Pavol Fabian

Ďalší deň sme mali namierené do utečeneckého tábora Shamshattoo Afgan Refugee Camp vzdialeného od Péšávaru približne 30 kilometrov. Boli sme dohodnutí, že odchádzame z hotela o desiatej, po tom, čo skonzumujeme hotelové raňajky. Hotelová reštaurácia nebola veľká, len šesť stolov zaberalo celý jej priestor a jej zariadenie bolo veľmi striedme. Za pultom sedel chlapík pri počítači a za ním bolo dvoje dverí do kuchyne. Okolo nich a toho itečkára s počítačom sa neprestajne motalo okolo desať členov obslužného personálu. Jedálny lístok mali aj v angličtine, ale personál touto rečou ani necekol. V praxi to vyzeralo tak, že ste si prečítali a vybrali anglický názov jedla a oznámili ste čašníkovi, čo chcete. On zakýval hlavou, že rozumie a odišiel. Itečkárovi za počítačom nahlásil objednávku (aspoň sme si to mysleli) a čakali sme na jedlo. Medzitým do jedálne prichádzali ďalší hostia. Keď niektorým z nich už priniesli aj tretí chod a nám stále nič, privolali sme toho istého čašníka znovu. Tváril sa, akoby nás videl prvý raz v živote. Našu objednávku sme mu zopakovali. Výraz jeho tváre naznačoval prekvapenie z toho, že chceme jesť. Pravdepodobne očakával, že sme prišli paličkovať čipku. Pochopili sme, že bude problém a pre uľahčenie čašníkovej situácie sme sa všetci zjednotili na tom istom jedle. Po ďalších desiatich minútach chlapík priniesol jedlo. Pre jedného a veľmi sa čudoval, že aj ostatní by chceli jesť. Rozhodli sme sa osloviť itečkára sediaceho za počítačom v presvedčení, že človek narábajúci s kompom bude kápo a navyše chápavejší. Kompjuterista ochotne odkýval všetko, čo sme mu povedali a za necelých desať minúť priniesol úplne iný čašník jeden čaj. Nebudem tu popisovať čo a ako sa dialo ďalej. Nechápem, prečo sme neodišli, pretože trvalo ďalšie dve hodiny (a to nepreháňam), kým sme boli ako-tak uspokojení všetci. Čašníci jedlo prinášali akoby v kuchyni žrebovali o to, kto, kedy a čo prinesie. Nerozumeli sme tomu, pretože hostí v jedálni nebolo veľa, dalo by sa povedať, že tam bola prevaha obslužného personálu, takže vo vyťaženosti personálu to nebolo. Čašníci po celý čas v pravidelných intervaloch vynášali z kuchyne taniere s jedlom a mizli za ďalšími dverami. Až neskôr sme pochopili, že jedlo si možno objednať a nechať priniesť aj na izbu a podľa všetkého, väčšina hotelových hostí túto službu intenzívne využívala. Tí, čo navštívili reštauráciu boli skrátka na vedľajšej koľaji. V hotelovej jedálni sme trikrát raňajkovali a dvakrát večerali. Ani raz to nebolo bez problémov, ani raz sa nám nepodarilo celý ceremoniál uspokojenia žalúdka absolvovať v čase pod dve hodiny.

Skrátka, vždy doniesli iný počet, iných jedál, iným ľuďom než mali. Perfektne zohratí motáci! Musím zistiť, či režisér Lubomír Beneš a karikaturista  Vladimír Jiránek neboli niekedy v Péšávare v hoteli Amin. Mám silné podozrenie, že inšpiráciu pre svoj úspešný seriál Pat a Mat získali práve tu.

Tušili sme, že s raňajkami bude problém aj v posledný deň nášho pobytu. Lietadlo nám odlietalo dopoludnia a my sme nechceli o raňajky prísť. S vedúcim kuchyne, s človekom za kompom, s hlavným čašníkom, s recepčným a azda aj s riaditeľom hotela sme deň vopred dohodli, že v deň nášho odchodu výnimočne otvoria jedáleň o hodinu skôr, aby sme stihli lietadlo.

Čo myslíte ako to dopadlo?

Jedáleň bola síce naozaj otvorená už od siedmej, aj personál sa tam v plnom počte motal od siedmej, ale ešte o trištvrte na desať nebolo jasné, či nemáme telefonicky nahlásiť riaditeľovi pešávárskeho letiska bombu, aby sme odlet nášho lietadla pozdržali.

Neviem, prečo to v tomto, inak veľmi príjemnom hoteli takto fungovalo. Bola to jediná negatívna skúsenosť s reštauračnými službami za celý náš pobyt v Pakistane. A ak vravím o jedinej negatívnej skúsenosti, tak do toho zahŕňam aj akékoľvek gastrointestinálne ťažkosti. Keď cestujete do Indie alebo Pakistanu každý vás zvykne vtipne upozorňovať – a zober si so sebou veľa toaletného papieru! Nikto z nás však nijaký problém tohto druhu nemal, a to sme skutočne hojne koštovali aj čudesné pochutiny v rôznych, nie veľmi dôveryhodne vyzerajúcich, pouličných stánkoch.

predajňa kopýtok/paprčí

predajňa hovädzích jazykov

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)