Správa o ceste do Česka – 2. časť - Pavol Fabian - Blog

Správa o ceste do Česka – 2. časť

19. augusta 2024 09:48, Prečítané 1 035x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na druhý deň sme vyrazili ďalej po prúde Labe k mestečku Kurort Rathen.

Na ceste do Kurort Rathen

Tu sme sa loďou prepravili na pravý breh rieky do kúpeľného mestečka Rathen. Nad prístavom sa vypína hrad Burg Altrathen. V malom prístave kotvia lode podobné voľakedajšiemu propeleru, ktorý v Bratislave prevážal pasažierov od Reduty do Petržalky.

Burg Altrathen

Kurort Rathen

Burg Altrathen

Kurort Rathen

Turistické trasy sú tu dobre značené. Oproti reštaurácii Amselgrundschlösschen vychádza turistický chodník Basteiweg smerujúci k hlavnej turistickej atrakcii Saského Švajčiarska, ktorou je dnes bez pochýb most Basteibrücke a skalné mesto, ktoré ho obklopuje.

Vzhľadom na to, že sme mali so sebou bicykle a nechceli sme ich nechať bez dozoru, tak sme sa striedali. Jeden strážil, druhý išiel hore. To bol dôvod, prečo som absolvoval prehliadku celého skalného mestečka v zrýchlenom móde a stihol som to presne za hodinu, v ktorej bol zahrnutý aj čas na fotografovanie. Najnavštevovanejšou turistickou atrakciou celej oblasti je vyhliadková plošina Bastei. Z tejto skalnej plošiny je rozprávkový výhľad do údolia Labe, ktoré je 194 metrov pod ňou – vlaky na trati popri rieke vyzerajú ako malé modely. Veľkou turistickou atrakciou je z pieskovca postavený most so siedmimi oblúkmi, ktorý je dlhý 76,5 metra a preklenuje roklinu, hlbokú 40 metrov. Tento most, postavený v roku 1851 namiesto bývalého dreveného, je vraj prvou stavbou v Európe, postavenou výhradne na turistické účely.

Očakával som, že vstup do prírodnej lokality bude spoplatnený, ale zdá sa, že dobré zvyky, ktoré východní Nemci nadobudli počas jestvovania NDR ešte stále pretrvávajú. Vstup bol voľný. Poplatok sa vyžadoval len na krátku túru v ohradenej lokalite, zabezpečenú sústavou mostíkov a schodov, ale táto atrakcia bola pre nevyhovujúci technický stav zariadení aj tak zatvorená.

Bastei

Na moste Basteibrücke

Basteibrücke

Video

Po prehliadke skalného mesta sme sa opäť prepravili loďou na ľavý breh Labe. Cena cestovného pre jednu osobu a jeden bicykel tam aj späť bola desať eur. Nasadli sme na bicykle a nasmerovali si to späť do Česka, do Děčína. V pláne sme mali doraziť dnes až do Ústí nad Labem a odtiaľ ešte deväť kilometrov do kempingu v Chabařoviciach.

Rathen

Na kompe cez Labe v Rathene

Propeler na Labe v Rathene

pevnosť Königstein

V Děčíne sme sa veľmi nezdržiavali. Len letmo sa zahliadli děčínsky zámok na skale nad mestom a ďalšiu dominantu mesta, umiestnenú na skale na opačnej strane rieky. Tou je vyhliadková veža a reštaurácia Pastýřská stěna, ku ktorej vedie aj niekoľko feratových ciest.

Děčín

Děčínsky zámok

reštaurácia Pastýřská stěna, ku ktorej vedie aj niekoľko feratových ciest.

Děčín

Kvalitný asfaltový cyklochodník dôsledne kopíroval breh rieky, bicyklovanie bolo príjemné, ale na polceste medzi Děčínom a Ústí nad Labem sa začali na obzore zjavovať ťažké tmavé mraky. Aj predpoveď počasia vyčítaná z mobilnej aplikácie neveštila nič dobré. Riadna prietrž sa spustila práve vo chvíli, keď sme prechádzali okolo drevenej búdy, v ktorej sa ukrývala krčma v Těchloviciach, v miestnej časti Přerov. Drevená búda stojaca pár metrov o rieky pozostávala len z dvoch miestnosti, v jednej bol samotný výčap a nazvime ten priestor aj kuchyňou, hoci je to preň príliš honosné pomenovanie. Druhá bola takzvaná spoločenská miestnosť. V nej sa nachádzal jeden dlhý stôl, ku ktorému z každej strany patrila drevená lavica bez operadla. V kúte miestnosti stáli starodávne masívne železné kachle, zopár plastových stoličiek navŕšených do stohu a okrem toho tu panoval dosť veľký neporiadok. Vzhľadom na dážď sme však boli povďační aj za toto. Rýchlo sme odstavili bicykle pred pohostinstvom a ukryli sa pred dažďom vo vnútri. Moja cyklistická partnerka chytila hrôzu z dažďa, ktorý mal podľa predpovede pokračovať s malými prestávkami v podstate celú noc. Vidiac obavy v jej očiach, spýtal som sa krčmárky, či by sme nemohli v krčme prespať. Spýtal som sa skôr zo zúfalstva, či zo žartu. Bez toho, že by som veril v pozitívnu odpoveď. Do kempu nám však ešte zostávalo takmer dvadsať kilometrov a večer bol už pokročilý. Situácia nie veľmi závideniahodná. Na moje prekvapenie, krčmárka – tá drobná žena dôchodkového veku bez mihnutia oka súhlasila:

„Klidně tady můžete zůstat. Nebudete první ani poslední.“

Moja partnerka okamžite s týmto riešením súhlasila, čo ma vzhľadom na neútulnosť priestoru a nemožnosť umytia, či sprchovania sa, dosť prekvapilo. Pravda však bola taká, že ak by sme mali ešte pokračovať dvadsať kilometrov do kempu, prišli by sme tam na kosť premočení. To by sa dalo ešte vydržať, ale ak by sa voda dostala aj do cyklotašiek, či nebodaj do spacákov-nečakala by nás príjemná noc!

krčma v Těchloviciach

Okrem nás sa v pohostinstve nachádzal len jeden starší chlap. Bol to miestny občan a prišiel sem na e-bajku. S kľudným svedomím ho nechal stáť na daždi, ale my sme si ich vzhľadom na všetky naše batožiny vtrepali dovnútra.

Z vďačnosti za krčmárkinu ústretovosť som zaplatil rundu pre všetkých. Nebol to úplne najlepší nápad, pretože som tým spustil kolotoč viacerých rúnd, ktoré striedavo objednávali všetci zúčastnení, vrátane krčmárky, ktorá nalievala zo svojho, teda platiť nemusela. Rozvinula sa debata, počas ktorej sa ukázalo, že krčmárka má korene na Slovensku, pekne spomínala na svoju poslednú návštevu u nás a miestny štamgast zas s nadšením spomínal na časy svojej vojenčiny, ktoré strávil v Humennom na východnom Slovensku. Medzitým dážď trochu ustal a do krčmy vošla zmoknutá bajkerská rodinka a zapojila sa do debaty. O pár chvíľ neskôr nás už pozývali prespať k ním domov a úplne zadarmo. My sme sa však už stotožnili s tým, že budeme spať k krčme, koniec-koncov, také niečo sa nepodarí človeku každý deň.

Reč sa zvrtla k roku 2002 a k vtedajším veľkým záplavám v Čechách. Rozvodnená bola aj Labe. Krčma vraj bola celá pod vodou a nielen krčma, ale aj väčšina domov v obci, hoci boli situované o kus vyššie ako pohostinstvo.

Na nemeckom úseku Labe sme pozorovali množstvo plaviacich sa lodí, najmä osobných, bola tam doslova hustá lodná premávka, ale ako sme prekročili českú hranicu, sotva sme videli nejakú pohybujúcu sa loď. O nákladných ani nehovoriac. Pýtal som sa domácich, čím to je. Veď v pamäti som ešte z čias spoločného štátu mal hrdý názov podniku Československá plavba labsko-oderská. Miloslav mi povedal, že občas ešte po Labe plávajú aj nákladné lode, ale je to zriedka. Jednak často nízky stav hladiny plavbu väčších lodí naumožňuje a druhak, celá tá slávna plavebná spoločnosť išla tak ako mnohé dobré veci z čias socializmu ku dnu.

Niekdajšia najväčšia plavebná spoločnosť v strednej Európe vznikla vďaka uznaniu Labe za medzinárodnú rieku. Jej zakladateľom bol štát a banky. Založenie spoločnosti schválil parlament 13. júna 1922. Štát do spoločnosti vložil plavidlá získané z vojnových reparácií. Celkovo išlo o vyše tristo lodí rôzneho typu. V časoch svojho vzniku firma so sídlom v Děčíne zamestnávala okolo tisíc zamestnancov. Boli vybudované lodenice a stavali sa aj nové lode. Ďalší rozvoj zastavila 2. svetová vojna. Po nej v roku 1949 došlo k znárodneniu spoločnosti. Napriek tomu sa firme darilo aj v „časoch komunizmu“. V tom čase zamestnávala už 4 000 ľudí. Zhruba sedemsto lodí na trase z Děčína do Hamburgu, kde Československo získalo po 1. svetovej vojne výhodný prenájom časti prístavu, prepravovalo ročne až milión ton tovaru.

Po tzv. Nežnej v roku 1989 prišiel úpadok. Privatizácie, rozkradnutie, nízky stav vody, konkurzy, zmeny vlastníkov – to všetko sa podpísalo pod strmý pád. Dnes lodnú spoločnosť vlastní nemecká spoločnosť Rhenus s cca šesťdesiatimi zamestnancami a dvanástimi loďami. Na hladine rieky ich však vidieť nebolo a aj prístavy v Ústí nad Labem, Lovosiciach, Mělníku, či Kolíne pôsobia smutným opusteným dojmom. Kdesi po trase sme dokonca v ktorejsi zátoke videli smutné vrakovisko lodí, kde ich zopár chlapov rozpaľovalo na využitie ako druhotnú surovinu.

Vonku sa medzičasom trochu vyčasilo. Zvažoval som, či by sme sa predsa len nemali pokúsiť doraziť do plánovaného miesta nášho nocľahu, do kempu v Chabařoviciach. A to i napriek tomu, že predpoveď počasia naďalej nebola priaznivá. Všetci ostatní mi však tento zámer vyhovorili. Bolo už dosť neskoro a do kempu by sme dorazili za hlbokej tmy.

Tak sme teda pokračovali v pijatike a musím povedať že dosť aktívne! O čosi neskôr do krčmy došiel ešte jeden miestny občan, ktorý sa zapojil do debaty. Od neho sme sa dozvedeli, že sedem kilometrov od krčmy jestvuje ešte jeden kemping, o ktorom sme nikto netušili a v ktorom sú vraj dokonca chatky.

Vygúglil som kontakt na Marina kemp Valtířov a zatelefonoval tam. Dozvedeli sme sa, že jedna chatka je voľná, tak som ju rezervoval pre nás. Miloslav, ktorý sedel s nami od počiatku a mal už tiež dosť vypité sa podujal, že nás do kempu odprevadí, pretože by sme ho vraj nemuseli nájsť. A tak súc pod vplyvom alkoholu, všetci traja sme sadli na bicykle a vyrazili. S krčmárkou som si vymenil telefónne číslo a vraj sa niekedy navštívime…

Nakoniec sme boli veľmi radi, že Miloslav s nami išiel, pretože sa už zotmelo a nebolo úplne jednoduché tento, podľa všetkého novo sprevádzkovaný kemp, nájsť.

cestou do kempu Valtířov

Po ubytovaní sa v chatke sme sa vrátili do krčmy, kde na nás čakal Miloslav. Naše priateľstvo sme tam utužovali do záverečnej (našťastie to už dlho netrvalo) klasickou českou alkoholovou kombináciou, ktorej sa hovorí magické oko – zelený mentolový frťan ponorený do krígľa s pivom.

Keď o desiatej zavreli bar v kempe Miloslav sadol na bicykel a tmou sa vydal na sedemkilometrovú cestu späť. Viac sa neozval, a tak nám zostáva len dúfať, že sa v poriadku dostal domov.

Zdroj fotografií: autor textu a J. K.

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)