo Express. Daewoo Express je prvá a najväčšia zahraničná investičná spoločnosť so zavedeným a organizovaným dopravným systémom v Pakistane. Je to jediná dopravná spoločnosť, ktorá má celoštátnu sieť s rôznymi medzinárodnými spojeniami. Ako poskytovateľ dopravných služieb spoločnosť vlastní veľkú flotilu autobusov, technicky vyspelé dielne na údržbu vozového parku, najmodernejšie terminály, školiace zariadenia pre vodičov a mechanický personál. Daewoo Express poskytuje svoje služby od roku 1997. Ide o spoločný projekt Pakistanu a Južnej Kórey.

Autobusové stanice v Pakistane (aspoň tie tri, ktoré som videl v Lahore, Rawalpindí a v Islámábáde) sa vyznačujú značným množstvom modro odetých kadejakých poskokov, ktorí vám vašu batožinu odnesú kam treba. Samozrejme, našinec sa trochu obáva, aby vám ju neodniesli aj niekam kam netreba. Také sa však (aspoň u tejto dopravnej spoločnosti) asi nedeje.

Nie celkom sme pochopili skutočnosť, že tesne pred odchodom autobusu z Lahore, nastúpil doň jeden týchto „modrých“ zriadencov a postupne si na videokameru nakrútil detailné zábery každého z cestujúcich. Predpokladám, že to malo mať nejaký význam z hľadiska bezpečnostného. Čo by sa dialo, keby som kamerovanie odmietol, to sa môžem len dohadovať. Usúdil som totiž, že moje zábery nakrútené v Pakistane sotva budú môcť byť nejako zneužité, zvlášť keď do tejto krajiny sa s najväčšou pravdepodobnosťou už nikdy nevrátim. (niežeby som nechcel, len s ohľadom na náklady a vlastný vek…)

Cesta trvala čosi vyše štyroch hodín s jednou oddychovou prestávkou. Na palube bola k dispozícii uniformovaná… ako to povedať, ak sa chcem vyhnúť cudziemu slovu stewardka? V lietadle je to letuška, v autobuse azda busuška? Táto busuška sa starala o to, aby bol každý usadený na svojom mieste, hneď na začiatku cesty rozniesla každému papierovú škatuľu obsahujúcu tri druhy keksov, resp. čipsov a počas celej jazdy sa starala aj o pitný režim. Teda len dovtedy, kým sme nedorazili do Rawalpindí. Tam si zbalila svoje saky-paky a zmizla. Pravdepodobne svoj domov, prípadne rodinu mala práve v Rawalpindí. Ako som už spomínal Rawalpindí s Islámábádom tvorí súmestie a tak asi usúdila, že tých zvyšných cca 15 minút jazdy nás zvládne šofér aj sám.

Daewoo Expres

Škatuľka s občerstvením Daewoo Express

Cvrkpauza počas cesty z Lahore do Islámábádu

Taxík nás zaviezol do nášho hotela. Taxík preto, lebo v hlavnom meste Pakistanu sú tuk-tuky zakázané! Sem-tam nejaký zablúdený síce zazriete, ale je to skutočne výnimka v porovnaní s ostatnými pakistanskými mestami.

Islámábád je tradičné príletové miesto pre horolezecké výstupy na Nanga Parbat (8 125 m. n. m.). Nanga Parbat je najľahšie dostupný vrch zo všetkých osemtisícoviek (z hľadiska príchodu do základného tábora, nie z hľadiska technickej obtiažnosti). Základný tábor pod Nanga Parbatom sa dá dosiahnuť z Gilgitu už za dva dni pochodu. Severná stena Nanga Parbatu je vraj viditeľná z Karakoram highway, ktorá je hlavnou tepnou medzi Islámábádom a Rawalpindi na juhu a čínskou hranicou na severe. Do Gilgitu, nachádzajúceho sa v spornom kašmírskom regióne, je to z Islámábádu necelých šesťsto kilometrov. Toto sme, žiaľ, nemali v programe našej cesty. A možno aj našťastie, pretože mnohí si pamätajú rok 2013 keď talibanci v základnom tábore pod Nanga Parbatom postrieľali desiatich horolezcov, medzi nimi aj Slovákov Petra Šperku a Antona Dobeša.

Pakistanská vláda sídliaca v Islámábáde vzhľadom na zákaz tuk-tukov tu chce mať asi dýchateľné prostredie. Či sa im to darí, to neviem, pretože na druhý deň, keď sme zašli na tradičnú vyhliadku na kopci nad mestom, celý Islámábád ležal v opare, o ktorého chemickom zložení sa môžem len dohadovať (vodná para, či smog).

Náš hotel sa nachádzal na výstavnej ulici, kde v rade za sebou stáli ďalšie hotely občas prestriedané honosnými obchodmi zväčša svetovo etablovaných, najmä odevných značiek. Tu nehrozilo, že by ste si v pouličnom stánku kúpili naan, biryani, či colu.

Pred hotelom namiesto samopalníka stál detekčný rám a hoci sme pri prechode cezeň všetci pípali ako cúvajúci nákladiak, bezpečnostného zriadenca v obleku to nijako nevzrušilo. Uniformovaný zriadenec so zlatým vozíkom na prevážanie batožiny z nás radosť nemal, pretože všetci sme si svoje batohy odniesli na izbu sami a vidina bakšiša sa mu rozplynula.

Hotel bol na úrovni, izby čisté a obrovské, rovnako ako postele. Izby sa mali otvárať po priložení čipovej karty, ale tie veľmi nefungovali. Možno práve preto sa na poschodí vyskytoval chlapík, ktorý pripomínal tzv. dežurné v sovietskych minulorežimových hoteloch. S otvorením izby nám vždy pomohol, pretože bol majiteľom univerzálnej karty, ktorou sa vedel dostať do všetkých izieb – sen každého hotelového zlodeja.

Hodili sme batohy na izby a vyrazili do mesta. Pri tej príležitosti sme zistili, že aj jeden z dvoch výťahov sa pokazil, ale kým sme sa z mesta vrátili, bol už zase opravený.