Z Amritsaru do Péšávaru – 13. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 13. časť

15. januára 2024 16:36, Prečítané 1 150x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Po návrate do hotela sme sa pokúšali cez web pakistanských železníc zistiť, kedy nám ide vlak do Péšávaru. Akosi to však nefungovalo. Telefonický kontakt nefungoval tiež, takže Maťo musel najať taxík a odviezť sa na železničnú stanicu v Ráwalpindí. Vrátil sa odtiaľ s cestovnými lístkami a s informáciou, že vlak by mal ísť o jednej. Už pri predaji lístkov mu však vraveli, že náš vlak bude meškať minimálne tri hodiny. Napriek tomu sme nelenili, najali sme dva taxíky a vydali sa na cestu na železničnú stanicu v Ráwalpindí. Dobre sme urobili, pretože sa ukázalo, že ulice tohoto mesta sú zapchaté ako tepny starého fajčiaceho aterosklerotika.

Železničná stanica v Ráwalpindí (tá vzdialenejšia budova)

Video: Zametač na železničnej stanici v Rawalpindi

Železničná stanica v Ráwalpindí vzdialene pripomína bratislavskú železničnú stanicu z čias, keď pred ňu ešte neprilepili tú hroznú plechovú prístavbu. Pri vstupe do budovy prechádzate detektorom kovov podobne ako na letiskách. Sotva sme vyšli na prvé nástupište, hneď sme padli do zorného poľa jediného prítomného policajta. Tváril sa prísne a vyžiadal si naše pasy, potom víza a nakoniec aj cestovné lístky. Vôbec som sa mu nečudoval. Na rozdiel od všetkých tých bradatých zachmúrených mužov vo voľných moslimských mundúroch, pod ktorými sa dá tak ľahko ukryť hoci aj guľomet – teda vyzerajúcich presne tak, ako v hollywoodskych filmoch zobrazujú nebezpečných islamských teroristov – sme my vyzerali nanajvýš podozrivo! Boli sme oholení, dobre naladení a naše priliehavé športové oblečenie nedávalo ani najmenší dôvod podozrievať nás, že pod ním ukrývame zbraň! Keď všetky naše dokumenty prelúskal, kamsi zatelefonoval a pravdepodobne referoval o svojom úlovku. Aký dostal cez telefón pokyn to neviem, ale keď prístroj zase odložil do vrecka uniformy, usmial sa na nás a pozval nás na čaj. Sám si čaj nedal, len vyčkal kým nás obslúžili, aby sa presvedčil, že je všetko v poriadku, uklonil sa a zmizol. Nuž takto by mohli fungovať aj naši dopraváci – dobrý deň cestná kontrola, predložte prosím doklady, ste ochotní fúkať? Nuž a keby ste nenafúkali, tak by vás strážmajster pozval do najbližšej putiky na rum.

Na stanici stálo viacero súprav osobných vlakov. Vagóny boli pozoruhodné tým, že mali omnoho menšie okná než tie, na ktoré sme zvyknutí u nás. Na tretej či štvrtej koľaji stál zdemolovaný vagón, asi pozostatok nedávnej dopravnej nehody. Vlakové nehody sú v Pakistane celkom bežné. Ak si vyhľadáte webovú stránku pakistanských železníc, zistíte, že podstatnú časť textu zaberajú práve informácie o tých najhorších, ktoré sa v krajine udiali. Pri tej poslednej tohtoročnej, keď sa vykoľajil Hazara Express zahynulo tridsať ľudí a viac ako osemdesiat utrpelo zranenia. Vykoľajilo sa desať vagónov smerujúcich do Havelianu v blízkosti železničnej stanice Sahara v okrese Nawabshah v provincii Sindh, 275 kilometrov od Karáčí. Dôvod vykoľajenia vlaku bol neznámy.

Pakistanské železnice dosahujú rozličné rekordy. Pri najhoršej nehode posledných rokov v dedine Sangi v provincii Sindh zahynulo 307 ľudí. Súviselo to s tým, že nočný rýchlik prepravoval vo svojich šestnástich vagónoch omnoho viac cestujúcich ako bola jeho kapacita 1 408 miest.

V roku 2005 pakistanské železnice dokázali zmenežovať dokonca zrážku troch(!) vlakov, pri ktorej zahynulo viac ako 120 ľudí. Zriedkavosťou nie sú ani bombové útoky proti vlakom.

Nikto sa mi nemôže čudovať, že popíjajúc čaj zaplatený pakistanským policajtom som mal zmiešané pocity. Hoci som už cestoval aj na streche vlaku z ekvádorskej Riobamby do Sibambe, či v nákladnom vlaku vo vozni na prevoz železnej rudy z mauretánskeho Nouadibou, nikde mi nelepilo tak, ako v rýchliku z Ráwalpindí do Péšávaru. Vagón sa nebezpečne kymácal, nakláňal, hrkal a búchal tak, že aj ten najadrenalínovejší kolotoč na dedinských hodoch je oproti tomu len slabý odvar. Stále som čakal, že už-už sa musíme vykoľajiť…

Železničná stanica v Ráwalpindí

Spolucestujúci

Vagón, do ktorého sme na nastúpili bol pomerne stroho zariadený, hoci väčšina sedadiel sa dala upraviť do ležadlovej polohy. Nad každým „kupé“ visel zo stropu ventilátor. Záchod bol turecký. Prekvapilo nás, že vo vagóne, ktorý sme si vybrali, sedelo okrem nás len asi desať ľudí. Nijako to nekorešpondovalo so zažitým názorom, že miestne vlaky sú vždy preplnené a cestujúci sedia aj na streche.

Vo vagóne A.C. Standard

WC vo vagóne A.C. Standard

Keď sme sa s poslednými lúčmi zapadajúceho slnka pohli z Ráwalpindí čakalo nás takmer päť hodín vo vlaku.

Video: Cesta vlakom z Rawalpindí do Peshawaru

Onedlho prišiel sprievodca. Ukázali sme mu cestovné lístky veľkosti len o málo väčšej ako je necht na palci a dozvedeli sme sa, že nesedíme v správnom vagóne. Vo vlakoch pakistanských železníc jestvuje až sedem tried (AC Sleeper, AC Parlour, AC Business, AC Standard, First Class Sleeper, Economy Class, Second Class). Vagóny s označením AC (air condition) sú vybavené klimatizáciou. Neznamená to však, že v každej vlakovej súprave je zastúpených všetkých sedem tried. V tom našom boli tri. Nastúpili sme do vagóna triedy AC Standard a lístky sme mali do Economy Class. Nechceli sme sa presúvať inam a tak sprievodca navrhol, aby sme si doplatili rozdiel v cene. Ukázalo sa, že rozdiel bol zanedbateľný… necelé tri eurá. Radi sme doplatili.

sprievodca

Bol som sa pozrieť aj vo vagóne ekonomickej triedy. Tam už nebola taká „nirvána“ ako v našom vagóne, ale skôr „narváno“. Dalo by sa povedať, že to bola trieda Sardines – hlava na hlave. Niektoré oddelenia si cestujúci zakryli prinesenou plachtou a vytvorili si súkromie. Každý voľný kúsok plochy zaberala batožina, kufre, škatule a všade pomerne veľký neporiadok, ak nechcem použiť slovo bordel. A pekelný „hic“.

Prechádzajúc vlakom som zistil, že tu má sprievodca asi iné starosti, ako kontrolovať pred odchodom vlaku, či sú dvere zatvorené. Vo viacerých vagónoch boli počas jazdy otvorené dokorán, ba videl som aj chlapíka, ktorý stál na schodíkoch počas jazdy a kochal sa ubiehajúcou krajinou. Asi sa potreboval ochladiť…

Modliť sa dá aj vo vlaku, ale ako určiť kde je Mekka?

Za jazdy vo dverách vlaku

Pomerne rýchlo sa zotmelo, takže sledovať krajinu z okna sme už nemohli, zato nás začala sledovať dvojica policajtov vyzbrojená samopalmi. Sadli si ku nám a postupne nám skontrolovali cestovné lístky, pasy a víza a všetko, čo zistili, si zapísali do písanky so somárskymi rohmi. Pakistan patrí ku krajinám, kde nie je zriedkavosťou, že narazíte na falošných strážcov zákona. Ako rozoznať falošných od pravých sa dá len ťažko poradiť, pretože aj títo dvaja, hoci som bol presvedčený, že sú praví, každý z nich bol oblečený inak a každý mal aj iný typ samopalu. Ale vyzerali priateľsky, chvíľu sa s nami porozprávali, posedeli a potom išli ďalej. Neskôr v pravidelných intervaloch prechádzali okolo nás cez vagón, až som nadobudol dojem, že nás nenápadne strážia. Či to zaradil už ten policajt z ráwalpindskej železničnej stanice sa môžem len dohadovať. Keď sme v Péšávare z vlaku vystúpili, policajti pokračovali ďalej a z otvorených dverí odchádzajúceho vlaku nám mávali ako manželke, ktorá sa po desiatich rokoch spolužitia a neustálej domácej prítomnosti odhodlala ísť na tri týždne do kúpeľov.